Šéf investigatívneho tímu portálu aktuality.sk vo svojej novej knižke opísal najzásadnejšie kauzy tretej vlády Roberta Fica. Tvrdí, že počas jeho vládnutia ovládala Slovensko mafia.
„Pocit strachu, neistoty a nervozity už asi nezmizne nikdy, keďže zabili môjho kolegu a jeho snúbenicu. Nerobím si ilúzie, že nič také sa už nemôže opakovať,“ hovorí Marek Vagovič – šéf investigatívneho tímu aktuality.sk, ktorý kontroloval aj texty Jána Kuciaka, v ktorých talentovaný analytik odhaľoval korupčné schémy siahajúce až na najvyššie miesta v krajine.
Marek Vagovič nedávno dokončil knihu Vlastnou hlavou 2 s podtitulom „Ako za Fica ovládla štát mafia“. Opísal v nej najväčšie kauzy, ktoré sa udiali počas toho, ako bol premiérom Robert Fico. Niekoľko mocných ľudí už zadržala polícia a súdy rozhodli aj o ich väzobnom stíhaní.
V knihe sa Marek Vagovič pokúsil o sondu do duše Roberta Fica. „Momentálne vraj nepije alkohol a znovu začal cvičiť, aby bol vo forme. Bude ju potrebovať, lebo “naši ľudia”, ktorých celé roky politicky kryl, sú pod obrovským tlakom orgánov činných v trestnom konaní,“ hovorí šéf investigatívcov, ktorý sa opiera aj o vyjadrenia zdrojov dlhodobo pracujúcich v kruhu najbližších ľudí šéfa Smeru. Zdroje Mareka Vagoviča vraj boli blízko Ficovi aj v čase, keď sa snažil odhaliť vrahov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej s miliónom eur na stole.
- Prečo vraj momentálne Robert Fico nepije alkohol
- Či sa Mareka Vagoviča nesnažili zastrašiť ľudia zo Smeru, aby knihu nevydával a akú taktiku zvolili
- Aké nové exkluzívne informácie sa dozvieš v knihe Vlastnou Hlavou 2 a aké doposiaľ nezverejnené časti Threemy sa podarilo autorovi zanalyzovať
- Ako funguje práca so zdrojmi, ktorých totožnosť nemôže prezradiť a či zdroje Mareka Vagoviča nemali strach, keď prezradili chúlostivé informácie z pozadia Bödörovcov alebo Smeru
- Prečo sa šéf investigatívcov po vražde Jána a Martiny už nikdny nezbaví strachu, neistoty a nervozity
- Ako si spomína Marek Vagovič na konflikty so Zoroslavom Kollárom alebo Petrom Tóthom a aká je história jeho vzťahu s Dobroslavom Trnkom
- Ako reagoval, keď si nedávno našiel jeho kolega v schránke náboj
- Či pracuje Marek Vagovič aj na treťom pokračovaní knihy
Teraz sa prakticky skoro každý deň niečo deje. V ktorý moment ste si povedali, že ďalej už nepíšem?
Vždy, keď vyplávala na povrch nejaká nová kauza. Alebo keď NAKA zadržala niekoho z “našich ľudí”. Vtedy som si hovoril, že novinári aj polícia by mohli počkať, aspoň kým príde kniha z tlače (úsmev). Skoro ma porazilo, lebo som musel neustále niečo dopisovať a aktualizovať. A modliť sa, aby nevyšlo na druhý deň najavo niečo oveľa väčšie. Potom som si však povedal, že sa nebudem stresovať, lebo to aj tak neovplyvním a všetko nezachytím. To by som mohol namiesto knihy vydávať online denník.
Takže, kedy ste prestali písať?
Posledné veci som doplnil 5. októbra, v deň finálnej uzávierky. Keď som si ráno otvoril spravodajské weby, vyskočilo na mňa ešte asi päť vecí, ktoré posúvali ďalej kauzy, o ktorých píšem aj v knihe. Teoreticky sme boli pripravení vložiť do každého výtlačku záložku v rozsahu jednej normostrany, ak by sa udialo niečo výnimočné. Ale muselo by sa to týkať hlavného hrdinu knihy, čo sa doteraz nestalo.
