Daniel Bunda v rozhovore pre Refresher hovorí o stereotypoch o menšinách, ku ktorým patrí. Hnevá ho, že ľudia si o Rómoch myslia, že sú leniví, a chce, aby sme vedeli, že nie všetci gejovia vyzerajú rovnako.
V Bratislave si ho bežne zmýlia s cudzincom, najčastejšie si myslia, že je zo Španielska alebo z Talianska, rozprávajú sa s ním po anglicky. Na východe či na severe Slovenska to je však iné. „Tam by som sa bál už len preto, že si ma zmýlia so Španielom,“ hovorí Daniel Bunda, lektor a moderátor.
Daniel patrí k dvom menšinám naraz: je Róm a gej. A hoci v Bratislave nezažíva násilné rasistické útoky, vraví, že ako gej sa v hlavnom meste bál chytiť priateľa za ruku. „Môj bývalý to nevedel pochopiť. Myslel si, že sa hanbím za neho, nechápal, že ja sa úprimne bojím toho, že nás zbijú.“ On však pozná chalanov, ktorých zbili, a útok pred Teplárňou má stále čerstvo v pamäti – chystal sa tam v deň streľby tiež.
Ako sa mu žije na Slovensku a ktoré stereotypy o rómskej a queer komunite mu vyslovene prekážajú? V rozhovore pre Refresher hovorí aj o spomienkach na učiteľky, ktoré pre neho nemali meno, o tom, ako urobil coming out svojej mame, a takisto o tom, kedy si začal viac uvedomovať, čo je rasizmus a ako ovplyvňuje aj životy detí.
Hovoríš štyrmi jazykmi, sám si sa naučil programovať, študoval si na medzinárodnej strednej škole, pracoval si ako dobrovoľník a teraz pracuješ ako projektový manažér a lektor v neziskovke DigiQ, ktorá sa venuje vzdelávaniu v oblasti digitálneho sveta. Nebyť fotky, málokto si pomyslí, že hovorím o rómskom mladom mužovi.
Je to tak a strašne ma to hnevá! Ja som „úspešný, šikovný mladý Róm“. Ale keby si toto povedala o nerómskom mužovi, tak je jednoducho vzdelaný. Pretože som Róm, som akože špeciálny a úžasný. Ale ja si tak nepripadám.
Určite je moja životná cesta iná vzhľadom na spoločenský kontext, ale nie je každého životná cesta iná? Hnevá ma, že sa to zveličuje. V niektorých diskusných reláciách, kde som bol, sa to dokonca snažili posunúť do extrémov, v úvode veľmi chceli napísať, že som z osady. Ja nie som z osady, som z Košíc.
Nebudeme teda zveličovať úspechy, ktoré si dosiahol svojou šikovnosťou. Aké bolo tvoje skutočné detstvo na košickom sídlisku?
Nemal som bohaté detstvo, nebýval som v štvrti, kde by bolo veľa aktívnych občanov, ktorí sa zapájali do úžasných vecí. Veľa času som však trávil v centre voľného času, kde som mohol byť hodinu na počítači.
Ovplyvňovala tvoja etnicita tvoje detstvo? S akým prístupom si sa stretol na základnej škole alebo v uliciach Košíc počas dospievania?
Úprimne, ja si až teraz v dospelosti uvedomujem, čo je rasizmus a že som ho zažil. Lebo ak nezažiješ ten kontrast v správaní ľudí, ak nezažiješ, aké je stretávať ľudí bez predpojatého názoru, nevieš, aké je cítiť sa inak.
Ja som sa celý čas cítil neviditeľný. Doteraz si pamätám svoju telocvikárku, ktorá nás učila od piateho ročníka. Nemal som u nej meno. Bol som ten malý čierny, ten Talian a podobne. V deviatke zistila, že mám meno, lebo som jej pomáhal s administratívou pri súťažiach.
Po celý čas som dostával poznámky za všeličo. Napríklad som si zabudol v strede roka zošit, tak mi do poznámky napísali odkaz pre rodičov: prosím, kúpte mu zošit.
To, čo opisuješ, znie ako mikroagresie, ktoré mohli vychádzať zo stereotypov, predpojatosti alebo neznalosti. Bola možnosť takéto správanie v škole konfrontovať? Skúšal si to ty alebo tvoji rodičia?
Chcel som poslúchnuť mamine rady: byť na každého milý, počúvať pani učiteľku, nerobiť zle, nereagovať na také poznámky. Ale v niektorých prípadoch sa tie veci naozaj nedajú ignorovať.
Môžeš mi na ilustráciu porozprávať jeden príbeh zo školy, ktorý si pamätáš, kde si zažil nevhodné správanie zrejme motivované tvojím pôvodom?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako ho rozplakala učiteľka, ktorá ho obvinila z krádeže a zo závisti, keď mal iba 9 rokov.
- Aké má skúsenosti ako lektor zo základných škôl z regiónov a ako sa tam správajú k rómskym deťom.
- Ktoré stereotypy o gejoch mu prekážajú a ako oznámil svojej mame, že ho priťahujú muži.
