Správanie sériových vrahov nás fascinuje a nemusíme sa za to hanbiť. Tvorcovia snímok by sa však mali zamerať na rodiny obetí, ktoré sa snažia na tragédiu zabudnúť. Márne.
Už ako malí sme v detských táboroch sedávali v krúžkoch, vyvolávali duchov a rozprávali si strašidelné historky. S príchodom dostupnejších moderných technológií sa strašidelné historky premenili na filmy, seriály a dokumenty s krimi tematikou, ktoré v súčasnosti zažívajú boom. Netflix svojim divákom ponúka jeden dokument o sériových vrahoch za druhým a akoby natrafil na zlatú žilu. Sledovanie krimi dokumentov milujeme a podľa odborníkov sa za to nemusíme hanbiť.
Zlo nás fascinuje
Dokumenty zachytávajúce vraždiace besnenie sériových vrahov nám umožňujú nahliadnuť do mysle ľudí, s ktorými sa (vďakabohu) v bežnom živote nestretneme. To nás fascinuje. Ich pochrúmaná myseľ, nemorálne správanie, zvrátenosť, zlo i nepriazeň osudu.
„Chceme nahliadnuť do psychológie vraha, čiastočne preto, aby sme sa naučili, ako chrániť svoje rodiny a sami seba. Ale aj preto, že nás jednoducho fascinuje nenormálne správanie a cesty, ktorými sa pochrúmaná myseľ môže uberať,“ myslí si autorka knihy Lost Girls Caitlin Rother pre Hopes & Fears.
Ostatne priepasť medzi dobrom a zlom nás priťahuje už od detstva. Väčšina rozprávok poukazuje na rozdiel medzi dobrom a zlom, navádza nás k tomu, aby sme sami prišli na to, prečo sa ten „záporák“ zachoval tak, ako sa zachoval, a učí nás, ako sa zlu vyhnúť. Lenže nie všetci si zvolia tú správnu cestu…
Niektorí možno záľubu v sledovaní true crime snímok odsudzujú, ale podľa odborníkov je „posadnutosť“ vrahov do určitej miery normálna. „Vypovedá to o tom, že sme normálni a zdraví. Myslím, že náš záujem o zločin slúži mnohým zdravým psychologickým účelom,“ povedal bývalý hlavný psychológ policajného oddelenia v San Diegu Michael Mantell pre NPR. Zároveň však dodal, že existujú určité hranice, a pokiaľ jedinec začne zbierať plagáty sériových vrahov a šuplíky bude mať plné výstrižkov článkov o nich, je na čase vyhľadať odbornú pomoc.
Významnú úlohu hrajú médiá
Hoci nás zlo fascinuje už od raného veku, za popularitu skutočných zločinov podľa psychológa Mantella vďačíme predovšetkým médiám. „Od päťdesiatych rokov sme boli bombardovaní kriminálnymi príbehmi. Médiá čoskoro pochopili, že strach a krv vedú. Osobné zločiny a vraždy tvoria až 30 % televíznych správ a práve násilné zločiny spáchané na ľuďoch vedú v zozname najčítanejších správ,“ uviedol.
Zločiny nás fascinujú rovnako ako ďalšie tragédie. Keď budeš prechádzať okolo dopravnej nehody, pravdepodobne neodvrátiš svoj zrak, ale naopak sa budeš snažiť zachytiť čo i len najmenší čriepok toho, čo sa stalo.
Tragédie sú neodmysliteľnou súčasťou našich životov. Zločinci môžu plniť svoju spoločenskú funkciu iba vtedy, keď zvyšok sveta vie, akých činov sa dopustili a ako boli potrestaní. Verejnosť podľa spisovateľa Harolda Schechtera potrebuje a chce počuť celý šokujúci príbeh.
Zvýšenie šancí na prežitie
Fascinácia zlom nie je jediným dôvodom, prečo milujeme true crime dokumenty. Štúdie naznačujú, že ľudia majú tendenciu sústrediť sa na ohrozenie vlastného života, vlastného blaha a vďaka snímkam o sériových vrahoch sa môžu ľahšie pripraviť na potenciálne nebezpečenstvo. Obzvlášť ženy potom vraj skutočné kriminálne príbehy sledujú preto, aby získali tipy, ako sa brániť útočníkovi. Podvedome a inštinktívne chápu, v akom svete žijú, a života ohrozujúcim situáciám budú radšej predchádzať.