Nebolo vám „ľúto”, že ste knihu uzavreli predtým, ako zadržali špeciálneho prokurátora Kováčika? Predsa len, v knihe na neho viackrát odkazujete a naznačujete, že by mohol byť súčasťou mašinérie.
Jasné, že bolo. O Kováčikovi totiž intenzívne píšem zhruba od roku 2011, kedy som prvýkrát upozornil, že rozhoduje v prospech politikov, oligarchov aj organizovaného zločinu. Už vtedy som mal podozrenie, že to nerobí pre ich pekné modré oči, ale nemal som dôkazy, že by z toho mohol aj osobne profitovať. Ako novinár som len opisoval jeho sporné rozhodnutia, kládol otázky a snažil sa vytvárať tlak na kompetentných, aby sa tým zaoberali. Roky to však nikoho netrápilo, pričom Kováčik bol opakovane zvolený za špeciálneho prokurátora. “Prežil” aj protikorupčné pochody, protesty po vražde Jána a Martiny alebo Kočnerovu Threemu.
Asi aj tieto dva momenty však podľa všetkého nalomili pozíciu tých, o ktorých väzbe sa už rozhodovalo.
V tejto chvíli sa zdá, že božie mlyny zomleli Kováčika až v policajnej akcii s rovnakým názvom – radšej si však počkajme, ako to dopadne na súde. Napriek tomu je už jeho väzobné stíhanie vážnym signálom, že hlavou špeciálnej prokuratúry bol človek, dôvodne podozrivý z korupcie a spolupráce s mafiou. To, o čom som v náznakoch písal celú jednu dekádu, sa dnes potvrdzuje v obludných rozmeroch. Kniha Vlastnou hlavou 2 plynule nadväzuje na prvý diel, ktorý vyšiel v roku 2016. Zadržanie Dušana Kováčika je už len povestnou čerešničkou na torte, respektíve oblúkom, ktorý uzatvára tento škandalózny príbeh.
Kováčika sa okamžite (a už dvakrát) zastal Robert Fico, spravil to opakovane pri „našich ľuďoch”. Máme v ňom hľadať viac taktiky, logiky a politikárčenia alebo impulzívnej nerozvážnosti? Je za tým obyčajný ľudský strach, zaobalený do tradičných floskúl o prezumpcii neviny, policajnom štáte, šikane opozície a "prenasledovaní nepohodlných”. Ficovi môžeme vyčítať všeličo, ale v politike vždy veľmi dobre vedel, čo hovorí, aj prečo to hovorí. A dlho mu to aj fungovalo, lebo má dar reči a vo verejných vystúpeniach bol presvedčivý. Postupne však vyhorel a stratil glanc, takže teraz je to skôr o pude sebazáchovy. Vždy mal tendenciu zastať sa svojich ľudí, ktorých obhajoval aj po odchode z funkcií. Spravidla sa o nich aj postaral, aby neskončili na ulici, respektíve, aby nebol ich pád na dno až taký bolestivý.
Prečo to robil?
Upevňoval si tak ich lojalitu a tlmil aj prípadné rozbroje vnútri strany. V momente, keď prišiel o moc – a začal sa strmhlav rútiť do politickej aj ľudskej priepasti – ho však oportunisti a kariéristi okolo Petra Pellegriniho hodili cez palubu a vydali sa vlastnou cestou. Ficovi tak nezostáva nič iné, ako sa spoliehať len na seba, lebo v Smere už nie je nikto, kto by zdvihol pomyselnú zástavu – a zabojoval nielen o potenciálneho voliča, ale aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Slučka sa totiž rýchlo sťahuje, o čom svedčí väzobné stíhanie Dušana Kováčika aj vplyvného oligarchu Zoroslava Kollára. Je prirodzené, že Fico sa bráni, keďže nesie zodpovednosť za rozvrat kľúčových inštitúcií v štáte a ich ovládnutie bielymi goliermi. Je to aj preventívna obrana, ak by začali obvinené veľké ryby z biznisu, polície, prokuratúry či súdov rozprávať, kto ich kryl a s kým sa delili.
