- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Mladá Ukrajinka Ksenia Tabaka píše pre čitateľov Refresheru tento zápisník počas toho, ako sa so svojou mamou skrýva pred bombardovaním v Poltave.
Nikto neveril, že k tomu dôjde, no uplynul už mesiac, odkedy Rusko terorizuje a ničí Ukrajinu. A to doslova.
Je dobré, že február mal len 28 dní, inak by Rusi mali na ničenie Ukrajiny o tri dni viac. No len Boh vie, koľko dní toto peklo ešte potrvá. Ak mám byť úprimná, už si ani nie som istá, že Boh existuje.
Ak toto všetko vidí, prečo dopustí, aby genocída Ukrajiny prebiehala celý mesiac? Načo? A čo sme spravili, že si toto zaslúžime?
Moje pocity sa menia od absolútnej prázdnoty po hystériu a záchvaty úzkosti. A potom odznova. Mám chuť si od zúfalstva a bezmocnosti vytrhať vlasy, lebo to neviem zastaviť. Nedá sa to. Ľudia trpia a niektorým už nevrátime životy.
Nič sa nezlepšuje, všetko je, naopak, čoraz horšie. Ruské jednotky nevedia poraziť našich vojakov, a tak nebojujú férovo. Útočia na mestá, berú do zajatia celé dediny, ostreľujú civilistov a všetko bombardujú – tohto sú schopní.
#American volunteers on the battlefield in the #Kyiv region
— NEXTA (@nexta_tv) March 24, 2022
They liberated the village, which had been under #Russian occupation for almost a month. pic.twitter.com/Lh67gAiI2c
A Mariupol, môj milý Mariupol! Nedá sa zniesť, čo tam robia... Neexistujú žiadne oficiálne štatistiky, no z niektorých zdrojov viem, že tam zabili vyše 20 000 ľudí, odkedy ho obkľúčili. Ľudia pochovávajú svojich blízkych a susedov v záhradách alebo len nechávajú ich telá na balkónoch. Rusko prinieslo smrť, hrozivú smrť! A naďalej ju prináša.
Zabíjajú novinárov. Rodiny, ktoré sa snažia ujsť z miest, kde je to najhoršie, trhajú na kusy. V jednej z takých rodín prišiel 15-ročný chlapec o svoju mamu a takmer mu odtrhlo nohu.
Keď počúvam príbehy o tom, čím si ľudia teraz prechádzajú, niekedy si myslím, že by bolo lepšie, ak by ma zabili v Charkove. Aby som nič nevidela a nevedela. Aby som toľko netrpela!
No potom si spomeniem na svoju mamu a na každého, komu môžem aspoň trochu pomôcť. Teraz viem, aké je, keď ti bolesť a hnev pulzuje v žilách a tepnách namiesto krvi.
Stále sa neviem vyliečiť, no rozhodla som sa pridať do jednej z dobrovoľníckych organizácií v Charkove. Potrebovali ľudí, ktorí budú nosiť jedlo a lieky tým, ktorí ich potrebujú. Pomáham im aj ako operátorka a prijímam telefonáty. Hľadám tiež dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú priamo v teréne.
Väčšina ľudí, ktorí mi volajú, sú staršie ženy a muži bez internetu. Nemôžu chodiť, nemajú peniaze a nevedia, ako ujsť. Pred každým telefonátom mám záchvat úzkosti, pretože si ani neviem predstaviť, aké ťažké to pre nich musí byť. No stále sa držia, sú veľmi slušní a dokonca sa hanbia žiadať o pomoc.
Jedna 87-ročná pani potrebovala lieky, pretože má cukrovku. Keď som zdvihla telefón, povedala mi: „Veľmi ma mrzí, že o to musím žiadať, no mám cukrovku a všetky lieky mi došli. Mám už len jednu nohu a bojím sa, že mi amputujú aj tú druhú, ak sa nedostanem k liekom. Pomôžete mi, prosím?“
Keď toto píšem, znovu plačem. Už sa ani nepokúšam zadržať slzy.
Prvú noc mojej šichty mi zavolal jeden muž. Povedal, že nevie, komu inému má volať, tak sa rozhodol kontaktovať tiesňovú linku. Jeho mačka umierala. Podarilo sa mu nájsť veterinára, ktorý by ju hneď prijal. Problém bol však v tom, že sa k nemu nemali ako dostať pre zákaz vychádzania po ôsmej hodine večer.
Do 20 minút sme našli vojaka, ktorý im udelil výnimku, a mohli sa tak dostať k veterinárovi. Veľmi som sa z toho tešila a zavolala som mužovi hneď späť.
„O pár minút za vami príde vojak, prosím, počkajte ho dolu, aby ste hneď mohli vyraziť a nestrácali ste čas,“ hovorila som rýchlo do telefónu. Prerušil ma.
„Ksiuša, Ksiuša, mačka mi už zomrela,“ plakal a nevedel prestať. Nezmohla som sa na nič iné len na to, že som opakovala, ako mi je to ľúto.
Spomínam si na leto 2017, keď mal premiéru film Dunkirk. Spoločne s kamarátkou sme naň išli do kina. Pamätáš si na to, Vik?
Šokoval ma a hodiny sme sa o ňom rozprávali. „Prečo by ľudia začínali vojnu? Ako by niekto mohol mať v sebe toľko krutosti a brutality? Ako je to vôbec možné?“
Keď sa vrátim k týmto myšlienkam, nemôžem uveriť tomu, že na Ukrajine sú teraz novodobí nacisti, ktorí ničia môj domov. Tými nacistami sú Rusi, ktorí sem prišli zabíjať, ničiť, mučiť a znásilňovať. Sú v podstatne horší než fašisti.
Autorka tohto textu je 28-ročná Ukrajinka Ksenia Tabaka. Pred vojnou pôsobila ako stážistka v spravodajskom oddelení v regionálnom médiu. Okrem stáže sa venovala aj modelingu. Text preložila redaktorka Kamila Šebestová, ktorá je s ňou v pravidelnom kontakte. Zápisky Ksenie z minulého týždňa nájdeš tu. Pre podporu podobného kvalitného obsahu sa pridaj do Refresher+ klubu.
