V článku dvojičky rozprávajú aj o tom, či je Pakistan bezpečná krajina pre sólo cestovateľov a aké kultúrne šoky zažili na cestách.
„Pakistan je síce moslimská krajina, na severe však žijú súfiovia, ktorí sú takí viac progresívni. Žiadne habity, nič. S niektorými lokálnymi sme sa aj opili. Majiteľ jedného ubytovania nám daroval fľašku araku a povedal, že nám ju do ďalšieho dňa schová. Do rána ju však sám vypil,“ hovoria o Pakistane bratia Krchňaví.
Adam a Andrej sú dvojičky a pochádzajú z Čachtíc. Adam je dátový analytik, bývalý športovec a atlét, Andrej sa popri práci v oblasti farmamarketingu venuje občianskemu združeniu, ktoré sa zaoberá krajinami tretieho sveta. Dvadsaťpäťročných súrodencov však okrem podoby spája vášeň k cestovaniu. Toto leto preto spoločne navštívili Pakistan, nazbierali množstvo zážitkov a chcú o nich vydať aj knihu. V článku sa dozvieš, či je Pakistan bezpečná krajina aj pre sólo traveling ženy, aké pocity mali pri prechádzaní najnebezpečnejšej cesty na svete, ale aj to, aké kultúrne šoky zažili na cestách.
Ak sleduješ náš web, isto vieš, že naň pravidelne prispievame článkami aj o cestovaní. Nájdeš tam napríklad tipy na lacné letenky, lákavé destinácie, ktoré by si mal vidieť, ale aj nadupané rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Snažíme sa prinášať ti kvalitný content, preto ak chceš podporiť redakčný tím, staň sa členom klubu Refresher+.
Keď sme plánovali náš výlet, nebol v krajine žiaden premiér a uskutočňovali sa tam protesty.
Prečo ste sa rozhodli práve pre Pakistan?
Väčšina ľudí, ktorí sa rozhodnú cestovať do Ázie, ide do Thajska či na Bali. Už dlho sme mali niečo o Pakistane načítané, ako aj napozeraných niekoľko blogov. Vedeli sme, aká tam je situácia, či už politická, alebo celkovo. Kontakty sme mali aj vďaka spomínanému občianskemu združeniu, s nimi sme sa radili. Poskytovali nám aktuálne informácie a jednoducho nás táto destinácia lákala viac ako také Thajsko, ktoré je preplnené Slovákmi a chýba tam tá pravá kultúra.
V Pakistane boli pred vašou cestou nepokoje. Nebáli ste sa?Keď sme plánovali náš výlet, nebol v krajine žiaden premiér. Boli tam akurát protesty proti bývalému premiérovi, ministerstvo zahraničných vecí na Slovensku dalo dokonca červenú farbu na vstup, čo je vyššie upozornenie ako pri vycestovaní do Afganistanu. Dialo sa to približne dva mesiace predtým, ako sme tam chceli vycestovať, takže to bolo celé také otázne. Vďaka lokálnym kontaktom sme však pri odchode začiatkom júla vedeli, že to bolo relatívne bezpečné.
Pakistan môže byť v niektorých prípadoch ešte bezpečnejší ako India, ktorú si vyberá väčšina sólo cestovateľov, aj žien.
Takže keď ste prišli, bolo všetko v poriadku?Ťažko povedať, či bola situácia iná po našom príchode. My sme najmä behali po horách, takže nevieme presne, ako to vyzeralo v niektorých mestách. Pakistan je veľký. Keď sme však prišli do Islamabádu, žiadne protesty tam neboli. Cítili sme sa bezpečne. Toto mesto bolo aj v rámci architektúry, ale aj tak celkovo západne ladené. Je tam parlament, ambasády aj diplomatická zóna.
Nebol tam citeľný ani ázijský ruch, keďže do Islamabádu majú zákaz vstupu tuk-tuky a dokonca tam nie je ani nočný život. Večer, keď sme si chceli niečo kúpiť pod zub, bolo všetko zatvorené. Napríklad v takom Láhaure to žije nonstop a je tam aj ruch. A sú tam lepšie cesty ako na Slovensku, šesťprúdovky, žiadne zápchy a ani typický ázijský zmätok.
O Pakistane si ľudia myslia, že nie je bezpečným miestom pre sólo cestovateľky. Čo si myslíte, bolo by pre mňa ako ženu bezpečné vydať sa sama do tejto krajiny?Všetko závisí od rešeršu, ktorý si predtým spravíš, prípadne aké miesta chceš navštíviť. Sú tam provincie, ktoré sú úplne bezpečné, ale aj také, ktoré sú nebezpečné. Do niektorých ani nemôžeš ísť. Myslíme si, že Pakistan môže byť v niektorých prípadoch ešte bezpečnejší ako India, ktorú si vyberá väčšina sólo cestovateľov, aj žien.
