Prepnúť do nočného režimu
Prepnúť do denného režimu
Pondelok 30. 11. 2020 meniny má Ondrej, Andrej

hľadaj na refresheri

Chceš dostávať notifikácie aj na tomto zariadení?
Refresher - Rozhovory
5
Viktor Kniš
2. november 2020, 15:02
Čas čítania: 25:04
Uložený článok nájdeš
v ponuke používateľa.

Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)

Šéf investigatívneho tímu portálu aktuality.sk vo svojej novej knižke opísal najzásadnejšie kauzy tretej vlády Roberta Fica. Tvrdí, že počas jeho vládnutia ovládala Slovensko mafia.

Viktor Kniš
2. november 2020, 15:02
Čas čítania: 25:04
Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Musíš byť prihlásený/á , aby si mohol uložiť článok.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.

V prípade že problémy pretrvávajú, kontaktuj prosím administrátora.
OK
5
Uložiť na neskôr.
Uložený článok nájdeš
v ponuke používateľa.

„Pocit strachu, neistoty a nervozity už asi nezmizne nikdy, keďže zabili môjho kolegu a jeho snúbenicu. Nerobím si ilúzie, že nič také sa už nemôže opakovať,“ hovorí Marek Vagovič – šéf investigatívneho tímu aktuality.sk, ktorý kontroloval aj texty Jána Kuciaka, v ktorých talentovaný analytik odhaľoval korupčné schémy siahajúce až na najvyššie miesta v krajine. 

 

Marek Vagovič nedávno dokončil knihu Vlastnou hlavou 2 s podtitulom „Ako za Fica ovládla štát mafia“. Opísal v nej najväčšie kauzy, ktoré sa udiali počas toho, ako bol premiérom Robert Fico. Niekoľko mocných ľudí už zadržala polícia a súdy rozhodli aj o ich väzobnom stíhaní. 

 

 

V knihe sa Marek Vagovič pokúsil o sondu do duše Roberta Fica. „Momentálne vraj nepije alkohol a znovu začal cvičiť, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať, lebo “naši ľudia”, ktorých celé roky politicky kryl, sú pod obrovským tlakom orgánov činných v trestnom konaní,“ hovorí šéf investigatívcov, ktorý sa opiera aj o vyjadrenia zdrojov dlhodobo pracujúcich v kruhu najbližších ľudí šéfa Smeru. Zdroje Mareka Vagoviča vraj boli blízko Ficovi aj v čase, keď sa snažil odhaliť vrahov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej s miliónom eur na stole. 

 

V tomto článku si prečítaš:
  • Prečo vraj momentálne Robert Fico nepije alkohol
  • Či sa Mareka Vagoviča nesnažili zastrašiť ľudia zo Smeru, aby knihu nevydával a akú taktiku zvolili
  • Aké nové exkluzívne informácie sa dozvieš v knihe Vlastnou Hlavou 2 a aké doposiaľ nezverejnené časti Threemy sa podarilo autorovi zanalyzovať
  • Ako funguje práca so zdrojmi, ktorých totožnosť nemôže prezradiť a či zdroje Mareka Vagoviča nemali strach, keď prezradili chúlostivé informácie z pozadia Bödörovcov alebo Smeru
  • Prečo sa šéf investigatívcov po vražde Jána a Martiny už nikdny nezbaví strachu, neistoty a nervozity 
  • Ako si spomína Marek Vagovič na konflikty so Zoroslavom Kollárom alebo Petrom Tóthom a aká je história jeho vzťahu s Dobroslavom Trnkom
  • Ako reagoval, keď si nedávno našiel jeho kolega v schránke náboj
  • Či pracuje Marek Vagovič aj na treťom pokračovaní knihy

 


Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Zdroj: Mikuláš Bado / REFRESHER


Teraz sa prakticky skoro každý deň niečo deje. V ktorý moment ste si povedali, že ďalej už nepíšem?

 Vždy, keď vyplávala na povrch nejaká nová kauza. Alebo keď NAKA zadržala niekoho z “našich ľudí”. Vtedy som si hovoril, že novinári aj polícia by mohli počkať, aspoň kým príde kniha z tlače (úsmev). Skoro ma porazilo, lebo som musel neustále niečo dopisovať a aktualizovať. A modliť sa, aby nevyšlo na druhý deň najavo niečo oveľa väčšie. Potom som si však povedal, že sa nebudem stresovať, lebo to aj tak neovplyvním a všetko nezachytím. To by som mohol namiesto knihy vydávať online denník.

 

Takže, kedy ste prestali písať?

Posledné veci som doplnil 5. októbra, v deň finálnej uzávierky. Keď som si ráno otvoril spravodajské weby, vyskočilo na mňa ešte asi päť vecí, ktoré posúvali ďalej kauzy, o ktorých píšem aj v knihe. Teoreticky sme boli pripravení vložiť do každého výtlačku záložku v rozsahu jednej normostrany, ak by sa udialo niečo výnimočné. Ale muselo by sa to týkať hlavného hrdinu knihy, čo sa doteraz nestalo. 

 

Nebolo vám „ľúto”, že ste knihu uzavreli predtým, ako zadržali špeciálneho prokurátora Kováčika? Predsa len, v knihe na neho viackrát odkazujete a naznačujete, že by mohol byť súčasťou mašinérie.

Jasné, že bolo. O Kováčikovi totiž intenzívne píšem zhruba od roku 2011, kedy som prvýkrát upozornil, že rozhoduje v prospech politikov, oligarchov aj organizovaného zločinu. Už vtedy som mal podozrenie, že to nerobí pre ich pekné modré oči, ale nemal som dôkazy, že by z toho mohol aj osobne profitovať. Ako novinár som len opisoval jeho sporné rozhodnutia, kládol otázky a snažil sa vytvárať tlak na kompetentných, aby sa tým zaoberali. Roky to však nikoho netrápilo, pričom Kováčik bol opakovane zvolený za špeciálneho prokurátora. “Prežil” aj protikorupčné pochody, protesty po vražde Jána a Martiny alebo Kočnerovu Threemu.

 

Asi aj tieto dva momenty však podľa všetkého nalomili pozíciu tých, o ktorých väzbe sa už rozhodovalo.

V tejto chvíli sa zdá, že božie mlyny zomleli Kováčika až v policajnej akcii s rovnakým názvom – radšej si však počkajme, ako to dopadne na súde. Napriek tomu je už jeho väzobné stíhanie vážnym signálom, že hlavou špeciálnej prokuratúry bol človek, dôvodne podozrivý z korupcie a spolupráce s mafiou. To, o čom som v náznakoch písal celú jednu dekádu, sa dnes potvrdzuje v obludných rozmeroch. Kniha Vlastnou hlavou 2 plynule nadväzuje na prvý diel, ktorý vyšiel v roku 2016. Zadržanie Dušana Kováčika je už len povestnou čerešničkou na torte, respektíve oblúkom, ktorý uzatvára tento škandalózny príbeh. 