Naopak, muži si podľa štúdie skutočných zločinov vyberajú príbehy, v ktorých je kladený dôraz na psychiku vraha a motív jeho činu. Často potom navyše klikajú na tlačidlo play pri dokumentoch, v ktorých sa obeťou vraha stali ženy, čo môže byť alarmujúce.
„Zistili sme, že ženy viac priťahujú príbehy, ktoré obsahujú relevantné informácie o tom, ako sa brániť a trestnému činu predísť. Zapadá to do vzorca. Z výskumov totiž tiež vychádza, že ženy sa stávajú obeťami násilného činu častejšie ako muži,“ povedala pre Huffington Post autorka štúdie Amanda Vicary. „Tým, že sa ľudia dozvedia detaily o vraždách, charakteristické rysy vraha či ako k zločinom dochádza, majú väčšiu možnosť im predísť,“ uzavrela.
Psychológovia sa okrem iného zhodujú aj na tom, že sledovanie, počúvanie alebo čítanie skutočných zločinov môže slúžiť ako taká generálna skúška. „Človek by mal venovať pozornosť hrozným veciam, mal by o ne mať záujem. Ľahšie by potom mohol uniknúť škodlivým podnetom,“ povedala docentka psychológie Marissa Harris z Penn State Harrisburg.
K zvýšeniu šancí na prežitie sa viaže aj úľava, že nie sme obeťou. Práve to by podľa psychológov mohlo byť ďalším dôvodom, prečo milujeme sledovanie skutočných zločinov.
Možno poznáš ten pocit, keď sleduješ dokument o sériovom vrahovi, ktorý spáchal hrozné činy, a niekde vzadu v hlave si pomyslíš: Vďakabohu, že na mieste obete nie som ja alebo moja rodina. Takí sme my ľudia. Tragédia, ktorá sa stane našim susedom a nie nám, v nás vyvoláva určitú úľavu. Keď už na niekoho muselo zlo dopadnúť, buďme radi, že to nie sme my. Za takú myšlienku sa podľa psychológov nemusíš hanbiť a je úplne prirodzené ju mať.
Úľavu potom podľa štúdií pociťujeme aj v tom, že nie som vrahom, tým „príšerným netvorom“, ktorý zabíja. True crime dokumenty nás často zasvätia aj do prostredia, z ktorého sérioví vrahovia pochádzajú a často ich spája jedno – krušné detstvo, domáce a sexualizované násilie alebo nepekné vzťahy v rodine. V takom prípade s vrahom dokážeme súcitiť, ale zároveň sme radi, že sme v podobných zázemiach nevyrastali ani my. Že to bol niekto iný. Niekto, koho detstvo plné strastí poznamenalo na celý život a ovplyvnilo životy ďalších rodín a ľudí.
Strach ako priateľ človeka
Úlohu v sledovaní skutočných kriminálnych príbehov hrá tiež strach. Počas neho sa nám do tela uvoľňuje adrenalín, od ktorého môže vznikať závislosť. Už ako deti sme vyhľadávali jazdu na horskej dráhe, kolotočoch či iné adrenalínové zážitky a pri zločinoch to nie je inak. Euforický pocit, ktorý nás zaplaví po napínavej scéne, je veľmi blízky tomu, ktorý zažívame práve po jazde na adrenalínovej atrakcii.
Človek sa od prírody rád bojí. „Skutočné zločiny môžu byť zdrojom zábavy a zároveň nám umožňujú prežívať hrôzu a strach v kontrolovateľnom prostredí. Tie dokumenty o sériových vrahoch sú pre dospelých ako rozprávky pre deti,“ povedal Schechter pre BBC. „Naša psychika rada spracováva príbehy, v ktorých nás prenasledujú monštrá,“ doplnil.
