V Hollywoode konečne pochopili, že nikto nedokáže pochopiť a vyrozprávať príbehy černochov tak, ako černošskí tvorcovia.
Hollywood sa v posledných rokoch výrazne mení. Zažili sme hnutie #MeToo zamerané na odhalenie sexuálnych predátorov a neetického správania voči ženám na pracovisku, no dlhé roky sa v Hollywoode bojuje aj za práva menšín. Veľmi silné sú hnutia, ktoré bojujú za afroamerických tvorcov a hercov, ktorí túžia po lepších možnostiach, ako sa v tomto zábavnom priemysle uplatniť.
Našťastie Afroameričania dostávajú konečne viac priestoru, všímajú si ich viac aj pri odovzdávaní cien a atmosféra v Hollywoode je o čosi prijateľnejšia ako v minulej dekáde. Do pozornosti ľudí sa obzvlášť dostávajú oznámenia o tom, ako dané štúdio hľadá výhradne režiséra z menšinových etnických skupín. Niekto by povedal, že za to môže nutnosť diverzifikovať štáb a herecký súbor, o čo sa v Hollywoode v posledných rokoch vehementne snažia.
Recenzia: Returnal
6. mája 2021, 9:35
Možno ti totiž neunikla informácia, že ak štúdiá budú chcieť, aby ich filmy mohli byť nominované na Oscara, budú musieť od roku 2024 (alebo neskôr) spĺňať nové podmienky. Tie hovoria o tom, koľko členov etnických minorít či žien musí byť súčasťou produkcie alebo hereckého súboru. V tomto článku sme sa už venovali tomu, prečo je to nešťastné riešenie ohrozujúce kvalitu filmov. Zatiaľ sa však toho báť nemusíme, keďže tieto pravidlá stále nie sú v platnosti.
Stále to však môžeme zvaliť na tú diverzifikáciu a snahu nasledovať súčasné trendy. Avšak aj keby to sčasti bola pravda, tvorcov a producentov poháňajú aj iné motivácie. Dôležitým faktorom je totiž autentickosť príbehu a jeho spracovanie. Oscarový Moonlight by nemohol tak kvalitne a emotívne spracovať iný ako afroamerický režisér, v tomto prípade Barry Jenkins.
Black Panther by zďaleka nebol takou veľkou kultúrnou a historickou udalosťou, nebyť faktu, že herecké obsadenie nabité černochmi režíroval talentovaný režisér Creeda Ryan Coogler. V Hollywoode príliš dlho natáčali príbehy o ženách a Afroameričanoch bieli muži. Ak niekto túži vidieť tieto príbehy, stále sa k nim vzhľadom na bohatú históriu Hollywoodu môže vracať.
Čas na zmenu
Je načase, aby o ženských a černošských emóciách natáčali filmy ženy a černosi, nie starí bieli muži. Je preto skvelou správou, že Hollywood na to už začal reagovať a konať tak. Ženy sa lepšie dokážu stotožniť s problémami či fyzickými a psychickými útrapami ženských postáv. Máloktorá žena asi túži pozerať film o znásilnení a následnej traume podanými tak, ako to vníma muž. Akokoľvek talentovaný, žiadny mužský režisér nebude nikdy schopný preniesť do príbehu a na plátno emócie, ktoré zažíva iba žena.
Venovala sa tomu aj dráma Malcolm & Marie od Netflixu, v ktorej John David Washington hral režiséra filmu a Zendaya jeho priateľku. Režisér, ktorého stvárnil Washington, priznal, že nebyť jeho priateľky, nikdy by vo svojom filme nedokázal zachytiť pocity, myšlienky a stav postavy. Platí to aj v realite a vzťahuje sa to nielen na rozdiely v pohlaví, ale aj vo farbe pleti.
Žiadny beloch v USA nepochopí, aké to je byť černochom. Pravdepodobne to nemôže pochopiť žiadny beloch na planéte. Systémový rasizmus v USA funguje od vzniku samotnej krajiny a spôsobil obrovské množstvo tragédií, úmrtí a životných útrap pre afroamerickú komunitu, ale napokon aj problémy pre celú americkú spoločnosť.
Rasizmus vs. autenticita vo filmoch
Černosi v USA čelia v mnohých sférach života rasovým predsudkom (samozrejme, platí to aj o iných menšinových etnikách) a farba ich pleti ovplyvňuje v ich životoch často negatívne takmer všetko, na čo pozrú a čo sa ich týka. Mnohí od malička vyrastajú v prostredí, ktoré im neustále pripomína, v akej situácii sa nachádzajú.
Ich osobnosti sa tak štiepia celý život a veľa vecí vnímajú úplne inak než belosi. Svet belochov je pre nich často tak trochu sci-fi svetom. Aj preto nie je úplne autentické, keď chce svet černochov zrekonštruovať a natočiť o nich film niekto, kto sa nedokáže vžiť do ich kože a pochopiť ich bolesť, motiváciu a strach.
Na Slovensku a všade vo svete sa napríklad ženy často boja ísť samy po ulici po zotmení a stáva sa, že čakajú to najhoršie. Na to pomyslí máloktorý muž. No a máloktorý z nás zase myslí na to, že priemerný černoch v USA sa o svoj život bojí aj za bieleho dňa a bojí sa pritom aj policajtov, ktorí ho majú ochrániť. To všetko extrémnym spôsobom ovplyvňuje myslenie, správanie a názory černochov na celý systém a život v krajine.
