Videli sme najnovší slovenský film v réžii Rasťa Boroša.
Zvodná prostitútka, odvážny provokatér, ktorý ju miluje, skúsený úžerník so slabosťou pre poéziu, neúspešný naivný rojko a dvaja mamonou zaslepení biznismeni počas niekoľkých dní zažijú chvíle, ktoré ich navždy poznačia. Nová slovenská gangsterka Čierne na bielom koni prišla do kín a ide skutočne o milé prekvapenie.
Snahy nakrútiť funkčnú a pútavú slovenskú gangsterku tu už v minulosti boli. Precíznu reflexiu deväťdesiatych rokov ukázal Vlado Balco vo filmovej adaptácii románu Petra Pišťánka Rivers of Babylon (1998).
Fiaskom dopadla snímka Gejzu Dezorza Babie leto (2013) a relatívne uspokojivý výsledok priniesli filmy Čiara (2017) v réžii Petra Bebjaka a Únos z rovnakého roku. Nakrútila ho Mariana Čengel Solčanská. Trocha ďalej boli však vždy naši susedia, pričom vrchol prišiel v roku 2015, keď Jan Pachl uviedol v kinách dielo Gangster KA (2015).
Poetická gangsterka
Tento vo svete veľmi populárny žáner sa od svojho počiatku, teda tridsiatych rokov minulého storočia, vyvíjal, menil a dostával rôzne podoby. Dnes ho reprezentujú najmä režiséri Guy Ritchie, Quentin Tarantino, Martin Scoresese, Francis Ford Coppola, Brian De Palma či Michael Mann.
Znalejší však vedia, že vzniklo viacero smerov a podžánrov, pričom jedným by sme mohli nazvať takzvanú „poetickú gangsterku“, ktorú definuje najmä pomalšie tempo, filozofovanie nad zmyslom života či stratenými hodnotami a nenútený, inteligentný humor. Túto odnož preslávil najmä japonský herec a filmár Takeši Kitano.
Jeho prelomové a originálne diela ako Sonatine (1993) či Hana-bi (1997) navždy zmenili dejiny gangsterského filmu. Podobne hravo pristúpil k tomuto žánru aj Jim Jarmusch vo filme The Limits of Control (2009) či Martin McDonagh v snímke In Bruges (2008), no našli by sme tiež ďalších.
Môže uspieť v zahraničí
O podobné ozvláštnenie žánru sa snaží aj slovenský režisér Rasťo Boroš, ktorý v roku 2016 debutoval sympatickou road movie s názvom Stanko. V najnovšej snímke, ktorú si ako správny „auteur“ sám napísal, ponúka tri hlavné príbehové linie v ôsmich kapitolách zasadené na perifériu Slovenska.
Sledujeme mozaiku postáv pendlujúcich medzi Rimavskou Sobotou a Lučencom. Rozhodnutie zasadiť príbeh práve do tejto lokality je dobrou, no zároveň odvážnou voľbou, pretože si to Boroš rozhodne neuľahčil, ale, naopak, výrazne skomplikoval.
Viacero potenciálnych divákov totiž možno synopsa vopred odradí a môže sa zdať nezáživná, režisér však rafinovane rozoberá na pozadí príbehu univerzálne témy, ktoré aj keď sa to tak nemusí zdať, môžu osloviť publikum mimo Slovenska. Práve preto má paradoxne aj napriek veľkej dávke istého interného humoru, ktorému pochopia len domáci, šancu uspieť aj na zahraničných festivaloch.
Rafinované odkazy aj kostrbatosť a hluché miesta
Vidno, že Boroš má filmy napozerané a s ľahkosťou odkazuje k tým najkultovejším gangsterkám Ritchieho či Scorseseho komentárom v obraze, zastavením obrazu, retrospektívou či charaktermi jednotlivých postáv.
Zároveň poetickým naratívom a ľahkým, prirodzeným humorom vzdáva hold práve vyššie spomínaným dielam Takečiho Kitana či Jima Jarmuscha. Cítiť však aj výrazné sebareflexívne prvky spojené s magickým realizmom. Ďalším plusom je herecké obsadenie. Dominujú Milan Ondrík, Attila Mokos a Petr Vaněk, zahanbiť sa však nenechali ani Rebeka Poláková a Jana Kovalčíková. Dostali však menej priestoru.
Na druhej strane stále cítiť istú kostrbatosť, či už ide o formálnu stránku (automobilová naháňačka je bohužiaľ až na smiech) či podivné dialógy, ktoré príliš hercom nesedia do úst a nepôsobia dostatočne autenticky.
Boroš ešte určite má na čom do budúcna pracovať. Jeho najnovšie dielo je síce hravé a zaujímavé, no má hluché miesta a nie vždy funguje tak, ako má. Najviac to „škrie“ v strede filmu, úvod aj záver sú zvládnuté takmer dokonalo. Aj preto udeľujeme snímke Čierne na bielom koni šesť a pol bodu z desiatich.