S Kočnerom to Ficovi na chvíľu „vyšlo”, keď ešte krátko pred rozsudkom kritizoval médiá za to, že oni už dávno rozhodli. O Kičurovi stále hovorí, že je vo väzbe nezákonne.
Nič mu nevyšlo. Rozsudok v prípade vraždy Jána a Martiny je zatiaľ len prvostupňový. Počkajme si, ako sa s Kočnerovou “nevinou” vysporiada Najvyšší súd. Najmä s priamymi svedectvom Zoltána Andruskóa, ale aj so sériou nepriamych dôkazov, ktoré do seba zapadajú ako kocky lega. To, že senát Ruženy Sabovej nateraz oslobodil Kočnera aj Zsuzsovú neznamená, že nemajú s objednávkou vraždy nič spoločné. Tento súd akurát konštatoval, že na uznanie viny nebolo dosť dôkazov, pričom Najvyšší súd môže vidieť situáciu úplne inak.
Okrem toho, Zsuzsová nemala motív ani vlastné peniaze pre vykonávateľov – na rozdiel od Kočnera.
Je tiež nepochopiteľné, že Fico otvára šampanské v situácii, keď je preňho každá relevantná verzia objednávky vraždy, s ktorou pracovala polícia, rovnako škodlivá až zničujúca. Ak by to bola talianska mafia, ktorú si pustil do predsiene Úradu vlády, o čo by to bolo preňho a Smer prijateľnejšie? Už samotný fakt, že sa v jeho okolí pohybovali spojky Antonina Vadalu – Mária Trošková a Viliam Jasaň – by bol na demisiu celej vlády. S Vadalovcami obchodovala aj albánska mafia z okolia Levíc, ktorá bola tiež jednou z vyšetrovacích verzií vraždy. Inými slovami, aj keby sa nikdy nepodarilo usvedčiť objednávateľa, Fico sa nezbaví politickej zodpovednosti za tento ohavný čin. Svojim konaním otvoril dvere organizovanému zločinu – nehovoriac o permanentných útokoch na kritických novinárov, ktorým zavesil nenávistnými výrokmi na krk terč.
Ako veľmi je potom odvážne hovoriť, že je Kičura vo väzbe nezákonne?
Čo sa týka Ficovho osobného priateľa Kičuru, aj tam by som bol na jeho mieste radšej ticho. Tento človek totiž dohadzoval lukratívne štátne zákazky aj smeráckym oligarchom bödörovcom, pričom úplatky bral na doslova hulváta ako v 90. rokoch. A potom ich “investoval” do zlatých tehličiek, uložených v bezpečnostnej schránke. Fico sa dokonca zastal aj kontroverzného sudcu Michala Trubana, ktorý prepustil z väzby Norberta Bödöra. Nič prekvapivé, vrana k vrane sadá.
Poďme k samotnej knihe, resp. aj k jej predchodcovi. Zaujíma ma, či je po právnej stránke v poriadku, že je na obálke podobizeň Roberta Fica. Pri prvej knihe ste ešte cenzurovali oči, teraz je jasné, že je na fotke práve šéf Smeru.
Nevidím v tom problém. Robert Fico je verejný činiteľ, takže musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežný občan. A v prvej knihe sme mu necenzurovali oči, len sme ich prelepili páskou. Bola v tom skrytá symbolika – podobne ako v dvojke, kde mu lemujú tvár pásiky (úsmev).
Spôsobila vám kniha Vlastnou hlavou z roku 2016 nejaké konkrétne problémy? Či už právne, alebo aj iné pracovného, alebo súkromného charakteru.
