Dostal som sa do nemeckej nemocnice. Nepovedal by som, že mi budú chýbať tie slovenské, ale nemecké nemocnice na tom môžu byť ešte horšie.
Myslíš si, že slovenské nemocnice sú zlé a v nemeckých to musí byť lepšie? Ja áno, preto ma prekvapilo, aký katastrofálny zážitok si odtiaľ odnášam. Obzvlášť keď sa na stránke chvastajú, že sú modernou klinikou s viac ako 600 lôžkami, 20 oddeleniami a úzko spolupracujú s medicínskymi univerzitami.
Takmer deväť hodín som nedostal nič jesť a piť, na röntgen som čakal viac ako osem hodín a nakoniec ma v noci vyhodili z nemocnice. Stále pritom nevedeli, z čoho pramenia moje bolesti srdca, a nezaujímalo ich, že sa mi ťažko dýcha a potrebujem starostlivosť. Prespal som na lavičke, hladný a v zime.
Zdravotné problémy mi začali na hudobnom festivale Herzberg v Nemecku, kde som bol pracovne. Každé nadýchnutie mi spôsobovalo tupú a silnú bolesť v hrudníku, nemohol som ani kráčať bez toho, aby som sa nezadýchal, a bolesti neustupovali, ani keď som ležal a nehýbal sa.
Záchranári na mieste nič nezistili, vytlačili mi na ruku krém na natretie hrude a odporučili mi oddych. Na druhý deň mi bolo lepšie, no na tretí a štvrtý deň sa to zhoršovalo. Išiel som za nimi znovu a po opise všetkých symptómov zavolali záchranku. Zavážilo asi aj to, že som rovnaké bolesti v posledných dvoch rokoch prekonal už viackrát (aj keď nikdy nie takéto silné a pretrvávajúce niekoľko dní).
Do nemocnice som sa dostal okolo 14.05. Položili mi základné otázky, odobrali mi krv a skontrolovali infúziu. Sestrička mi oznámila, že nesmiem piť ani jesť. Spýtal som sa jej prečo, keď ma čaká už len obyčajný röntgen.
„I can’t eat or drink because of the röntgen?“
„Uhmm, yes, röntgen.“ Hneď som mal vedieť, že toto nedopadne dobre.
Po niekoľkých hodinách, počas ktorých sa nič nedialo, som ich poprosil, či sa môžem aspoň trochu napiť. Sestrička mi nakoniec dovolila niekoľko glgov, ale nič viac. Nikto mi nebol schopný vysvetliť, prečo nemôžem vôbec piť a jesť.
Následne ma odviezli do izby, kde som čakal na krvné výsledky. Lekár mi oznámil, že mi ešte musia spraviť röntgen hrudníka a pľúc. Ak všetko dopadne dobre, pustia ma vraj ešte v ten istý deň. Vysvetlil som mu, že som ubytovaný v areáli festivalu, ktorý je vzdialený desiatky kilometrov. Nemal som sa tam ako dostať, ak neskoro večer nebudú chodiť autobusy. Doktor odvetil, že sa poponáhľajú.
Základné výsledky krvi však prišli až o 18.30. Lekár sľúbil, že mi hneď spravia röntgen. Na ten som však čakal ešte ďalšie dve hodiny.
Bolo to zvláštne, pretože na oddelení to vyzeralo tak, že je tam viac sestričiek ako pacientov. Čakal som, že keď niekoho privezie do nemocnice sanitka s bolesťami hrudníka, budú ho chcieť vyšetriť rýchlejšie. Približne o deviatej večer mi konečne dovolili, aby som sa najedol. Nemal som v sebe nič od obeda a o cca 21.30 (musel som sa znova pripomenúť, že existujem) mi doniesli dva tenké plátky chleba, plátok syra a kúsok salámy (na to, že som vegetarián, v priebehu tých piatich minút takisto zabudli). Po pohľade na svoju večeru som ostal skľúčený. Viac som dostával aj v slovenských nemocniciach.
