Jeden z najočakávanejších filmov tohto roka je oveľa horší, než sme čakali.
V roku 2018 nakrútil jeden z najviac inovatívnych hororov za poslednú dekádu a na smrť vydesil státisíce divákov po celom svete, o rok neskôr im uštedril ďalší poriadne intenzívny zážitok psychologickým trilerom Midsommar.
Na scénu nabehol sebavedome a nekompromisne. Bolo ihneď jasné, že Hollywood sa pokúsi dobyť ďalší silný hráč. Tridsaťšesťročný Američan Ari Aster patrí momentálne medzi najoriginálnejších autorských režisérov. Má jedinečný rukopis a nepozná hranice. Jeho novinka Beau Is Afraid od dobre známej nezávislej spoločnosti A24 je však jeho prvým zlyhaním.
Pokúsil sa nakrútiť impozantné trojhodinové dielo a očariť tých najviac elitárskych filmových kritikov. Bohužiaľ, úplne pritom zabudol na ostatných. Výsledkom je totiž chaotický nesúrodý zlepenec, ktorý sa hrá na vysoké umenie, no v skutočnosti je až zarážajúco prázdny a poburujúco pozérsky.
Rozpráva príbeh psychicky chorého Beaua (diagnózu vo filme nešpecifikujú), ktorý sa má po dlhom čase znova stretnúť s matkou. Keď zmešká let, dostáva sa do nekončiaceho kolobehu šialených a absurdných udalostí, pričom absolútne netuší, ako sa z neho vymaniť.
Guráž nestačí, treba skúsenosti
Aster o svojej novinke už hovoril veľmi tajomne, sporadicky a nejasne. Nechcel veľa prezrádzať, dával divákom len malé indície. Jasné bolo jedine to, že v hlavnej úlohe uvidíme oscarového Joaquina Phoenixa (Joker, Gladiator). Režisér zámerne vytváral okolo snímky záhadnú auru a do divákov tak vštepil napätie a očakávania.
Každý, kto videl jeho predošlé diela, totiž s potmehúdskym úsmevom čakal, čo zvrátené, divné, hrozivé, no zároveň svojsky zábavné prinesie opäť. Červená kontrolka však blikla, keď vyšlo najavo, že pôjde o 180-minútovú psychologickú drámu. Právom zrazu vznikla otázka, či sa režisér tak trochu nezbláznil alebo prinajmenšom neprecenil.
A úprimne? Precenil. A poriadne. Trojhodinové filmové nálože chcú guráž (tú Aster nepochybne má), no tiež maximálnu autorskú zrelosť a dlhoročné skúsenosti (tie bohužiaľ zatiaľ nemá). A hoci si Američan mimoriadne ctí všetkých zásadných filmárov od Alfreda Hitchcocka až po Stanleyho Kubricka, ešte nedosahuje ich kvality a nemá toľko talentu, aby v týchto rozbúrených vodách dokázal plávať bez toho, aby sa neutopil.
Nečakaj Spielberga ani Tarkovského
Ari Aster nie je Steven Spielberg, ktorý dokázal vytvoriť trojhodinové opusy ako Schindler’s List či Saving Private Ryan, Francis Ford Coppola, ktorý bravúrne adaptoval The Godfathera, ani Martin Scorsese, ktorého The Wolf of Wall Street diváka baví tak, že chce ešte ďalšiu hodinu.
RECENZIA: Napoleon
24. novembra 2023, 10:30
A už vôbec nie Andrej Tarkovskij, ktorý na svet priniesol veľdielo Stalker, ani Ingmar Bergman, ktorého Fanny and Alexander alebo Scenes from a Marriage ti ukážu úplne novú filmovú galaxiu.
Podobne zdĺhavé diela si vyžadujú stopercentnú dramaturgiu, skalopevne silnú tému schopnú zasiahnuť diváka, ale aj potlačenie vlastného ega. Beau Is Afraid nemá ani jedno z toho. Má iba fantastického áčkového hlavného herca a niekoľko skutočne výborných precíznych scén, ktoré divákovi ukážkovo pomotajú hlavu.
Zvyšok je plný absolútne nezáživných, nezmyslených, nepodarených, kŕčovitých aj trápnych replík a nasilu bizarných scén, ktoré často vyčnievajú a v kontexte vybranej témy vlastne vôbec nefungujú, len pôsobia zbytočne zmätočne.
Do seba zahľadený experiment
I keď je snímka absolútne neopodstatnene natiahnutá a pokojne by zniesla štandardnú hodinku a pol, Asterovi napriek tomu nemožno odoprieť fascinujúcu nápaditosť a žánrovú rozmanitosť. To, čo dokáže napadnúť jemu, nedokáže vskutku nikomu. Avšak práve vďaka týmto prvkom je vlastne snímka maximálne roztrieštená a nedrží pokope.
Beau Is Afraid je zaujímavým, no nesmierne do seba zahľadeným experimentom, vhodným akurát pre úzku skupinu predovšetkým povýšeneckých divákov, ktorí si radi veci nadinterpretujú, a teda vo filme vidia aj to, čo v ňom nie je. Tento režijný prístup nepochybne sklame aj viacero doterajších Asterových fanúšikov, ktorí jeho predchádzajúce dva filmy adorujú do nebies.
Režisérovi nepomáha tentoraz ani to, že do veľkej miery iba lacno recykluje tematické aj štylistické motívy zo spomínaných skorších vlastných diel. A už vôbec mu nepomáha absolútne nezvládnutý, príšerný záver filmu, ktorý ešte viac kazí dojem a necháva diváka totálne frustrovaného. Ide o zatiaľ najväčšie filmové sklamanie tohto roka.
Asterovej najnovšej snímke udeľujeme len štyri a pol bodu z desiatich a varujeme ťa, že ak sa predsa len rozhodneš navštíviť kino, možno v ňom počas sledovania viackrát zaspíš.