 

Kováčika sa okamžite (a už dvakrát) zastal Robert Fico, spravil to opakovane pri „našich ľuďoch”. Máme v ňom hľadať viac taktiky, logiky a politikárčenia alebo impulzívnej nerozvážnosti? Je za tým obyčajný ľudský strach, zaobalený do tradičných floskúl o prezumpcii neviny, policajnom štáte, šikane opozície a "prenasledovaní nepohodlných”. Ficovi môžeme vyčítať všeličo, ale v politike vždy veľmi dobre vedel, čo hovorí, aj prečo to hovorí. A dlho mu to aj fungovalo, lebo má dar reči a vo verejných vystúpeniach bol presvedčivý. Postupne však vyhorel a stratil glanc, takže teraz je to skôr o pude sebazáchovy. Vždy mal tendenciu zastať sa svojich ľudí, ktorých obhajoval aj po odchode z funkcií. Spravidla sa o nich aj postaral, aby neskončili na ulici, respektíve, aby nebol ich pád na dno až taký bolestivý.

 

Prečo to robil?

Upevňoval si tak ich lojalitu a tlmil aj prípadné rozbroje vnútri strany. V momente, keď prišiel o moc – a začal sa strmhlav rútiť do politickej aj ľudskej priepasti – ho však oportunisti a kariéristi okolo Petra Pellegriniho hodili cez palubu a vydali sa vlastnou cestou. Ficovi tak nezostáva nič iné, ako sa spoliehať len na seba, lebo v Smere už nie je nikto, kto by zdvihol pomyselnú zástavu – a zabojoval nielen o potenciálneho voliča, ale aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Slučka sa totiž rýchlo sťahuje, o čom svedčí väzobné stíhanie Dušana Kováčika aj vplyvného oligarchu Zoroslava Kollára. Je prirodzené, že Fico sa bráni, keďže nesie zodpovednosť za rozvrat kľúčových inštitúcií v štáte a ich ovládnutie bielymi goliermi. Je to aj preventívna obrana, ak by začali obvinené veľké ryby z biznisu, polície, prokuratúry či súdov rozprávať, kto ich kryl a s kým sa delili.  

 
S Kočnerom to Ficovi na chvíľu „vyšlo”, keď ešte krátko pred rozsudkom kritizoval médiá za to, že oni už dávno rozhodli. O Kičurovi stále hovorí, že je vo väzbe nezákonne. 

Nič mu nevyšlo. Rozsudok v prípade vraždy Jána a Martiny je zatiaľ len prvostupňový. Počkajme si, ako sa s Kočnerovou “nevinou” vysporiada Najvyšší súd. Najmä s priamymi svedectvom Zoltána Andruskóa, ale aj so sériou nepriamych dôkazov, ktoré do seba zapadajú ako kocky lega. To, že senát Ruženy Sabovej nateraz oslobodil Kočnera aj Zsuzsovú neznamená, že nemajú s objednávkou vraždy nič spoločné. Tento súd akurát konštatoval, že na uznanie viny nebolo dosť dôkazov, pričom Najvyšší súd môže vidieť situáciu úplne inak.

Okrem toho, Zsuzsová nemala motív ani vlastné peniaze pre vykonávateľov – na rozdiel od Kočnera.

 

 

Je tiež nepochopiteľné, že Fico otvára šampanské v situácii, keď je preňho každá relevantná verzia objednávky vraždy, s ktorou pracovala polícia, rovnako škodlivá až zničujúca. Ak by to bola talianska mafia, ktorú si pustil do predsiene Úradu vlády, o čo by to bolo preňho a Smer prijateľnejšie? Už samotný fakt, že sa v jeho okolí pohybovali spojky Antonina Vadalu – Mária Trošková a Viliam Jasaň – by bol na demisiu celej vlády. S Vadalovcami obchodovala aj albánska mafia z okolia Levíc, ktorá bola tiež jednou z vyšetrovacích verzií vraždy. Inými slovami, aj keby sa nikdy nepodarilo usvedčiť objednávateľa, Fico sa nezbaví politickej zodpovednosti za tento ohavný čin. Svojim konaním otvoril dvere organizovanému zločinu – nehovoriac o permanentných útokoch na kritických novinárov, ktorým zavesil nenávistnými výrokmi na krk terč.

 

Ako veľmi je potom odvážne hovoriť, že je Kičura vo väzbe nezákonne?

Čo sa týka Ficovho osobného priateľa Kičuru, aj tam by som bol na jeho mieste radšej ticho. Tento človek totiž dohadzoval lukratívne štátne zákazky aj smeráckym oligarchom bödörovcom, pričom úplatky bral na doslova hulváta ako v 90. rokoch. A potom ich “investoval” do zlatých tehličiek, uložených v bezpečnostnej schránke. Fico sa dokonca zastal aj kontroverzného sudcu Michala Trubana, ktorý prepustil z väzby Norberta Bödöra. Nič prekvapivé, vrana k vrane sadá.    

 

Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Zdroj: Mikuláš Bado / REFRESHER

 
Poďme k samotnej knihe, resp. aj k jej predchodcovi. Zaujíma ma, či je po právnej stránke v poriadku, že je na obálke podobizeň Roberta Fica. Pri prvej knihe ste ešte cenzurovali oči, teraz je jasné, že je na fotke práve šéf Smeru.

Nevidím v tom problém. Robert Fico je verejný činiteľ, takže musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežný občan. A v prvej knihe sme mu necenzurovali oči, len sme ich prelepili páskou. Bola v tom skrytá symbolika – podobne ako v dvojke, kde mu lemujú tvár pásiky (úsmev).

 

Spôsobila vám kniha Vlastnou hlavou z roku 2016 nejaké konkrétne problémy? Či už právne, alebo aj iné pracovného, alebo súkromného charakteru.

Nie. Fico aj Smer zvolili stratégiu mlčania, aby knihe nezvyšovali rating a neupriamovali tak na ňu pozornosť. Neoficiálne sa však viacerí predstavitelia strany vyjadrili, že opis udalostí v knihe Vlastnou hlavou zodpovedá realite. Aj vďaka nej sa desaťtisíce ľudí po celom Slovensku dozvedeli, ako to v najvyššej politike fungovalo pred vraždou Jána a Martiny. Že je to v skutočnosti ešte oveľa horšie, sa žiaľ ukázalo až po ich smrti. Novinári, ktorí sa zaoberali prepojením politiky, oligarchov a organizovaného zločinu vedeli, kto je kto, z čoho profituje a aké metódy pri tom používa – nie všetko sa však dalo preukázať. Veľkú špinu vyplavila až Kočnerova Threema, ktorá je ako otvorená kniha.

 

Oproti tomu, ako Threemu používajú médiá ju v knihe zobrazujete z inej perspektívy. 