Nie. Fico aj Smer zvolili stratégiu mlčania, aby knihe nezvyšovali rating a neupriamovali tak na ňu pozornosť. Neoficiálne sa však viacerí predstavitelia strany vyjadrili, že opis udalostí v knihe Vlastnou hlavou zodpovedá realite. Aj vďaka nej sa desaťtisíce ľudí po celom Slovensku dozvedeli, ako to v najvyššej politike fungovalo pred vraždou Jána a Martiny. Že je to v skutočnosti ešte oveľa horšie, sa žiaľ ukázalo až po ich smrti. Novinári, ktorí sa zaoberali prepojením politiky, oligarchov a organizovaného zločinu vedeli, kto je kto, z čoho profituje a aké metódy pri tom používa – nie všetko sa však dalo preukázať. Veľkú špinu vyplavila až Kočnerova Threema, ktorá je ako otvorená kniha.
Oproti tomu, ako Threemu používajú médiá ju v knihe zobrazujete z inej perspektívy.
Každý deň v nej nájdem niečo nové – detail, ktorý nasvieti rôzne kauzy v širších súvislostiach. Veľa doteraz nepublikovaných správ z Kočnerovho mobilu bude aj v knihe Vlastnou hlavou 2, kde ich podrobne analyzujem.
Vieme, že keď vychádzali kritické publikácie o Donaldovi Trumpovi, z Bieleho domu boli tlaky, aby knihy nevyšli. Zaregistrovali ste aj vy akúkoľvek snahu, aby ste nepublikovali knihy o Ficovi či už jednotky, alebo dvojky?
Zatiaľ naštastie nie. No aj keby boli, som si istý, že moji vydavatelia by žiadnym tlakom neustúpili. V obidvoch knihách opisujem fakty, ktoré viem preukázať. Nie sú to žiadne domnienky alebo pocity, ale tvrdé dáta, zasadené do širších súvislostí. Prípadne osobné svedectvá dôveryhodných ľudí, ktorí občas vystupujú – z dôvodu bezpečnosti – anonymne. Veľmi dobre však vedia, o čom hovoria, lebo boli v centre diania, respektíve súčasťou systému. Niektorí sa pohybovali aj v bezprostrednej blízkosti Roberta Fica, Mariana Kočnera alebo Norberta Bödöra.
K týmto ľuďom a práci so zdrojmi sa ešte dostaneme.
Pred vydaním mojej prvej knihy sa však šírili z prostredia Smeru fámy, že obchodujem s informáciami. To znamená, že kontaktujem rôznych toxických ľudí s tým, že ak mi zaplatia, tak ich v knihe nespomeniem. Viem, kto posúval do éteru tieto nehorázne lži a je mi tiež jasné, čo tým sledoval. Podobné pokusy diskreditovať serióznych investigatívnych novinárov sa objavujú pravidelne, najmä cez konšpiračné weby. Kampaňovite to robia aj rôzni youtuberi a samozvaní žurnalisti, podľa ktorých sme vraj skorumpovaní. Zrejme sa inšpirovali mafiánom Kočnerom, ktorý to najskôr skúšal cez web Lipšicove stádo a potom cez reláciu Na pranieri. V oboch projektoch bol jeho pobočníkom bývalý novinár a siskár Peter Tóth.
Kočnerovi slúžili aj iní novinári, ktorí to nerobili nezištne. Ich príbehy a komunikáciu s Kočnerom podrobne opisujem a analyzujem v knihe Vlastnou hlavou 2. Dúfam, že po jej prečítaní sa ľuďom otvoria oči – a trafené husy konečne prestanú gágať.
Teraz už ale k samotnému obsahu, formálne ste knihu rozdelili na tri bloky, teda pred vraždou, po vražde a následne po tom, čo polícia a prokuratúra začala pracovať na plné obrátky. Aký logický predel vidíte medzi udalosťami po vražde a následne udalostiach, pred parlamentnými voľbami 2020?
