Spolumajiteľ úspešného startupu, organizátorka festivalu Atmosféra a delegátka mladých pre Slovensko prezradili, ako prekonávali strach a prekážky.
Možno aj ty si jedným z tých, ktorí práve študujú na základnej či strednej škole, a stále netušíš, čo by si chcel robiť v budúcnosti. To však neznamená, že sa nemôžeš stať tvorcom úspešného projektu, ktorý bude poznať celé Slovensko, ale aj svet. Slováci Tomáš Brngál, Grétka Pavlovová a Nikola Sekerešová, ktorých sme v spolupráci s Telekomom vyspovedali, ťa presvedčia, že sa netreba báť plniť si svoje sny.
Telekom totiž vytvoril webovú aplikáciu, ktorá pomôže každému, kto sa nevie rozhodnúť, čo ho baví, na čo má najväčší talent alebo čomu by sa mohol venovať v budúcnosti. Práve toto rozhodnutie, ktoré formuje tvoju budúcnosť, môže byť veľmi ťažké. Keď sa k tomu pridajú rôzne názory rodičov, kamarátov či iných ľudí, rýchlo stratíš prehľad v tom, čo vlastne chceš ty sám. Každá jedna negatívna reakcia či neúspech ťa možno oddiali od tvojho sna, no malo by to byť práve naopak. Zisťovali sme preto, čo robili Slováci stojaci za úspešnými projektmi a čo robili, keď sa stretli s neúspechom.
Tomáš Brngál má iba 29 rokov a je spoluzakladateľom úspešných startupov Virtual Medicine a Virtual Everything. Už na vysokej škole začal vytvárať aplikáciu Human Anatomy VR, ktorú momentálne využívajú ľudia vo viac ako 150 krajinách sveta. Grétka Pavlovová založila už na strednej škole festival Atmosféra, ktorý vznikol v obci Hontianske Nemce na južnom Slovensku a dnes je z neho doslova lovebrand. Nikola Sekerešová je delegátkou mladých pri Organizácii Spojených národov a v rámci svojej agendy sa venuje téme sociálneho podnikania.
Každý stojí za iným projektom alebo sa ocitol na inej pozícii, no spája ich jedna spoločná vlastnosť: ako mladí sa nebáli a vložili energiu do niečoho, o čom netušili, že môže byť úspešným projektom. Inšpiruj sa ich príbehmi o úspechoch aj neúspechoch.
Začiatky bývajú vždy najťažšie. Čo si robil/robila, keď sa ti tvoj nápad zdal príliš vzdialený a nerealizovateľný?
Tomáš: Keďže sme začali ešte ako študenti a táto technológia nás fascinovala, tak som to vnímal ako hobby, bavilo ma robiť to a nezamýšľal som sa nad tým, či to je vzdialené alebo ťažké. Najskôr sme urobili demo a postupne sme ho rozširovali. Dopredu sme príliš neoverthinkovali, urobili sme si jednoduchý plán a postupne sme ho začali realizovať. Keď sa na to teda pozriem spätným pohľadom, tak si myslím, že najdôležitejšie je rozložiť si dlhú cestu na malé kroky a jednoducho čo najskôr vykročiť.
Grétka: Keďže som mala 17, vôbec som si neuvedomovala, do čoho vlastne idem. Nemala som skúsenosti so žiadnou organizáciou ani len malých podujatí, dokonca som v tom čase ani na festivale nebola, a tak som si povedala: Fake it till you make it. A naozaj to tak bolo.
Po rokoch som si uvedomila, že vieš vybudovať lovebrand aj bez toho, aby si mal nejakú skúsenosť, veľký vstupný kapitál. Len na to treba vytrvalosť, chuť a občas sa musíš aj niečoho vzdať. Nie je to len o veľkých peniazoch a mentoringoch.
Nikola: Keďže sa venujem téme sociálneho podnikania, prišla mi počas štúdia na vysokej škole veľmi vzdialená, nevenovala som sa téme podnikania. Postupom času, ako som si o tom zisťovala viac informácií, začala som sa viac zapájať, tak mi to už bolo bližšie.
Čo bola najväčšia prekážka, najťažší krok, ktorý si musel/musela spraviť?
Tomáš: Jednou z najkľúčovejších a asi aj najnáročnejších vecí bolo zohnať financovanie. Písal som do rôznych firiem a nadácií, ktoré podporujú podobné projekty. Poslal som asi sto e-mailov a väčšina, asi 90 percent, buď neodpovedala, alebo sme dostali odpoveď, že je to dobrý nápad, no nie je to vec, ktorú oni zastrešujú. Asi iba od desiatich sa mi podarilo získať nejakú podporu – či už finančnú, poradenskú, alebo know-how. A iba jedna z nich sa nakoniec stala vo Virtual Medicine naším investorom. Keď sa na to teda pozriem spätným pohľadom, treba sa najskôr zamyslieť nad tým, či to spadá pod oblasť, ktorú daná firma rieši alebo podporuje, a potom hľadať a presvedčiť ľudí, ktorí by mohli mať záujem to podporiť.