Každý deň v nej nájdem niečo nové – detail, ktorý nasvieti rôzne kauzy v širších súvislostiach. Veľa doteraz nepublikovaných správ z Kočnerovho mobilu bude aj v knihe Vlastnou hlavou 2, kde ich podrobne analyzujem.   


Vieme, že keď vychádzali kritické publikácie o Donaldovi Trumpovi, z Bieleho domu boli tlaky, aby knihy nevyšli. Zaregistrovali ste aj vy akúkoľvek snahu, aby ste nepublikovali knihy o Ficovi či už jednotky, alebo dvojky? 

Zatiaľ naštastie nie. No aj keby boli, som si istý, že moji vydavatelia by žiadnym tlakom neustúpili. V obidvoch knihách opisujem fakty, ktoré viem preukázať. Nie sú to žiadne domnienky alebo pocity, ale tvrdé dáta, zasadené do širších súvislostí. Prípadne osobné svedectvá dôveryhodných ľudí, ktorí občas vystupujú – z dôvodu bezpečnosti – anonymne. Veľmi dobre však vedia, o čom hovoria, lebo boli v centre diania, respektíve súčasťou systému. Niektorí sa pohybovali aj v bezprostrednej blízkosti Roberta Fica, Mariana Kočnera alebo Norberta Bödöra.

 

K týmto ľuďom a práci so zdrojmi sa ešte dostaneme. 

Pred vydaním mojej prvej knihy sa však šírili z prostredia Smeru fámy, že obchodujem s informáciami. To znamená, že kontaktujem rôznych toxických ľudí s tým, že ak mi zaplatia, tak ich v knihe nespomeniem. Viem, kto posúval do éteru tieto nehorázne lži a je mi tiež jasné, čo tým sledoval. Podobné pokusy diskreditovať serióznych investigatívnych novinárov sa objavujú pravidelne, najmä cez konšpiračné weby. Kampaňovite to robia aj rôzni youtuberi a samozvaní žurnalisti, podľa ktorých sme vraj skorumpovaní. Zrejme sa inšpirovali mafiánom Kočnerom, ktorý to najskôr skúšal cez web Lipšicove stádo a potom cez reláciu Na pranieri. V oboch projektoch bol jeho pobočníkom bývalý novinár a siskár Peter Tóth.  

Kočnerovi slúžili aj iní novinári, ktorí to nerobili nezištne. Ich príbehy a komunikáciu s Kočnerom podrobne opisujem a analyzujem v knihe Vlastnou hlavou 2. Dúfam, že po jej prečítaní sa ľuďom otvoria oči – a trafené husy konečne prestanú gágať.    

 

Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Zdroj: Aktuality.sk


Teraz už ale k samotnému obsahu, formálne ste knihu rozdelili na tri bloky, teda pred vraždou, po vražde a následne po tom, čo polícia a prokuratúra začala pracovať na plné obrátky. Aký logický predel vidíte medzi udalosťami po vražde a následne udalostiach, pred parlamentnými voľbami 2020?

Aj pred vraždou prekvitala na Slovensku korupcia a podvody s krytím na najvyšších miestach. Médiá zverejnili desiatky citlivých káuz s presahom na politiku, biznis oligarchov, justíciu aj bezpečnostné zložky. Akurát sa tým nikto nezaoberal, lebo ich ovládali bábky, ktoré boli súčasťou prehnitého systému. K zásadnej zmene žiaľ došlo až po brutálnej poprave vo Veľkej Mači, ktorá prebrala z letargie aj frustrovanú verejnosť. Masy v uliciach si vynútili personálne zmeny, padla vláda, skončilo vtedajšie vedenie polície. Po zverejnení správ z Kočnerovej Threemy nastala tretia fáza – vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči tým, ktorí parazitovali z našich daní, pumpovali štátny rozpočet, žonglovali s vratkami DPH, profitovali zo zmanipulovaných tendrov alebo z pochybne rozdeľovaných dotácií z eurofondov.

 

Nasledovala akcia Búrka, potom Dobytkár, teraz Víchrica. Vo väzbe skončili naozaj veľké ryby: od sudkyne Moniky Jankovskej, cez oligarchu Norberta Bödöra a finančníka Martina Kvietika až po konkurzného právnika Zoroslava Kollára. Pre závažnú trestnú činnosť – vrátane spolupráce s organizovaným zločinom – je trestne stíhaný aj špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. A netreba zabúdať ani na spomínaného šéfa hmotných rezerv Kajetána Kičuru. Kniha je preto logicky rozdelená na tri časti, ktoré sa v detailoch odlišujú, v skutočnosti ich však spája spoločný motív: postupné nastoľovanie spravodlivosti a návrat k právnemu štátu.

 

 
V knihe opisujete váš osobný rozhovor s Andrejom Dankom. Prečo je podľa vás v poriadku zverejniť také detaily? Je to preto, že už ubehol čas a nič sa nedá zmeniť? Vedel Andrej Danko o tom, že budete tieto informácie raz publikovať?

Spomínaný rozhovor sa uskutočnil v roku 2017, v čase koaličnej krízy. Andrej Danko už nie je súčasťou vlády ani parlamentnej politiky. Vtedy ani teraz som nezverejnil detaily, ktoré by ho mohli poškodiť alebo znevažovať. V hrubých rysoch som len opísal, ako rozmýšľal, keď pripúšťal, že jeho strana vystúpi z koalície. To znamená, aká bola jeho stratégia v politickom zápase s Ficom. Mnohých to možno prekvapí, ale predseda SNS vtedy uvažoval pomerne racionálne a pragmaticky, pričom mal premyslené minimálne dva ťahy dopredu.

 

Vyplýva to aj z toho, ako ste ho opísali, aj keď v realite mu asi veril len málokto. 

Iná vec je, ako to nakoniec dopadlo. Aj mňa prekvapilo, že mimo kamier sa správa úplne inak, ako ho poznáme z tlačoviek a oficiálnych mediálnych výstupov. Vtedy sa akoby prepol do iného módu: neviem, či bol na príčine stres, ale nebol to ten istý Danko. V svetle reflektorov breptal, vyplakával, ľutoval sa. V komentári, ktorý som napísal v čase koaličnej krízy pre aktuality.sk, som však analyzoval len jeho taktiku, nie vonkajšie verbálne prejavy. Úplne vecne, bez emócií a predsudkov. V knihe Vlastnou hlavou 2 ponúkam aj pohľad za oponu, ale dávam si pozor, aby som Danka lacným spôsobom nezosmiešňoval. V skutočnosti sme sa pritom v roku 2017 stretli z úplne iného dôvodu: v tom čase som rozbiehal diskusnú reláciu NA ROVINU, takže som ho lámal, aby bol mojim prvým hosťom. Vzhľadom na koaličnú krízu bol zrejme najžiadanejším respondentom, do relácie sa mi ho však dotiahnuť nepodarilo. Na spomínanej schôdzke sme okrem politiky hovorili aj o jeho zdravotných problémoch, nič konkrétne som však nezverejnil.