Napriek tomu, že tieto krajiny spolu susedia, je tam iné náboženstvo. V Pakistane je islam a muži sú tu k ženám iní. Muž sa na ženu, pokiaľ to nie je jeho manželka, nemôže ani pozrieť. V Indii platia iné pravidlá a inak majú nastavené aj hodnoty, ako sa správať k ženám. Jediné, na čo si treba zvyknúť, je to, že sa na turistov všetci pozerajú.
Aj keď sú zahalení a nevytŕčajú z radu trebárs oblečením? Aj keď sú oblečení a je zakryté všetko, čo treba. Na turistov sa pozerajú, lebo ich tam vidia veľmi málo. Sú veľkou atrakciou, pozerali sa aj na nás. Ruch ulice sa zastavil a všetky oči boli zrazu na nás. Niekomu to môže vadiť, no my sme sa nebezpečne necítili.
Európanom nemôžu poskytovať ubytovanie, ktoré má menej ako tri hviezdičky.
Akí boli ľudia, ktorých ste stretli?
Veľmi milí a často nás pozývali aj k sebe na nejaké jedlo. Nám to bolo často aj blbé, mysleli sme na to, že veď oni zarábajú menej ako my a ešte sa s nami chcú aj deliť. Sú veľmi dobrosrdeční. Aj keď sme napríklad prišli do nejakej reštaurácie, majiteľ bol veľmi rád, že sme si vybrali práve tú jeho. Stále sa nás pýtali, ako sa nám páčilo, ako nám chutilo. Dokonca sa nám asi štyrikrát stalo, že nás pri platení odmietli a povedali, že to je od nich dar pre nás. A že „vitajte v Pakistane“.
Pakistan, teda nie je veľmi turistická krajina.Spresnili by sme, že síce majú málo turistov zo sveta, ale je tam rozvinutý lokálny turizmus. No a napríklad zaujímavosťou je, že majú štátom nadelené, že Európanom nemôžu poskytovať ubytovanie, ktoré má menej ako tri hviezdičky. Takže sa môžu ubytovať jedine vo štvor- a viachviezdičkových hoteloch.
Stalo sa nám, že sme si hľadali nejaký hostel na prespatie, prišli sme do jedného a majiteľ nám povedal, že nás nemôže ubytovať. Nie preto, že by nemal voľné lôžka, ale preto, že jeho ubytovanie nespĺňa štandard, ktorý je nariadený. Keby mu na to niekto prišiel, mal by za to zle.
Takže backpackeri do Pakistanu asi veľmi nechodia...
V Pakistane nemôže backpacker spať v hosteli. Aj my sme spávali v hoteloch alebo sme využívali homestays, keď sme spali u niekoho doma. Ak nejaký majiteľ mal nejakú izbu v rámci svojho domu, mohol ju prenajať, na to sa tie ich štandardy nevzťahujú.
Minuli ste tam veľa peňazí?
Za 15 dní sme každý minuli asi 400 eur bez letenky. S letenkami to bolo 1200 eur. Vyšlo nás to lepšie ako nejaká dovolenka v Chorvátsku.
Cesta, po ktorej sme sa presúvali, je považovaná za najviac nebezpečnú na svete.
Pozrime sa však na váš trip. Čo sa dialo po príchode?
Hneď na letisku sme sa dostali do pasce. Chceli sme si tam kúpiť SIM-kartu a používať dáta, no napriek tomu, že letisko bolo pomerne nové, nebolo to vôbec možné. Museli sme si teda vziať predražený taxík do mesta. Na letisku sa nedali ani zameniť peniaze, boli tam veľmi pofidérni ľudia.
Akou formou ste sa presúvali potom?
Používali sme tam apku Indrive, ktorá sa podobá na Uber a môžeš si pomocou nej zavolať motorku, rikšu aj auto. Funguje tak, že ti nahadzuje ponuky od jednotlivých vodičov a niekedy tie ceny idú hore, niekedy dole. Je to preto, že sa vodiči predbiehajú, ktorý ťa skôr odvezie. Ty iba swajpuješ doľava alebo doprava a vyberieš si výhodnú ponuku. Ako na Tindri.
Mali ste nejaký zoznam miest, ktoré ste chceli navštíviť?
Vytvorili sme si mapku, no nedržali sme sa jej nejak krvopotne, keďže sme rátali s tým, že na horách na nás môže číhať nejaký zosuv pôdy či erózia. Je to tam dosť časté. Naša cesta viedla cez pohorie Karakoram, kde nonstop padajú kamene, býva preto na niekoľko dní aj odstavená. Bol to iba fiktívny plán.