Aj pred vraždou prekvitala na Slovensku korupcia a podvody s krytím na najvyšších miestach. Médiá zverejnili desiatky citlivých káuz s presahom na politiku, biznis oligarchov, justíciu aj bezpečnostné zložky. Akurát sa tým nikto nezaoberal, lebo ich ovládali bábky, ktoré boli súčasťou prehnitého systému. K zásadnej zmene žiaľ došlo až po brutálnej poprave vo Veľkej Mači, ktorá prebrala z letargie aj frustrovanú verejnosť. Masy v uliciach si vynútili personálne zmeny, padla vláda, skončilo vtedajšie vedenie polície. Po zverejnení správ z Kočnerovej Threemy nastala tretia fáza – vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči tým, ktorí parazitovali z našich daní, pumpovali štátny rozpočet, žonglovali s vratkami DPH, profitovali zo zmanipulovaných tendrov alebo z pochybne rozdeľovaných dotácií z eurofondov.
Nasledovala akcia Búrka, potom Dobytkár, teraz Víchrica. Vo väzbe skončili naozaj veľké ryby: od sudkyne Moniky Jankovskej, cez oligarchu Norberta Bödöra a finančníka Martina Kvietika až po konkurzného právnika Zoroslava Kollára. Pre závažnú trestnú činnosť – vrátane spolupráce s organizovaným zločinom – je trestne stíhaný aj špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. A netreba zabúdať ani na spomínaného šéfa hmotných rezerv Kajetána Kičuru. Kniha je preto logicky rozdelená na tri časti, ktoré sa v detailoch odlišujú, v skutočnosti ich však spája spoločný motív: postupné nastoľovanie spravodlivosti a návrat k právnemu štátu.
V knihe opisujete váš osobný rozhovor s Andrejom Dankom. Prečo je podľa vás v poriadku zverejniť také detaily? Je to preto, že už ubehol čas a nič sa nedá zmeniť? Vedel Andrej Danko o tom, že budete tieto informácie raz publikovať?
Spomínaný rozhovor sa uskutočnil v roku 2017, v čase koaličnej krízy. Andrej Danko už nie je súčasťou vlády ani parlamentnej politiky. Vtedy ani teraz som nezverejnil detaily, ktoré by ho mohli poškodiť alebo znevažovať. V hrubých rysoch som len opísal, ako rozmýšľal, keď pripúšťal, že jeho strana vystúpi z koalície. To znamená, aká bola jeho stratégia v politickom zápase s Ficom. Mnohých to možno prekvapí, ale predseda SNS vtedy uvažoval pomerne racionálne a pragmaticky, pričom mal premyslené minimálne dva ťahy dopredu.
Vyplýva to aj z toho, ako ste ho opísali, aj keď v realite mu asi veril len málokto.
Iná vec je, ako to nakoniec dopadlo. Aj mňa prekvapilo, že mimo kamier sa správa úplne inak, ako ho poznáme z tlačoviek a oficiálnych mediálnych výstupov. Vtedy sa akoby prepol do iného módu: neviem, či bol na príčine stres, ale nebol to ten istý Danko. V svetle reflektorov breptal, vyplakával, ľutoval sa. V komentári, ktorý som napísal v čase koaličnej krízy pre aktuality.sk, som však analyzoval len jeho taktiku, nie vonkajšie verbálne prejavy. Úplne vecne, bez emócií a predsudkov. V knihe Vlastnou hlavou 2 ponúkam aj pohľad za oponu, ale dávam si pozor, aby som Danka lacným spôsobom nezosmiešňoval. V skutočnosti sme sa pritom v roku 2017 stretli z úplne iného dôvodu: v tom čase som rozbiehal diskusnú reláciu NA ROVINU, takže som ho lámal, aby bol mojim prvým hosťom. Vzhľadom na koaličnú krízu bol zrejme najžiadanejším respondentom, do relácie sa mi ho však dotiahnuť nepodarilo. Na spomínanej schôdzke sme okrem politiky hovorili aj o jeho zdravotných problémoch, nič konkrétne som však nezverejnil.