 

NAČÍTAŤ ČLÁNOK BEZPLATNE
Predplať si REFRESHER+ a získaj ďalšie výhody

Tento článok dočítaš bezplatne, no s predplatným REFRESHER+ získaš prístup ku viac ako 1455 zamknutým článkom a dostaneš ďalšie benefity.

VIAC O PREDPLATNOM
Kedykoľvek ho jednoducho zrušíš
Už od 1.99 € mesačne
S REFRESHER+ môžeš čitať aj tieto články
Týchto 10 ľudí si myslí, že sa vie obliekať, no v skutočnosti to tak nie jeTýchto 10 ľudí si myslí, že sa vie obliekať, no v skutočnosti to tak nie je
Striptér Henrik: Keď tancujem na rozlúčke so slobodou, je bežné, že mi opitá nevesta po vystúpení navrhne sex (Rozhovor)Striptér Henrik: Keď tancujem na rozlúčke so slobodou, je bežné, že mi opitá nevesta po vystúpení navrhne sex (Rozhovor)
Príbehy Sloveniek, ktorým sa nevyplatilo poslať nahú fotku: Na druhý deň mi ju poslali cudzí ľudia, mali aj komentáre na môj výzorPríbehy Sloveniek, ktorým sa nevyplatilo poslať nahú fotku: Na druhý deň mi ju poslali cudzí ľudia, mali aj komentáre na môj výzor
VIAC

Dodnes máme celkom korektný vzťah, hoci o SNS píšem spravidla kriticky. Danko sa mi väčšinou aj ozve: buď mi zavolá, alebo napíše esemesku, keď s niečím nesúhlasí. Úctivo, slušne, s rešpektom a bez osobných atakov, ktoré sú v komunikácii s novinármi charakteristickou črtou Roberta Fica. Ako novinár píšem o tom, čo som zažil, počul, videl, zistil. A samozrejme overil. Občas k tomu pridám aj osobnú skúsenosť. Nemyslím si, že opisom stretnutia s Dankom som prekročil nejakú hranicu.  

 

Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Zdroj: Mikuláš Bado / REFRESHER

 
Absolvovali ste takých rozhovorov viac? Keď majú novinári také informácie, asi sa im pracuje lepšie. Asi je však aj v záujme politikov občas vysvetliť mimo záznam svoje kroky vplyvným novinárom.

Stovky, lebo je to prirodzenou súčasťou mojej práce. Novinári nezískavajú informácie len z otvorených zdrojov, ale aj na stretnutiach s politikmi, podnikateľmi, policajtmi, prokurátormi, sudcami, tajnými či dokonca s mafiánmi. Vždy však musia byť v strehu, aby s nimi ich zdroje nehrali svoje mediálne alebo spravodajské hry. Za dvadsať rokov praxe som si vytvoril široký okruh informátorov: viem, čo môžem od koho čakať, či ma neťahá za nos a nakoľko dôveryhodné sú jeho poznatky.

 

A Robert Fico? Rétor je to šikovný, mohol si takto vytvoriť PR. 

Robert Fico je jeden z mála vrcholových politikov, ktorý nikdy nejavil záujem o off record stretnutia s novinármi. Nevysvetľoval svoje rozhodnutia, sporné nominácie ani kauzy. S médiami bol odjakživa v antagonistickom vzťahu – a keďže v prieskumoch mu vyšlo, že mu to nijako neubližuje, ani sa to nesnažil zmeniť. Jeho myšlienkové pochody vo vzťahu k novinárom podrobne rozoberám aj v knihe Vlastnou hlavou 2. A to aj na základe rozhovorov s bývalými členmi Ficovho mediálneho tímu.     

  

V knihe citujete človeka, ktorý robil PR pre bödörovcov. Ako prvé mi napadlo, že tento váš zdroj môže byť v ohrození, pretože bödörovci budú vedieť, kto vám pomohol odhaliť časť pozadia. 

Môj zdroj prehovoril s vedomím, že bödörovci budú vedieť, o koho ide. Pasáž v knihe, kde ho citujem, aj autorizoval: svoje meno nechcel zverejniť len preto, aby mu to v budúcnosti neskomplikovalo spoluprácu s inými potenciálnymi klientmi. Je to férový človek, ktorý sa dlhé roky pohyboval v mediálnej brandži: jeho svedectvo o tom, ako vnímali bödörovci novinárov vrátane Jána Kuciaka, preto považujem za veľmi cennú súčasť knihy. Takpovediac z prvej ruky, respektíve z prvej línie. Zaujímavé sú tiež jeho postrehy technického charakteru – ako si ho bödörovci počas mediálnych tréningov nahrávali a podobne. Dnes už majú iné starosti, takže si myslím, že nejaký článok alebo hoci aj kniha je to posledné, čo ich zaujíma.

 

Práca so zdrojmi, ktorých totožnosť nezverejňujete, je asi dosť špecifická disciplína. Stretli ste sa už aj s takými zdrojmi, ktoré ste nakoniec vyhodnotili ako nedôveryhodné? 

Samozrejme. Vzťah novinár – zdroj sa často buduje roky, je to hlavne o dôvere. Chodí mi veľa tipov, ktoré sa neskôr ukážu ako klebety, alebo sa nedajú ničím podložiť. Opatrný som najmä vtedy, keď tých ľudí osobne nepoznám alebo nemajú dobré referencie. Niekedy môže ísť aj o provokáciu, takže musím byť obozretný, aby som neskočil hocikomu na lep. Ak to robíte tak dlho ako ja – a vybudovali ste si už určité postavenie –  tak jedna hlúpa chyba vás môže stáť reputáciu aj kariéru. Pre novinára pritom nie je nič cennejšie ako jeho povesť, tak s ňou netreba zbytočne hazardovať. Aj preto sa spolieham skôr na zdroje, ktoré preveril čas. Niekedy sa môžu mýliť, ale tam už je to na mne, aby som ich informácie dôsledne preklepol. Dôležité je, či majú čestné úmysly: či im ide skrátka o vec a verejný záujem, alebo ich ženie túžba po pomste.

 

 

Ako to teda vyzerá v praxi, keď pracujete so zdrojom, ktorý nakoniec vyhodnotíte ako nepoužiteľný?