Vzápätí prišiel lekár s výsledkami a oznámil mi, že nič neobvyklé neobjavili. Odporučili mi len to, aby som oddychoval. Mal podozrenie, že som prekonal zápal srdcového svalu, ale vraj to bol len tip. Silné bolesti v oblasti srdca sám diagnostikoval, ale nevedel mi vysvetliť, čo ich spôsobuje.
„Ok, takže to je zaseknutý nerv, sval, niečo iné a krátkodobé alebo sa mám ísť na Slovensku dať vyšetriť?“ Na to mi len povedal, že to netreba. Bolesti podľa neho ustúpia a nebude ich treba riešiť. „Ok, takže si ma nechajú na noc na pozorovanie a zajtra ma pustia,“ pomyslel som si.
Lekár ma prekvapil, pretože mi povedal, že ma prepúšťa. „Moment, to vážne? Bolí ma srdce pri dýchaní a akomkoľvek pohybe, neprechádza to ani pri nehybnom ležaní a oni ma chcú po desiatej v noci poslať preč?“
Doktor mi podal do rúk prepúšťaciu správu s tým, že si ju mám preložiť cez Google translator. To ma už neprekvapilo. Spomedzi štyroch sestričiek, dvoch lekárov a jedného asistenta, s ktorými som počas toho dňa komunikoval, nikto nevedel po anglicky lepšie ako priemerný prvák na strednej škole.
Niektorí nevedeli ani zaťať a skúšali kombinovať anglické a nemecké slová, takže vznikali vety ako Eat now? Ich frage doctor. Občas som vedel po nemecky viac ako oni po anglicky. Možno sa tej angličtiny aj zľakli, pretože vždy keď som sa ich niečo opýtal, išli to niekam zistiť a už sa nevrátili. S prepúšťacou správou v ruke som bol trochu v pomykove. Nemám kde prespať, autobusy na festival pôjdu až ráno a nie sú tu ani taxíky. Azda nečakali, že prejdem pešo v noci 35 kilometrov, keď som mal bolesti už pri výlete na záchod?
Sestrička mi na to nevedela nič povedať a poslala ma na recepciu. Tam chlapík len mykol plecami a zavolal „spriatelenú“ taxislužbu. Oznámil mi, že cca 35 kilometrov jazdy ma vyjde na najmenej 100 eur. Recepčného som teda poprosil, aby ma nechali prespať na hocijakom lôžku, keďže ich mali pravdepodobne voľných dosť. „Ležal som tu do desiatej v noci, aký je rozdiel v tom, či tam ostanem do rána?“
Chlapík opäť mykol plecami a poprial mi šťastie, aby som sa nejako zariadil. Medzi 100-eurovým taxíkom a 80-eurovým hotelom na jednu noc v okolí som si vybral spánok na lavičke bez deky, vankúša a v klímou vychladenej hale nemocnice, odkiaľ ma našťastie nevyhodili. Hotel bol ďaleko a nevedel som, či by som tam zvládol zájsť. Zároveň som chcel ostať čo najbližšie pri lekárskej pomoci.
Uprostred noci si ma všimli dve milé sestričky, ktoré mi doniesli jedlo. Bolo to síce sympatické, no neviem, ako im mohlo napadnúť, že budem o pol druhej túžiť po polievke. Slušne som ich odmietol a pokúsil sa znovu zaspať.
Na druhý deň ráno som po prebdenej noci odišiel znechutený, „dolámaný“, pekelne hladný a s pokračujúcimi bolesťami pri dýchaní. Odporučili mi len toto: „Do pár dní to prejde a proti bolesti si dajte Ibuprofen.“
P. S. Odvtedy prešiel týždeň. Najhoršie bolesti poľavili, ale stále som obmedzený a zďaleka nie som fit.