Kam teda viedli vaše cesty?
Z Islamabádu sme išli na Raikot Bridge, to nám trvalo skoro 24 hodín. Akurát nás tam zachytil aj zosuv pôdy. Odtiaľ sme išli dva dni ešte vyššie, do Fairy Meadows. Tam sme išli džípmi, mali sme osobného vodiča. Cesta, po ktorej sme sa presúvali, je považovaná za najviac nebezpečnú na svete. Nachádza sa v blízkosti jedného z base kempov v pohorí Nanga Parbat.
Šoféri sú síce skúsení, no neboli tam žiadne bezpečnostné pásy. Náš šofér si nonstop dával žuvací tabak a fajčil pri tom.
Ako vyzeral prejazd po najnebezpečnejšej ceste na svete?
Bolo to miestami strašidelné. Džípy, ktorými nás viezli, pochádzali asi zo 60. rokov. Niektoré úseky sú tam jednosmerné, a keď sa pozrieš z okna, vidíš pod sebou 500-metrový zráz. Sú tam časté zosuvy pôd a skál, strmé zrázy a niekoľko áut tam už aj spadlo. Bola tam kedysi aj vysoká úmrtnosť. Niekedy sme boli kolesom iba 30 centimetrov od kraja. Je to veľký zážitok, šoféri sú síce skúsení, no neboli tam žiadne bezpečnostné pásy. Ten, kto sedel pri okne, sa musel poriadne držať.
Majú to tam nejako ošetrené?
Je to na každého vlastnú zodpovednosť, keď už si raz za tú cestu zaplatíš, je to na tebe, či pôjdeš. Tí vodiči, ktorí prepravujú turistov, sú lokálni a cestu poznajú. My sme napríklad mali takého, ktorý si nonstop dával žuvací tabak a fajčil pri tom. Okrem toho bol s nami na korbe auta privesený ešte jeden chalan. (smiech)
Čo tam robil?
Bol pomocníkom, a vždy keď bol nejaký problém, riešil ho. Napríklad keď sa nám päťkrát cestou prehrial motor, keďže prevýšenie, ktoré sme museli prekonať, bolo okolo 1500 metrov, prišiel s bandaskou vody a motor oblial.
Za ubytovanie sme zaplatili 4 eurá za noc aj s raňajkami.
Potom vás vysadili vo Fairy Meadows?
Kúsok odtiaľ, museli sme tam ešte asi hodinu šliapať. Destinácia vyzerala ako Štrbské pleso, ale vo výške 3300 metrov nad morom. Tam sme sa ubytovali a ráno sme zase vyrazili na turistiku do base kempu Nanga Parbat. Boli tam luxusné ubytovania, no my sme bývali u lokálnych. Mali sme izbu, kde boli štyri matrace, krb a výhľad na hory. Krb bol však upchatý, takže všetok dym išiel dovnútra. (smiech)
Koľko ste za takéto ubytovanie zaplatili?
Asi 4 eurá za noc aj s raňajkami a ďalšie 3 eurá za večeru.
Do base kempu ste išli sami alebo s nejakým sprievodcom?
Väčšina ľudí chodí so sprievodcom, my sme si vzali Mapy.cz. Cesta sa zdala celkom fajn, trvalo nám to 4 a pol hodiny. Čím sme boli vyššie, tým to bolo strmšie, náročnejšie a my sme išli pomalšie. Chytala nás aj výšková choroba, keďže to bolo vo výške 3900 metrov nad morom.
Bol to zvláštny pocit, najprv sme cítili vibrácie v nohách, nasledoval ohromný zvuk.
Ako sa prejavovala výšková choroba?
Ťažšie sa nám dýchalo, cítili sme tlak na hrudi a búšilo nám v hlave. Dávali sme si pozor, lebo sme vedeli, že nám môže aj prasknúť cievka. Nebolo to však nič hrozné, že by sme boli odpadávali. Niektorí ľudia, ktorých sme videli, to zvládali oveľa horšie.
Ako to vyzeralo v base kempe?
Po príchode sme zostali zarazení. Mali sme predstavu, že to bude ako Everest base kemp, že tam bude vystavané mestečko so všetkým, čo treba. No a tu bola jedna chajda, dvaja lokálci, ktorí varili čaj a povedali ti, že si v base campe. Potom tam bolo asi šesť stanov a to je všetko. Ale mali sme zážitok, lebo sme odtiaľ videli lavínu.
Nebáli ste sa?
Bol to zvláštny pocit, najprv sme cítili vibrácie v nohách, nasledoval ohromný zvuk. Veľmi silný. Všade bolo ticho, počuli sme iba roztápajúci sa ľadovec, ktorý tiekol, a zrazu iba hluk. Vizuálne to bolo síce pekné, no prekvapilo nás to. Skôr sme sa báli cesty naspäť, keďže viedla cez roztápajúci sa ľadovec. Tam sme museli byť veľmi opatrní. Každý si totiž ľadovec predstavuje ako kus snehu alebo nejakú zamrznutú plochu.