Aj pri písaní knihy Vlastnou hlavou 2 som sa stretol so zdrojom, ktorého poznatky som nakoniec nepoužil. A to som už mal napísanú celú kapitolu, ktorá mohla byť nosnou, pričom je možné, že by vyvolala dosť veľký rozruch. Týkala sa totiž diania okolo resocializačného zariadenia Čistý deň. Ten človek mi veľmi podrobne opísal, čo sa dialo s jeho zverenkyňami a ako boli zneužívané viacerými politikmi. Hovoril doslova o orgiách, potokoch alkoholu, tvrdých drogách, násilí aj vynútenom sexe s maloletými. Podobné príbehy som počul z rôznych strán aj predtým, ale nikdy to nebolo také konkrétne a presvedčivé ako v tomto prípade. No keďže spomínaný zdroj mi napriek prísľubu nepredložil žiadne dôkazy – fotky, videá, čokoľvek – nechal som to tak. Rozumel som jeho strachu, no keďže išlo o príliš citlivú kauzu, bolo by nezodpovedné to zverejniť len na základe jeho tvrdení, hoci nebol dôvod mu neveriť. V knihe Vlastnou hlavou 2 sa však napriek tomu na pomerne veľkej ploche venujem aj spomínanej kauze Čistý deň. Súčasťou tejto kapitoly sú aj doteraz nepublikované správy z Threemy, ktoré si vymenil mafián Kočner so zakladateľkou tohto centra Zuzanou Mikovou Tománkovou.      

 

Niektorí ľudia, ktorých v knihe citujete, opisujú dianie v Smere dosť dramaticky. Nemôže to byť aj preto, že cítia krivdu, sú inej politickej orientácie alebo majú na vec priveľmi subjektívny pohľad? 

Je pochopiteľné, že tí, čo už zo Smeru odišli, môžu mať rôzne motivácie. Niekto môže byť nahnevaný, že sa mu nepodarilo presadiť svoje programové vízie. Iní mali možno väčšie osobné ambície, no pri silnom Ficovi sa nedokázali presadiť. Určite tam bola aj skupina ľudí, ktorej prekážal imidž Smeru ako skorumpovanej strany. A potom sú tu oportunisti, ktorí vycítili šancu na ďalší kariérny rast s novým mesiášom. Po voľbách 2020 sa dovtedy jednotný Smer rozčesol na dve polovice a časť potenciálnych voličov sa preliala do strany Petra Pellegriniho. Fico bude mať čo robiť, aby to ustál, lebo v Smere dnes nie je okrem neho nikto, kto by dokázal čeliť takej silnej konkurencii. Aj preto je v posledných týždňoch veľmi aktívny, často vystupuje v médiách, točí videá a podobne.

 

Chodí do diskusií...

Momentálne vraj nepije ani alkohol a znovu začal cvičiť, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať, lebo “naši ľudia”, ktorých celé roky politicky kryl, sú pod obrovským tlakom orgánov činných v trestnom konaní. V knihe Vlastnou hlavou 2 som sa pokúsil aj o akúsi sondu do duše Roberta Fica. Nevychádzal som pritom len z rozhovorov s ľuďmi, ktorí už zo Smeru odišli. Cenné informácie zo zákulisia mi poskytli aj ľudia z jeho blízkeho okolia. Samozrejme, že je tam aj istá miera subjektivizmu. Na druhej strane, Fica najlepšie poznajú tí, ktorí s ním zažili najväčšie úspechy aj pozvoľný pád.


V knihe Vlastnou hlavou 2 popisujete aj osobné stretnutie s Dobroslavom Trnkom. Keď som kapitolu dočítal, prvýkrát mi ho bolo úprimne ľúto, čo však, samozrejme, neznamená, že by nemal byť konfrontovaný so svojimi prešľapmi. Vy ste to zažili osobne, aké emócie ste pri stretnutí s nim prežívali? 

Dobroslava Trnku poznám takmer dvadsať rokov, prvýkrát sme sa stretli niekedy v roku 2002 alebo 2003. V tom čase som ako reportér týždenníka Domino fórum zverejnil viacero článkov o podozreniach z obchodovania s informáciami v réžii tajnej služby. Spolu so svojím kolegom ma zavolali na výsluch, kde chceli zo mňa vypáčiť mená informátorov. Trnka hral zlého policajta, jeho kolega dobrého. V priebehu výsluchu musel viackrát zakročiť môj advokát, ktorý ich upozornil, že nie som obvinený, ale svedok. Trnka sa mi neskôr ospravedlnil, že to nemyslel zle. Pýtali sa vraj len preto, že som dobre zorientovaný v téme – a mám kvalitné zdroje, ktoré by im mohli pomôcť vo vyšetrovaní spomínaného prípadu. Napriek tomu som bol po celý čas v strehu, či to nie je pasca, do ktorej chceli chytiť mladého novinára. V tom čase som mal 28 rokov, ešte som nemal skúsenosti s ťažkými výsluchmi. Potom som robil s Trnkom veľký profilový rozhovor pre Domino fórum. Bolo to v roku 2004, keď ho parlament zvolil za generálneho prokurátora. Do redakcie prišiel v zelenej vojenskej košeli, s hnedou aktovkou v ruke. Diskutovali sme asi štyri hodiny a fajčili jednu od druhej. Dodnes to považujem za jeden z najotvorenejších rozhovorov, ktoré poskytol médiám. Keď začal robiť ako šéf prokuratúry chyby, otvorene som ho kritizoval. Za prepustenie Majského aj ďalšie veci. Nebol nadšený, občas reagoval aj podráždene. Napriek tomu sme mali vždy celkom korektný vzťah.

 

Moju kritiku nebral osobne, keď bola vecná a férová. Keď som sa s ním stretol vlani na jar na hrádzi v Hamuliakove, mal som podobné pocity ako vy po prečítaní knihy. Bol to naozaj smutný pohľad: kedysi najsilnejší muž prokuratúry pôsobil ako zlomený človek, ktorý počítal s tým, že môže skončiť v base. Detaily stretnutia nebudem prezrádzať, vaši čitatelia ich nájdu v knihe. Necítim však ľútosť v tom zmysle, že by sme mali urobiť hrubú čiaru za jeho prešľapmi. Každý si je strojcom svojho šťastia, takže by mal niesť aj zodpovednosť za svoje činy. 

 
Keď som vás v minulosti žiadal o vyjadrenie do článku o bödörovcoch, spomenuli ste meno Zoroslava Kollára, ktoré sa v knihe spomína len okrajovo. Tvrdili ste, že v porovnaní s ním sú Bašternák alebo Kočner len „treťoligoví podvodníci”. Novinári napriek tomu toto meno skloňovali naposledy v súvislosti s výpoveďou Sklenku a on sa potom, podľa mňa celkom úspešne, ubránil v rozhovore pre SME. Viac sa mu teraz venuje bulvár, ako investigatívci. Prečo je to tak? 