Žiaľ, kinematografia k tomu často pristupuje celkom ignorantsky. Situácia sa začína meniť, no aj naďalej sa budeme stretávať s ignorovaním autentickosti z viacerých dôvodov. Niekde však začať treba a sme radi, že sa tak konečne deje. Príliš veľa tvorcov nevykreslilo afroamerické postavy pravdivejšie a hlbšie, pretože je to príliš komplikované a ukazovalo by to skazený systém v USA.
Afroameričania preto aj k umeniu a k svojim rolám pristupujú inak než belosi, čo je celkom logické, a neplánujeme sa pri zdieľaní tejto informácie tváriť ako nositelia Nobelovej ceny. Čo sa však deje vtedy, keď černošské príbehy a černošské emócie musia stvárniť herci bielej pleti? Ako sa naruší integrita a autenticita príbehu vyrozprávaného belochmi, ktorí ho nemajú šancu dostatočne pochopiť, tobôž sprostredkovať ho divákom?
Preto je nesmierne dôležité, aby takéto filmy a seriály spracovali ľudia, ktorí k nim majú veľmi blízko. Samozrejme, nikde netvrdíme, že už nikdy v živote by beloch nemal režírovať film s černochmi. To by bolo absurdné. Autor textu sa len snaží poukázať, že takéto projekty angažovaním afroamerických tvorcov na čele so scenáristami a režisérmi získavajú ďalšie vrstvy kvality a hĺbky, ktoré môžu príbeh niekoľkonásobne zlepšiť. Najmä čo sa emocionálneho zásahu a autenticity týka.
Nepretláčajme černochov do filmových rol nasilu
Na druhej strane niektoré filmy s týmito témami neoperujú alebo nie sú pre vývoj filmu a postáv dôležité. V tom prípade neprekáža, že snímku nerežíruje černoch, prípadne že na scenári nepracovalo viac černochov ako belochov. Vždy sa treba pozastaviť a porozmýšľať, čo je pre film najlepšie. Ak jednoducho černocha v kreatívnom tíme film nepotrebuje, nie je nutné, aby tam nasilu bol len kvôli snahe o diverzifikáciu.
Zároveň však neexistuje dôvod, prečo by tam nemohol byť. Producenti majú vyhraté v momente, ak sa o diverzifikáciu kreatívneho tímu pokúsia z dôvodu, že sú si vedomí, aké benefity to prinesie do kreatívneho procesu a skvalitnenia snímky, a nie kvôli tomu, aby naplnili kvóty určujúce istý počet ľudí inej farby a pohlavia.
Téma je v súčasnosti zase raz horúca v súvislosti so správami o tom, že Marvel a Warner Bros. hľadajú výlučne černošských režisérov pre svoje filmy Blade a Superman. Zatiaľ čo pri Bladovi je jasné, prečo to tak je, pri Supermanovi narazíme na menší zvrat. Warner Bros. a DC totiž plánujú natočiť celkom nový film, v ktorom z Kryptonu na Zem priletí dieťa čiernej pleti.
Pod facebookovými príspevkami rôznych médií nájdeš (okrem tradičných rasistických komentárov) množstvo poznámok o tom, že štúdiá by sa v prvom rade mali zamerať na nájdenie kvalitného režiséra a až potom rozmýšľať nad farbou pleti. V tomto bode sčasti nesúhlasíme.
Na svete je množstvo talentovaných afroamerických režisérov, ktorým len treba dať šancu. Pozrime sa napríklad na Ryana Cooglera, ktorému dal Sylvester Stallone a spol. príležitosť zrežírovať Creeda. O pár rokov neskôr už režíroval jeden z najziskovejších filmov vôbec – film Black Panther – a čaká ho veľmi sľubná budúcnosť. Nemusíme zájsť ďaleko do minulosti a zistíme, že Jordan Peele je pre štúdio Universal jedným z najdôležitejších režisérov súčasnosti, a to zatiaľ natočil len dva filmy – Get Out a Us.
Štúdiá si týmto nepodkopávajú kvalitu vlastných filmov. Majú možnosť vybrať si z dostatočného množstva potenciálnych, veľmi kvalitných afroamerických tvorcov, ktorí okrem technickej kvality z pozície schopných režisérov vedia prispieť aj svojím nadhľadom vďaka znalosti rôznych afroamerických tém. V súčasnosti už tvorcovia pomaly dávajú priestor postavám vo filme, aby pracovali aj s osobnostnými témami spojenými s černošskou identitou.
Naposledy sme to videli napríklad v seriáli The Falcon and the Winter Soldier, keď bol Sam Wilson ako Falcon černochom nielen podľa farby svojej pokožky, ale aj podľa toho, ako ho vníma okolie, aké má miesto v spoločnosti a podobne.
Keď sa do charakterových vlastností černošských postáv začnú implementovať vlastnosti podľa skutočných životov týchto ľudí, kvalitatívne to pomôže postavám a aj samotnému filmu. A kto iný to urobí lepšie ako scenárista či tvorca, ktorý týmto postavám rozumie najlepšie, keďže zažil to, čo ony, alebo vyrastal v podobnom prostredí?