Grétka: Práve to, že som to dlho robila sama. Začala som na strednej a mala som veľký problém nájsť niekoho, kto by bol ochotný to so mnou ťahať v tíme. Až nejaký tretí, štvrtý rok som vytvorila tím ľudí, ktorí chcú robiť veci iba tak, pre radosť. Dnes sme 15-členný tím, ktorý pozostáva z dobrovoľníkov, ktorí to robia popri práci a robia to, lebo ich to baví.
Nikola: Asi poučiť sa z neúspechu. Zapojila som sa do jednej súťaže, ktorá nebola úplne náročná, ale prekvapila ma porota a dostala som veľký stres. Všetko som čítala z poznámok, nevedela som v tom momente reagovať, čo mi aj vyčítali. Potom som sa bála zúčastniť na nejakých ďalších súťažiach z dôvodu, že budem neúspešná. O rok som sa však zapojila opäť a môj nápad projektu sociálneho podnikania bol úspešný a podarilo sa mi vyhrať. O ďalší rok som sa preto zaujímala o post mládežníckeho delegáta, kde som sa už nebála a odprezentovala som svoj nápad.
Boli v tvojom okolí ľudia, ktorí ti neverili?
Tomáš: Jasné, keďže sme začínali ako študenti, tak v nás veril asi iba málokto. Vždy som sa však nad feedbackom snažil pragmaticky zamyslieť – keď sme niekomu odprezentovali projekt a nepáčilo sa mu to, no nevedel to vyargumentovať napríklad technologicky alebo biznisovo, tak som si to príliš nebral k srdcu. Naopak, keď to bola konštruktívna kritika a ponúkala aj nejaké nápady a riešenia, čo by sme mohli zmeniť alebo zlepšiť, tak som sa nad tým vždy aspoň dôkladne zamyslel. Myslím si, že spätnú väzbu treba vážiť aj podľa toho, či to ten človek dokáže nejako odborne posúdiť alebo je to len jeho pocit.
Grétka: Často som sa stretávala s nepochopením, prečo to robím. Na jednej strane sme v oblasti, kde sa festivaly bežne nekonajú, a zároveň som chcela priniesť niečo netradičné, čo možno pre ľudí v Bratislave je bežné, no tu na dedine to tak nie je. Bolo to hlavne nepochopenie zo strany miestnych ľudí, čo bolo náročné, no neskôr aj moji najbližší pochopili, prečo to robím. Videli tú pridanú hodnotu a to, čo sa tu snažím vybudovať.
Nikola: Väčšina ľudí ma podporila, aj moji známi. Ani som nečakala, že by to vyšlo, čiže som sa o tom s okolím nerozprávala. Skôr ja som bola väčšinou tá, ktorá si do poslednej chvíle neverila.
Čo by povedalo tvoje o 5 rokov mladšie ja na to, čomu sa venuješ momentálne?
Tomáš: Asi by sa mu to páčilo. Tešil by som sa, že som sa na túto cestu vydal a že som tomu veril.
Grétka: Keby si mi pred 5 rokmi ukázala, že takto bude vyzerať festival, tak tomu asi neverím. Ja som nikdy nemala ambície, že ma budú volať na diskusie, kde bude Michal Kaščák (organizátor festivalu Pohoda, pozn. red.), alebo že budeme medzi malými festivalmi na Slovensku topka.
Určite by som si povedala, že sa nemám báť skúšať a robiť veci. Nemáš hypotéky, záväzky, rodinu a to je ten čas, keď treba skúšať rôzne projekty, stáže a dobrovoľníctvo. Netreba sa báť aktivít, ktoré nie sú platené, ak máš nejaké zázemie, lebo ťa neskôr dovedú k práci, ktorá je super a dobre platená. Ja som to presne takto mala a každá jedna práca, ktorú som robila, tak bola skvelá a bolo to skrz to, že ľudia o mne vedeli, že robím festival.
Nikola: Určite by asi nevedelo, že sa takéto niečo môže podariť. Asi by si povedalo iba to, že to, čo robím, má zmysel a nemám sa nechať odradiť nejakými nepríjemnými situáciami. A že to má určite budúcnosť.
Ako vidíš, splniť si svoj sen nemusí byť také nereálne, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Najdôležitejší krok však je nájsť svoje silné stránky, talenty a to, čo ťa najviac baví. Potom stačí už len vytrvalosť a veriť si aj v momente, keď ti neveria ani najbližší.