Keďže kniha Vlastnou hlavou 2 je primárne o Ficovi a Smere, väčší priestor som pochopiteľne venoval ľuďom ako Kočner, Bašternák a Bödör, kde viem preukázať väzby na politikov tejto strany. Kollár bol samostatná jednotka, v biznise aj na súdoch sa mu darilo prakticky za všetkých vlád. S pojmom konkurzná mafia bol spájaný už od 90. rokov, pričom jeho vplyv v justícii bol rádovo väčší ako u takého Kočnera. Akurát neexistovali dôkazy v podobe Threemy alebo spomínaná výpoveď sudcu Sklenku, ktorý označil Kollára za kľúčový článok korupčnej schémy v slovenskom súdnictve. Spomedzi oligarchov je podobnou váhovou kategóriou – z hľadiska vplyvu na verejný život – len Haščák a čiastočne Bödör. Kollár je vďačnou témou aj pre bulvár, hlavne pre svoj okázalý majetok. Ale intenzívnejšie sa o jeho aktivity vždy zaujímali ekonomickí a investigatívni novinári. Mám s tým aj osobnú skúsenosť: keď sme o ňom v roku 2011 písali s Matejom Gašparovičom pre časopis .týždeň, Kollár nás ešte pred zverejnením článku dôrazne upozornil, aby sme si dobre rozmysleli, či ho budeme spájať s konkurznou mafiou.

 

Keďže sme necúvli, po zverejnení článku poslali jeho advokáti do redakcie asi desaťstranový elaborát, v ktorom sa snažili spochybniť kľúčové tvrdenia v článku. Právne čistým spôsobom, ale veľmi nekompromisným jazykom, ktorý pôsobil ako varovne zdvihnutý prst. Myslím, že o Kollárovi ešte budeme veľa počuť – keď začne polícia postupne rozmotávať jeho toxické kontakty, možno sa dočkáme aj prepojení na najvyššie politické kruhy. Ak napíšem tretí diel Vlastnou hlavou, jeho meno tam určite nebude chýbať. V primeranom rozsahu, keďže po začatí vyšetrovania vieme o jeho kauzách viac ako v minulosti. Budem to pozorne sledovať.

 

Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Zdroj: Mikuláš Bado / REFRESHER

 

Chcem sa vrátiť ešte k dvom osobným momentom, ktoré oproti ostatným opisom káuz vyčnievali. Prvým je váš život krátko po vražde. Popisujete strach, nervozitu, neistotu aj zlé sny napriek tomu, že ste mali osobnú ochranku. Je dnes Slovensko pre novinára bezpečná krajina? Čo vás presvedčilo, že je čas prestať sa obzerať a byť podozrievavý?

Pocit strachu, neistoty a nervozity už asi nezmizne nikdy, keďže zabili môjho kolegu a jeho snúbenicu. Nerobím si ilúzie, že nič také sa už nemôže opakovať: po slobode ešte stále behá veľa gaunerov, ktorým ideme tvrdo po krku. Nie je vylúčené, že niekomu z nich jedného dňa prasknú nervy a pokúsi sa to “riešiť” podobným spôsobom ako v prípade Jana a Martiny. Nikto z nás navyše nechce mať ochranku večne, lebo to nie je život, ale väzenie, hoci nemáte želiezka na rukách. Po vražde sa už budem do konca života okolo seba obzerať, ani zlé sny nedokážete len tak vytlačiť z hlavy. Napriek tomu som mierny optimista, keď vidím, ako odváža NAKA v putách ľudí, ktorí predstavujú možnú hrozbu, lebo sa bez problémov spolčili aj s mafiou. Verím, že polícia sa nezastaví na polceste – a spolu s prokuratúrou postaví pred súd všetkých, ktorí si mysleli, že stoja nad zákonom. A že budú postupne jeden po druhom odsúdení na vysoké tresty. Až vtedy sa mi bude ľahšie dýchať. 

 
V lete si investigatívny reportér Aktualít našiel v schránke náboj. Keďže pracuje aj na článkoch o nebezpečných ľuďoch, asi ste vedeli, že treba konať. Aké boli vaše prvé myšlienky, keď ste sa to dozvedeli? 

Že to snáď nie je pravda. Prebehol mi mráz po chrbte, považoval som to za nemiestny žart. Naozaj si niekto po vražde Jana a Martiny dovolí vyhrážať sa ďalšiemu investigatívnemu novinárovi? Tým viac, že pracuje pre tú istú redakciu ako Kuciak? Bohužiaľ, áno. Aj preto si myslím, že ešte zďaleka nie je vyhraté. Po rokoch rozvratu právneho štátu – pod taktovkou Smeru – bude nastoľovanie spravodlivosti taký menší maratón. Zrejme nebude trvať 42 rokov, ale treba počítať s tým, že to budú minimálne dve volebné obdobia. Špina je až príliš zažratá a odpor skorumpovaných policajtov, prokurátorov, sudcov, vplyvných oligarchov a mafiánov príliš veľký, aby len tak zložili zbrane – a uspokojili sa s dlhoročným pobytom v base. Je tiež celkom možné, že sa budú pokúšať o diskreditáciu čestných ľudí, ktorí ich teraz trestne stíhajú, o spravodajské a mediálne hry. Prípadne budú fabrikovať falošné kompromateriály, ktoré potom ochotne zverejnia konšpiračné weby alebo všelijakí poloblázni. Zároveň budú cez rôznych užitočných idiotov vyvíjať tlak na pád vlády, k čomu im teraz nahráva aj mimoriadne zložitá situácia okolo pandémie koronavírusu. Pripravme sa na ťažké časy, zločinci všetkých odtieňov ešte nepovedali posledné slovo.  

 
Majú Aktuality momentálne „akčný plán” čo robiť, keď sa dnes niekto novinárovi akýmkoľvek spôsobom vyhráža? A ako vnímate reakciu polície, resp. ministerstva vnútra v súvislosti s touto udalosťou?

Prijali sme také opatrenia, aby sa naši novinári cítili bezpečne. Keďže nechceme nič podceniť, pracujeme viac tímovo, aby sme rozložili potenciálne riziko. Citlivými kauzami sa spravidla zaoberajú viacerí investigatívci, lebo jednotlivec je zraniteľnejší. Čo sa týka polície, v spomínanom prípade urobila všetko, čo bolo potrebné. Dúfam, že odhalí aj tých, ktorí sa môjmu kolegovi vyhrážali. 


Ďalší moment z knihy, ku ktorému by som sa chcel vrátiť, je vaša výpoveď na súde v súvislosti s vraždou. Sedel som tam, za vami v prvej rade a prepisoval vaše slová, rovnako aj vašich kolegov. Zhodli ste sa, že Ján Kuciak článkami príliš ohrozoval majetok Kočnera, vy ste ho tam aj vyčíslili. Dnes v písomnom odôvodnení rozsudku senátu Ruženy Sabovej stojí veta: „Svedok Vagovič dokonca uviedol, že článok o Vadalovi bol Kuciakovým „top-článkom“.” Ako na toto reagujete? 