Hoci to môže znieť zvláštne, rozprávanie príbehov je pre nás zároveň upokojujúce. Už v minulosti, keď ešte neexistovali televízie a iné moderné technológie, sa ľudia po nociach bavili tým, že sa rozprávali príbehy. Keď potom navyše príbeh obsahuje reálnych ľudí, skutočné činy, stáva sa pre nás ešte viac zaujímavejším.
„Keď príbeh rozprávate dobre, publikum bude chcieť viac. Záujem v poslucháčoch navyše vzbudzujú tie historky, v ktorých vystupujú reálni ľudia a konajú skutočné činy. Také zaujmú oveľa viac ako scenár, ktorý vymyslel niekto v Hollywoode,“ myslí si bývalý detektív Joe Kenda.
V príbehoch o vraždiacich monštrách môžeme ľahko identifikovať dobro a zlo, dočkáme sa ich vyriešenia, uzavretia a o to viac sa pre nás stávajú atraktívnymi. U publika potom bodujú predovšetkým tie dokumenty o sériových vrahoch, na konci ktorých víťazí dobro nad zlom. A práve na to vsádzajú aj filmári. Existuje len málo true crime dokumentov, pri ktorých by si sa nedozvedel, kto obeť zabil, aký bol jeho motív a čo ho k násilníckemu správaniu priviedlo.
„Kým žijeme vo svete plnom rýchlych spoločenských, politických, ekonomických a technologických zmien, skutočné kriminálne príbehy nás upokojujú. Uisťujú nás, že sa naše dlho zaužívané predstavy o fungovaní sveta nemenia,“ dodáva detektív.
Záhada, ktorá čaká na vyriešenie
Posledným z dôvodov, prečo možno miluješ sledovanie krimi snímok, môže byť nutkanie vyriešiť záhadu. Milujeme hádanky a taký zložitý kriminálny prípad nám môže poriadne potrápiť mozgové závity.
„Sledovaním true krime príbehov sa ľudia môžu zahrať na detektívov z tepla domova. Môžu si vyskúšať, či dokážu skôr ako kriminalisti prísť na to, kto je páchateľom. Väčšina skutočných zločinov v televízii a knihách je ako hádanka, ktorú chceme vyriešiť,“ povedala pre Hopes & Fears profesorka forenznej psychológie Katherina Ramsland.
Na tento trend pred rokmi naskočili aj české produkcie. Na televíznych obrazovkách sa objavuje jeden kriminálny seriál za druhým a diváci doma zapálene diskutujú o tom, kto bol vrahom. Polícia Modrava, Prípady 1. oddelenia alebo Spravodlivosť, príbehy o vrahoch obľubuje väčšina českých rodín.
Rodiny obetí by pravdepodobne nesúhlasili
Na čo však tvorcovia snímok o sériových vrahoch väčšinou nehľadia, sú rodiny obetí. Na Netflixe sa len pred pár dňami objavil dokument mapujúci vraždiace besnenie Jeffreyho Dahmera, ktorý pobúril rodiny zosnulých. „Mám pocit, že sa nás Netflix mal opýtať, či nám to nevadí alebo ako sa cítime. Mňa sa na nič nespýtali. Jednoducho to urobili,“ povedala pre Insider Rita Isbell, sestra Errola Lindseyho, jednej z obetí Jeffreyho Dahmera.
Podobone to cíti aj Errolov bratranec Eric Perry. „Nikomu nehovorím, na čo sa má pozerať. Viem, že ‚true crime‘ je teraz obrovský, ale ak ste skutočne zvedaví na obete, moja rodina je pre tento program naštvaná. Je to stále dookola traumatizujúce. A prečo? Koľko filmov/relácií/dokumentov ešte potrebujeme?“ napísal na Twitteri.
True crime snímkam je v súčasnej dobe venovaná veľká pozornosť. Kriminálne príbehy sú na vrchole a je na čase, aby ich tvorcovia začali brať ohľady práve aj na rodiny zosnulých, ktorým je tragická udalosť pripomínaná stále dookola a mnohokrát pred ňou nemôžu ani utiecť. Rovnako ako v prípade Jeffreyho Dahmera, ktorého činy sa na nás valia zo všetkých strán.
