Celý život počúvam black metal a death metal. Mám rád krvavé horory a vojnové filmy. No ešte nikdy som nenachádzal v smrti toľko potešenia a úľavy ako teraz.
Tento stĺpček som začal písať už dávno, no nevedel som ho dokončiť tak, aby som si bol úplne istý, že to, o čom v ňom píšem, je normálne. Za posledné dva mesiace som si totiž vytvoril záľubu v sledovaní videí, na ktorých zomierajú ľudia. Ruskí vojaci.
Keď vo februári vypukla vojna na (celej) Ukrajine, čakal som, že dopadne rovnako ako v roku 2014 a Rusi dobyjú aj celý zvyšok krajiny.
Hneď na začiatku invázie som oprášil Twitter a pofollowoval zopár dôveryhodných zdrojov. Viedol ma k tomu pocit zúfalstva a bezmocnosti z toho, že v tom svet necháva Ukrajinu samu. Musel som to sledovať, aby som nemal pocit, že to ignorujem tiež.
Očakávajúc porážku Ukrajincov, chytal som sa každej slamky v podobe známok odporu či hrdinstva. Čítal som si o „kyjevskom prízraku“, vojakoch z Hadieho ostrova a cítil som pri nich podobné veci ako pri mojom obľúbenom príbehu z 2. svetovej vojny o hrdinskej operácii Anthropoid.
Moje dni sa začínali tak, že som sa ako vždy zobudil skoro nadránom, a skôr než som opäť na chvíľu zaspal, skontroloval som, či Zelenskyj dal svoj pravidelný ranný tweet. Áno, podvedome som čakal, že jedno z tých rán prinesie správu, že je mŕtvy. Každé ráno s jeho čerstvým tweetom bol dôvod na radosť.
Ešte stále očakávajúc porážku ukrajinskej armády, začal som sa tešiť z každého vojenského úspechu, ktorý dosiahla. Vtedy ešte ojedinelé videá, v ktorých ruské tanky vybuchovali po zásahu Javelinmi, NLAW-mi či raketami z Bayraktarov, mi spôsobovali radosť.
Cítiac výčitky, vravel som si, že mi predsa rovnakú radosť spôsobujú aj videá a správy o tom, ako Rusi protestujú proti vojne. Cítil som úľavu, že ruská spoločnosť takto reaguje. To bolo ešte predtým, než videá o počiatočných protivojnových demonštráciách prevalcovali videá, v ktorých si bežní Rusi urobili z písmena Z novú svastiku.
Zistil som, že aj pár mojich najlepších kamarátov to má rovnako. S tými videami s vybuchujúcimi tankmi a podobne. Začali sme si takéto videá nadšene preposielať a tešili sme sa, keď ten druhý nejaké ešte nevidel. „Brutal,“ písali sme si. „Sleduj, ako dolu vľavo vylezie ten horiaci vojak a uteká preč.“
Vojna sa začala čoraz viac otáčať v prospech Ukrajincov. Moja pôvodne zúfalá túžba dozvedieť sa aspoň o malých úspechoch ukrajinského odporu už nebola až taká opodstatnená, no radosť z toho, že niekde nejakí Rusi dostali na frak a rozprášila ich ukrajinská armáda, sa tým nezmenšila.
Mohli za to najmä čoraz častejšie správy, fotky a videá mapujúce zverstvá ruskej armády na ukrajinských civilistoch. Kopec ľudí okolo mňa sa na takéto veci odmietalo pozerať, no ja som mal opäť pocit, že ak to budeme ignorovať, iba tým zhoršíme to, ako málo pre Ukrajinu robíme. Za celú vojnu bolo jediné video, ktoré som si nepozrel, pretože som sa obával o svoje duševné zdravie. Asi viete ktoré.
Zopár mojich blízkych mi občas ustarostene povie, že som podľa nich príliš cynický a chladný a že mi takáto bezcitnosť v konečnom dôsledku ublíži. Chápem ich a v podstate s nimi aj súhlasím, no pri všetkej tej bezmocnosti a nespravodlivosti si stále neviem predstaviť, že by som mal namiesto toho správy radšej ignorovať.
Popri tom sa snažím pomáhať ukrajinským utečencom. Vravím si, že toto je tá humánna vec, ktorou v sebe vyvážim tú smrť, temnotu a nenávisť. V rámci týchto aktivít sa mi dokonca stalo, že som sa o všetkých týchto veciach, o ktorých je tento článok, rozprával s jedným dievčaťom z Ukrajiny. Po rozhovore som si uvedomil, že z nás dvoch som bol ja ten temnejší.
Ona mi vravela o svojich ruských kamošoch, ktorí sa jej ospravedlňovali za svoju krajinu, mala voči nim oveľa viac súcitu. Na moju obranu, ja nemám ruských kamošov a jediní dvaja Rusi, ktorých mám v priateľoch na Facebooku, od začiatku vojny o nej nenapísali ani slovo. Vysvetľoval som jej, že mám v sebe úplne normálnu dávku súcitu, len ju všetku míňam na mŕtve ukrajinské deti a na ruských dospelých mi už nič nezostáva.
Tento stĺpček nemá žiaden záver ani ponaučenie. Snažil som sa ho napísať tak, aby mal, a preto mi to aj tak dlho trvalo, pretože táto snaha nikdy nikam neviedla. Cítil som, že to musím dostať zo seba von, možno sa dozvedieť, že nás je viac takých, ktorých posledné dva mesiace zmenili, ktorí to majú zrazu úplne inak so súcitom, s pohľadom na smrť, nenávisťou a celou touto temnotou.
Najmä potom, čo Rusi spustili druhú ofenzívu a celé to peklo sa začína odznova.