Túto vetu považujem za alibizmus senátu, ktorému nestačili priame ani nepriame dôkazy proti Kočnerovi a Zsuzsovej, hoci tvorili presvedčivú, ničím neprerušenú logickú reťaz. Sudcovia sa ňou snažili navodiť dojem, že môže existovať aj iná verzia objednávky vraždy, ako ju predostreli polícia s prokuratúrou. Konkrétne tzv. zahraničná, talianska stopa. Aj ja som si krátko po brutálnej poprave vo Veľkej Mači myslel, že najväčší motív zlikvidovať Jana a Martinu mala slovenská bunka 'Ndranghety okolo Antonina Vadalu. Kuciak totiž vo svojom poslednom článku, ktorý bol naozaj top, rozkryl jej rozsiahlu protizákonnú činnosť. S touto verziou seriózne pracovali aj vyšetrovatelia, pričom existovalo viacero indícií, že motív k vražde mohli mať práve Taliani. Alebo albánska mafia, ktorá obchodovala s Vadalovcami, pričom Jano pripravoval článok aj o jej pochybnom biznise. Zahraničná stopa sa javila ako pravdepodobnejšia, hoci polícia intenzívne preverovala aj verziu s Kočnerom. Misky váh sa na jeho stranu priklonili až sedem mesiacov po vražde, keď boli zadržaní Zsuzsová a spol. – a začal vypovedať Zoltán Andruskó, ktorý označil za objednávateľa práve Kočnera.

 

Senát Ruženy Sabovej použil spomínanú vetu z mojej výpovede ako barličku, ktorou si takpovediac umyl ruky v prípade nedokázania viny Kočnerovi a Zsuzsovej. Naznačil A, no nepovedal B. Ak mal pochybnosti o objednávateľoch, mal ísť viac do hĺbky, lebo takto je predmetný výrok o Vadalovi vytrhnutý z kontextu a neférovo interpretovaný. Pôsobí len ako zúfalý výkrik do tmy, keď sudcovia nevedia, kam z konope. 

 

Rovnako som v prvej rade sedel aj za svedkom Petrom Tóthom, ktorý vypovedal 8 hodín bez emócií tvárou v tvár Kočnerovi. Aj preto ma zaujalo vaše tvrdenie, že toto dokáže len človek s veľmi špecifickou povahou. V knihe píšete, že ste cítili fyzické aj psychické vyčerpanie už po hodine, a to ste vypovedali v deň, keď sa Kočner ospravedlnil. Sú teda ľudia z kontrarozviedky SIS v tomto smere „nadľudia” s tréningom? O tom, čo človeka naučí tajná služba, toho veľa nevieme. 

Určite sú lepšie trénovaní na záťažové situácie. Okrem toho, keďže sú tajní, musia byť veľmi disciplinovaní, aby sa nedekonšpirovali. Sú naučení pracovať pod tlakom, takže vedia reagovať s kamennou tvárou na akýkoľvek podnet či stres. Ale netreba ich ani preceňovať – nie všetci, čo pre nich robia, sú anjeli. Viacerí kooperujú s podsvetím alebo kšeftujú s informáciami. Prípad Petra Tótha je však svojim spôsobom výnimočný. Až do zadržania gangu z južného Slovenska, ktorý sa mal postarať o likvidáciu Jana a Martiny, bol jedným z najbližších spolupracovníkov Mariana Kočnera. Súhlasil tiež so sledovaním novinárov, hoci musel vedieť, že tzv. vzťahové diagramy ich rodinných príslušníkov, ktoré prevzal od Kočnera za účelom špehovania, môžu pochádzať z policajných databáz. Tóth si nerobil ťažkú hlavu ani z Kočnerových vyjadrení, že treba zlikvidovať nejakého novinára, aby bol pokoj.

 

Jeho špiónov navyše vyplácal v hotovosti ako posledný vekslák pred bratislavským Priorom. Ku Kočnerovi bol lojálny aj po vražde, výčitky svedomia – alebo skôr pud sebazáchovy – sa v ňom prebudili až po zadržaní Zsuzsovej a spol. A tak začal spolupracovať s políciou, lebo v opačnom prípade by bol zrejme sám trestne stíhaný. Napriek spoločnej a intenzívnej skúsenosti s Kočnerom sa mu však dokázal postaviť zoči voči – a s kamennou tvárou ho usvedčovať z nekalej činnosti, o ktorej dovtedy bez začervenania mlčal. Toto dokáže len špecifický druh Homo sapiens. Chladný a vypočítavý, bez zábran a hodnotového kompasu.

 
Váš vzťah s Petrom Tóthom je veľmi špecifický, pravidelne na vás podáva trestné oznámenia, niektoré vyšetrovateľ ani neprijal. Aký je váš osobný vzťah, ak sa na neho pozrieme už z historického hľadiska? Poznali ste ho už aj ako novinára? 

Dokopy na mňa podali spolu s manželkou už dvanásť trestných oznámení. Zrejme si myslia, že ma týmto spôsobom znechutia, odradia, možno aj zastrašia. Zatiaľ im to však nevychádza, hoci sa o to veľmi úporne snažia. Polícia totiž väčšinu ich podnetov aj sťažností odmietla, lebo boli nezmyselné a postavené na vode. V podstate išlo o slaboduchý sémantický rozbor mojich výrokov na Tóthovu adresu, ktorý som bez najmenších problémov vyvrátil. Vyšetrovatelia sa stotožnili s mojimi argumentmi, lebo boli podložené nepriestrelnými dôkazmi. Keď niečo poviem, tak si za tým stojím: nikdy netáram len tak do vetra, za čo vďačím aj investigatíve, ktorá ma naučila precízne narábať s faktami.

 

Poznáte sa s Petrom Tóthom osobne? 

Tótha osobne nepoznám – len raz sme si vymenili zopár mailov, keď na mňa nepodložene útočil. Napísal som mu, že ak s tým neprestane, budem sa brániť právnou cestou. Ako novinári sme sa prelínali len dva roky, neboli sme však v žiadnom kontakte. Keď on končil, ja som v podstate len začínal. Za Mečiara si užil svoje, čo však neznamená, že je automaticky rovný človek. Mnohé z toho, čo robil, respektíve písal v rokoch 1994 – 1998, navyše neskôr poprel. Alebo relativizoval či dokonca interpretoval inak. Dnes mu už stopercentne neverím ani jeho “hrdinský” príbeh odporcu Mečiara a praktík Lexovej tajnej služby. Tóth je v mnohom nedôveryhodný, hoci sa verejnosť toporne usiluje presvedčiť o opaku.         

 
Veľa káuz, ktoré v knihe popisujete, sa môžu bežnému čitateľovi zdať ako komplikované, obsahujú veľa udalostí, prepojení, mien a schém. Máte už aj reakcie od ľudí „zvonku”, ktorí nesledujú dianie tak intenzívne, ako novinári? Nebojíte sa, že bežný človek, ktorý má veľa vlastných problémov a situáciu sleduje len jedným uchom v správach, môže prísť o pointu? Sám to neviem posúdiť, ale aj pri svojich článkoch mám niekedy pocit, že čitateľ nerozumie závažnosti toho, o čom píšete.

