Mladá Ukrajinka Ksenia Tabaka píše pre čitateľov Refresheru tento zápisník počas toho, ako vo vlaku uniká pred bombardovaním Charkova.
Odišli sme domov. Naši „susedia“ z metra nás objímali a priali nám šťastnú cestu. Mali sme so sebou len jedlo, deky a matrace, čo nám dali dobrovoľníci, ktorí tam pracujú. Zobrali sme so sebou moju mačku, doklady a nejaké čisté oblečenie.
Prvý problém bola cesta autom na vlakovú stanicu. Vždy keď som povedala taxikárom, že potrebujeme ísť do štvrte Peremoha, všetci (dokonca aj vodiči prezývaní „kamikadze“) tam odmietali ísť. Úplne im rozumiem, keďže som v pozadí polovice telefonátov počula streľbu. Po tom, čo sme zavolali na vyše 50 rôznych čísel, bola som zúfalá. Už som mala len tri čísla na taxikárov. Našťastie, jeden z nich súhlasil, že nás odvezie.
Náhlili sme sa na stanicu. Vôbec som nechápala, ako rýchlo to ušlo, a zrazu taxikár povedal: „Tu vás vypustím.“
Stanica vyzerala tak inak... Nebola zničená, no bol v nej ťažký vzduch, nedalo sa mi dýchať. Stovky ľudí nevedeli, čo majú robiť a kam ísť. Neboli tam žiadne lístky, žiadna tabuľa s odchodmi. Jednoducho sme museli nájsť náš vlak smerujúci do Poltavy, naskočiť naň a čakať, kým odíde.
Stál na šiestej koľaji. Bol to veľmi starý mestský vlak, ktorý nie je určený na dlhé vzdialenosti.
Keď sme doň okolo druhej poobede nastúpili, bol skoro prázdny. Postupne tam nastupovalo čoraz viac ľudí, no vlak stále stál. Ženy s deťmi, starí ľudia, mladí ľudia, mačky, psy... Z času na čas bolo v blízkosti stanice počuť streľbu. Zakaždým si všetci ľahli na zem.
O siedmej sa vlak konečne pohol. Bez svetiel a kúrenia, no konečne sa pohol. Nemohli sme používať telefóny, aby sme nenarušili pravidlá blackoutu. Počula som také rozhovory... Bože, nikdy na ne nezabudnem.
Malý chlapček hovoril o tom, ako bomba zasiahla park u nich v škôlke. „Nevybuchla,“ povedal hrdo.
„Bojím sa purpurového neba,“ hovorila žena do telefónu. Dievča, ktoré sedelo predo mnou, so slzami v očiach vysvetľovalo svojej starej mame, ako používať Zello (aplikácia určená na komunikáciu, ktorá sa dá používať aj bez internetu). Ja som bola na ceste do Poltavy – za mamou. Mala som šťastie, že som išla domov. Väčšina ľudí nešla nikam, len sa snažili ujsť pred hororom, ktorý zažili.
Po 40 minútach vlak zastal. Všade bola tma, ocitli sme sa v pasci. V tom momente som si naozaj myslela, že to je moja posledná cesta vlakom. Nemohla som ujsť alebo sa skryť do protibombového krytu. Pred očami sa mi premietali všetky tie správy o vlakoch, na ktoré strieľali alebo ich bombardovali. Ľudia sa tak báli, že nepovedali ani slovo.
No aj v tom tichu bolo cítiť hrozivú úzkosť a strach. Rýchlo mi bilo srdce. Moja sesternica ťažko a nepravidelne dýchala, už ani neplakala.
Neviem, koľko sme tam stáli. Nakoniec niekto prišiel a povedal, že sme zastali pre technické problémy. V tom momente sa vlak rozbehol tak rýchlo, že som v ňom cítila vietor. Doviezol nás do Poltavy za menej než dve hodiny. Bolo to neuveriteľné. Bol to dôkaz toho, že sme nezastali pre technické problémy.
V Poltave bolo ticho a tma. Členovia územnej obrany kontrolovali stanicu a povedali nám, že z nej nemáme vyjsť, kým platí zákaz vychádzania. Museli sme tam čakať celú noc na ďalší vlak, ktorý prišiel ráno a odviezol nás na finálne miesto – do Karlivky.
V správach som videla, že dnes bombardovali Černihiv. Onuka (speváčka, ktorej pesničky mi veľmi pomáhajú) odtiaľ zdieľala video, keďže je to jej rodné mesto. Neviem to vysvetliť, ale keď som si ho pozrela, začala som sa triasť bolesťou. Stŕpli mi ruky a začali sa mi triasť tak veľmi, že sa na mňa začali pozerať ľudia.
Nemohla som sa kontrolovať, akoby som bola paralyzovaná. Asi po hodine, keď som sa opäť vedela pohnúť, som to video poslala mojej sesternici a spolužiačke, ktoré žijú v Moskve. A ony si ma zablokovali...
O piatej ráno sme nastúpili na ďalší vlak. O dve hodiny som mala byť doma. Vonku začalo snežiť. Cítila som sa, akoby sme sa zasekli 24. februára, akoby sa už nemala vrátiť jar. Akoby som sa nikdy nezobudila. Bolelo ma srdce. Hanbila som sa za to, že som opustila Charkov, cítila som sa neužitočná a zúfalá. Akoby som vo vnútri krvácala.
Keď som uvidela svoju mamu, už som nevedela byť silná. Po tvári mi začali tiecť prúdy sĺz. Moje telo to úplne vzdalo, dostala som horúčku a zápal priedušiek. Zúfalo som chcela veriť tomu, že doma celá táto nočná mora odíde. No neodišla. Naša bezpečnosť je stále krehká. Viem, že oni neprestanú, pokiaľ nebudeme mať plnú podporu, skutočnú podporu celého sveta.
Autorka tohto textu je 28-ročná Ukrajinka Ksenia Tabaka. Pred vojnou pôsobila ako stážistka v spravodajskom oddelení v regionálnom médiu. Okrem stáže sa venovala aj modelingu. Text preložila redaktorka Kamila Šebestová, ktorá je s ňou v pravidelnom kontakte. Zápisky Ksenie z minulého týždňa nájdeš tu.