Lenže toto bol štrk, pod ktorým bol nános topiaceho sa snehu. Takže v podstate to bolo, ako keby sme prechádzali cez hromadu kameňov, cez ktoré sme sa potápali dole. Kedykoľvek sa to môže strhnúť a spadnúť spolu s ľuďmi.
Na severe žijú moslimovia súfiovia, ktorí sú takí viac progresívni. Nie sú úplne zaťatí a dokonca pijú alkohol, ktorý sa volá arak.
Čo bolo pre vás najväčším vystúpením z komfortnej zóny?
Asi to, keď sme v horách na seba liali kýble vody, čo bola provizórna sprcha. A tiež tam nebol európsky záchod. Ono, pri cestách do Ázie ľudia rátajú s tým, že budú mať nejaké črevné problémy, to je normálne. Pre nás však nebolo úplne jednoduché zvyknúť si na ten východný záchod, kde niekedy nebola ani voda. Rovnako sme vnímali napríklad aj špinavé obliečky, keď sme niekde prespávali. Preto sme prespávali v spacákoch.
Zážitok bol, aj keď sme absolvovali vnútroštátny let s Pakistan Airlines, ktoré majú na internete v hodnotení jednu hviezdičku. Nebolo nám všetko jedno, boli veľké turbulencie a spády, ale to zrejme v dôsledku horského vetra. Na základe zlých recenzií, ktorých bolo vážne neúrekom, sme však čakali, že to bude horšie. Pozitívne je, že za hodinový let nás stihli dokonca aj obslúžiť, dali nám jedlo aj pitie. Milé prekvapenie.
Čo vás ešte prekvapilo?
Napríklad to, že na severe žijú moslimovia súfiovia, ktorí sú takí viac progresívni. Nie sú úplne pevne zaťatí a dokonca pijú alkohol, ktorý sa volá arak. Ten nám predstavil majiteľ jedného ubytovania. Potom nám daroval ďalšiu fľašku a povedal, že nám ju do ďalšieho dňa schová. Do rána ju však sám vypil. (smiech)
Pijú ľudia v tej konkrétnej oblasti veľa alkoholu?
Dosť, dokonca aj šoféri. Je to tam viac uvoľnené, napríklad tam muži aj ženy chodia viac odhalení. Náš šofér mal na sebe kraťasy a havajskú košeľu. Žiadne habity, nič. S niektorými lokálnymi sme sa aj opili, ale oproti slovenskému alkoholu je to dosť slabé. Arak mal iba niečo okolo 19 percent. Určite však nikomu neradíme brať si vlastný alkohol do Pakistanu, keďže je to striktne moslimská krajina a môžu si to na letisku vysvetliť všelijako.
Chceli by sme vytvoriť cestopis, ktorý sa bude prelínať s našimi tipmi a trikmi.
Ktoré miesto by ste odporučili navštíviť?
Bolo ich veľmi veľa, to sa nedá povedať. Páčilo sa nám jazero Attabad, ktoré sa nachádza na severe pri čínskych hraniciach. Má takú modrú farbu, akú sme ešte nikdy predtým nevideli. Veľa ľudí sa nás po pridaní fotky pýtalo, či sme tam dávali nejaký filter. Tá farba je však skutočná.
V tejto oblasti sa aj ťaží veľa nerastov, takže by sme každému odporučili kúpiť si rubín z Hunzy. Veľa ľudí tam nosí prstene s rôznymi kameňmi, pričom každý má pre nich nejaký iný význam. Niektoré sú veľmi vzácne a nachádzajú sa iba v tejto lokalite.
A čo vaša kniha? Spomínali ste, že o svojom výlete chcete napísať.
Je v procese tvorenia. Máme hotové nejaké strany, vieme, čo kde bude. Ešte riešime to, do akej miery a hĺbky chceme konkrétne veci spísať. Chceli by sme vytvoriť cestopis, ktorý sa bude prelínať s tipmi a trikmi, ako napríklad čo robiť pred cestou, čo si vziať, kedy tam ísť, kedy kupovať letenky, ako si vybaviť víza, aké lieky si vziať so sebou a tak ďalej.
Na túto krajinu sa treba pripraviť, a keď sme niečo podobné pred odcestovaním hľadali my, nič sme nenašli. Museli sme hľadať veľa vo viacerých zdrojoch. Mal by to byť podrobný guide a naše zážitky dokopy.
Ak chceš dvojičky a ich knihu podporiť, môžeš tak urobiť TU.