Dvojka sa len v týchto dňoch začína distribuovať do kníhkupectiev, takže ešte nepoznám reakcie čitateľov. Zatiaľ mám spätnú väzbu iba od kolegov z redakcie a novinárov, ktorí čítali jej rukopis. Reakcie sú pozitívne, pričom oceňujú najmä štýl, akým je kniha napísaná. To znamená, že aj ťažšie, dátové kauzy sú spracované zrozumiteľným až beletristickým spôsobom. V dvojke ich je navyše výrazne menej ako v jednotke: viac som sa sústredil na príbeh, je tam tiež množstvo postrehov zo zákulisia. Nechýba ani reportáž, ktorá je v žurnalistike považovaná za kráľovský žáner.

 

Zložitejšie kapitoly navyše striedam s menej náročnými, občas dejovú linku odľahčím. Myslím, že ľudí zaujmú aj doteraz nepublikované správy z Threemy, ktoré sú sondou do duše Kočnera, Bödöra, Tótha, Tománkovej aj viacerých novinárov, ktorí s nimi spolupracovali. Jednotka bola koncipovaná inak, prevažovali “klasické” ekonomické kauzy s politickým pozadím. Aj na túto knihu som mal dobré odozvy, hoci to nebolo vždy ľahké čítanie. V porovnaní s dvojkou to však bola selanka, lebo vražda úplne zmenila paradigmu: už to nebolo “len” o kšeftoch oligarchov z biznispozadia Smeru, ale doslova o organizovanom zločine.

 

Ľudí netreba podceňovať – som si istý, že dnes si už veľmi dobre uvedomujú, kto na Slovensku vládol. Napokon, ich hlas silno rezonoval na námestiach, prejavil sa tiež v parlamentných voľbách. Stúpol aj záujem o investigatívne články: keď sme v roku 2015 rozbiehali tento typ žurnalistiky v aktuality.sk, naše texty spravidla čítalo od 30 do 50-tisíc ľudí. Dnes nie sú výnimkou články, ktoré majú 100-tisíc a viac čitateľov. Základnej premise, že za Fica tu vládla oligarchia a biele goliere, ktoré nemali žiadne zábrany, rozumie každý. Je len na šikovnosti novinárov, ako vedia svoje zistenia “predať”. 

 

Marek Vagovič: Fico vraj momentálne nepije a znovu cvičí, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať (Rozhovor)
Zdroj: Eva Takáčová


Vnímate, že čitatelia Aktualít vedia, aký veľký problém má Slovensko, keď sme sa dostali do situácie, že máme vo väzbe za korupciu a organizovaný zločin špeciálneho prokurátora?

Nepredpokladám, že všetci do nohy vedia, v čom presne spočíva práca a kompetencie špeciálnej prokuratúry. Väčšina však prinajmenšom tuší, že jej prokurátori by mali ísť príkladom v boji proti korupcii, daňovým podvodom a mafii. Už slovo špeciálny evokuje v laikovi pocit, že ide o niečo výnimočné. Keď skončí jeden z najvyšších predstaviteľov prokuratúry vo väzbe, je to jasný signál, že sa stalo niečo dramatické, čo sa vymyká zvyklostiam.

 

V niektorých momentoch síce kauzy hodnotíte aj zo svojho pohľadu, dá sa však povedať, že aj v niektorých zásadných momentoch ste sa subjektívnym pripomienkam vyhli. Mali ste na toto nejaký konkrétny kľúč?

Nemal, písal som skôr intuitívne. Niekde som mal potrebu viac komentovať, inde menej. Záviselo aj od toho, o aký typ udalosti alebo kauzy šlo. Vo všeobecnosti však platí, že dvojka je osobnejšia ako jednotka. Napriek tomu som sa snažil písať s odstupom – ak som začal ulietavať, editorka knihy Mira Sojková ma vrátila na zem. Veľmi mi tiež pomohlo, že rukopis priebežne čítala moja priateľka. Množstvo jej štylistických a obsahových pripomienok sa dostalo aj do finálnej verzii knihy.   


V knihe ste opísali všetky najväčšie kauzy, ktoré by sa pravdepodobne nemohli udiať, keby „Fico nepredal krajinu oligarchom” – ak si teda požičiam podtitulok prvej knihy. Uzavreli ste to skôr rečníckou otázkou, na ktorú by možno človek s iným hodnotovým kompasom a psychologickým profilom ako má Robert Fico odpovedal, že áno, že to celé za to stálo. Ja napriek tomu vnímam, že koniec je viac otvorený, ako uzavretý. A teda – máte už prvé poznámky k tretiemu pokračovaniu?

Už som si ich zopár spravil, lebo situácia sa vyvíja veľmi dynamicky. Príbeh Smeru ani Roberta Fica sa naozaj neskončil. Pozvoľna sa však presúva do poslednej fázy, ktorou prešiel aj Mečiar a HZDS. Z veľkej a kedysi veľmi úspešnej strany zostalo torzo, ktoré zápasí o politické prežitie. Najbližšie voľby sa možno Smer ešte dostane do parlamentu, ale už nebude rozdávať karty. Nie je vylúčené, že Pellegrini ho prizve ku koaličnému stolu – postupne však vysaje Smeru voličov, ako to kedysi urobil Fico v spoločnej vláde Mečiarovi. A Smer potom odíde do zabudnutia podobne ako HZDS. História sa zopakuje, ale nebude to tragédia ani fraška. Len koniec ďalšieho politického príbehu, ktorý sa radšej nikdy nemal stať.  

Upozorniť na chybu. Ak si našiel nedostatok v článku alebo máš pripomienky, daj nám vedieť.
Pridaj sa k tým, ktorí nás podporili. Predplať si R+ VIAC
Ohodnoť článok
39
Zdieľaj článok
Hodnotenie tohto článku je dostupné len s aktívnym predplatným REFRESHER+.
Predplatiť si
Zrušiť
Pri hodnotení článku nastala chyba. Skús sa nanovo prihlásiť a znova ohodnotiť článok.

V prípade že problémy pretrvávajú, kontaktuj prosím administrátora.
OK
NAHOR
Dostávaj najlepší obsah mailom
Nestíhaš všetko sledovať? Pošleme ti do schránky najčítanejší a najlepší obsah.
Žiadny spam. Kedykoľvek sa môžeš z odberu odhlásiť.
Posielať email
Najčítanejšie
Domov
Zdielať
Diskusia
Hľadať
Viac
Zapni upozornenia a už ti nič neujde!

Chceš vedieť čo sa deje a mať prehľad? Dostávaj upozornenia o najhorúcejších správach na Refresheri.

(Príklady: Horel Notre Dame, Zomrel Mac Miller, Trailer na Avengerov)
(Príklady: Sagan skončil prvý, Nový zákon s vplyvom na moderných ľudí, Dnes nás čaká zatmenie slnka)
Ak chceš, aby sme ti poslali takmer všetky novinky, vyber túto možnosť.