Prvá pomoc, ktorú v prípade núdze teda bude poskytovať, bude málokedy dokonalá. Vždy je to však lepšie, ako nepomôcť vôbec, netreba sa teda báť, vraví Viliam Dobiáš.
Viliam Dobiáš pôsobí ako lekár záchrannej zdravotnej služby od roku 1976. Začínal ako anesteziológ, do sanitky sa dostal príkazom. „Pracoval som na anesteziologickej klinike v Bratislave. Pričlenili k nám záchranársku mestskú službu aj so všetkými záchranármi a doktormi. Prednosta kliniky si povedal, že doktori zo záchranky pôjdu na sál, aby sa zoznámili s praxou anesteziológov. Bolo ich teda treba nahradiť na záchranke. Štyrom najmladším doktorom, medzi ktorými som bol aj ja, nakázali, že budú v sanitke,“ hovorí s úsmevom.
Aj po toľkých rokoch ho ľudia, ktorí si zavolajú záchranku, vedia prekvapiť. „Sú tri veľké skupiny. Prvá je bolesť na hrudníku, druhá je sťažené dýchanie a tretia všetko dohromady – pády, dopravné nehody, násilia a podobne. Ľudia často nevedia rozlíšiť, či je ich zdravotný problém dôležitý alebo nie.“
- Čo by mal každý vedieť v rámci prvej pomoci
- Ako sa dostal k záchranárstvu
- Ako sa záchranár vyrovnáva so smrťou pacienta
Mal by každý ovládať prvú pomoc?
Určite áno. Ak by som to prehnal, všetky školské vedomosti sú vám na nič, keď neviete podať prvú pomoc. Keď odpadne mama, otec alebo brat, tak im nemôžete pomôcť a detaily o Habsburgovcoch vám, žiaľ, nepomôžu. Prvá pomoc patrí k všeobecnej inteligencii. Mnoho ľudí má vodičský preukaz, tam budúci vodič absolvuje aj kurz pomoci. I keď pravdou je, že sa to často fláka.
Mnohí si čo-to pamätajú práve z autoškoly či z branného cvičenia, no zrejme nie do detailov.
Prvú pomoc netreba ovládať dokonale. Na kurze inštruktor ukazuje, frekventanti si skúšajú na modeloch to, ako má prvá pomoc vyzerať podľa medzinárodných odporúčaní, ktoré sú presne dané. Samozrejme, že ak to človek nerobí denne, po polroku či roku zabudne časť toho, čo sa naučil. Prvá pomoc, ktorú v prípade núdze teda bude poskytovať, bude málokedy dokonalá. Vždy je to však lepšie, ako nepomôcť vôbec, netreba sa teda báť.
Čo by mal každý vedieť?
Každý laik vie po dvoch hodinách kurzu zistiť 5 stavov bezprostredného ohrozenia života – zastavenie dýchania, zastavenie krvného obehu, veľké vonkajšie krvácanie, bezvedomie a šok. Pri týchto stavoch najneskôr do minúty, čo to zistíte, treba poskytovať prvú pomoc. Pri iných zraneniach to „má čas“. Aj 8 či 10-ročné deti sú mentálne a fyzicky dostatočne vyspelé na to, aby resuscitovali dospelého človeka stláčaním hrudníka. Keď vie teda pomôcť 35-kilogramové dieťa, dokáže to každý dospelý. Ostatné sú všetko výhovorky.
Môže sa stať, že sa pri prvej pomoci pomýlite. Je to stále lepšie, akoby ste nespravili nič. Vďaka vašej pomoci má človek šancu.
Je teda lepšie pomôcť aspoň nejako, než nepomôcť vôbec a počkať na záchranárov.
Presne tak, najhoršie je nespraviť nič. Keď je niekto v bezvedomí a nedýcha, tak má zastavený krvný obeh a je mŕtvy. Akou prvou pomocou môžete z človeka spraviť väčšiu mŕtvolu? Ak si napríklad pri páde človek zahryzol do pery a je pre vás nepríjemné dávať umelé dýchanie z úst do úst, treba aspoň stláčať hrudník. Nie je to optimálna prvá pomoc, je to však lepšie ako nič. Pri spôsobe oživovania bez dýchania sa doba do definitívneho poškodenia mozgu predĺži až na dvojnásobok. Dovtedy už príde záchranka. Rovnako sa môže stať, že v panike nespravíte 30 úderov a dva dýchania, ale menej, resp. viac. Je to stále lepšie, akoby ste nespravili nič. Vďaka vašej pomoci má človek šancu.
Modelová situácia. Ide človek po ulici a zrazu vidí na chodníku ležať muža v bezvedomí. Nevie avšak o prvej pomoci absolútne nič, je v panike.
Treba sa sústrediť aspoň intuitívne na to, čo by mohlo pomôcť a nenechať sa plne ovládnuť panikou či strachom. Ak teda dotyčný nič nevie a niekoho vidí ležať na zemi v bezvedomí, treba zistiť, či dýcha a zavolať na tiesňovú linku alebo zakričať na okoloidúcich. Treba však konať, za 5 minút má človek definitívne poškodený mozog. To, že zavolal záchranku, situáciu nevyriešilo. Pokiaľ by tam bolo napríklad aj krvácanie, najskôr ho treba zastaviť, až potom volať. Nikdy totiž človek nevie, či to nie je tá kvapka krvi, ktorá rozhoduje o živote a smrti.
S akými prípadmi sa na tiesňovej linke najčastejšie stretávate?
Sú tri veľké skupiny. Prvá je bolesť na hrudníku, druhá je sťažené dýchanie a tretia všetko ostatné dohromady – pády, dopravné nehody, násilia a podobne. Ľudia často nevedia rozlíšiť, či je ich zdravotný problém dôležitý alebo nie.
Pri bolesti hrudníka či sťaženom dýchaní môže byť príčin viacero.
Áno, tak napríklad sťažené dýchanie môže byť spôsobené ako reakcia na určitý moment. Mladý pár sa rozíde a jednému z nich to príde ľúto, horšie sa mu dýcha, potí sa. Každý z nás už zažil niečo podobné, dozvedel sa nepríjemnú správu a trochu to s ním zamávalo. To ale človeka neohrozuje na živote. Volať v takomto prípade záchranku je hlúposť.
Sťažené dýchanie môže mať aj astmatik. Zhorší sa mu zdravotný stav a lieky, čo má, nestačia. Vtedy je privolanie záchranárov opodstatnené, dostane lieky do žily. Môže sa tiež stať opačný prípad, že človek zoberie vysokú dávku liekov, alebo ho trebárs pichla osa. Vtedy je tiež na mieste volať záchranku, môže to byť zlyhávanie srdca. Treba riadne zhodnotiť situáciu.
Krv z nosa neublíži, no ľudia z toho majú šialenú paniku.
Stalo sa vám, že vás zavolali a vy si po vyšetrení tľapnete po čele so slovami, že to snáď dotyčný nemyslí vážne?
Prakticky v každej službe (smiech). Niekedy sa pobavím, inokedy žasnem, že si to ľudia nevedia v hlave logicky vyskladať a musia nás volať. Nedávno nás volal okolo jedenástej večer mladý muž, mal asi 27 rokov. Cítil vnútorné chvenie na hrudi, búšenie srdca. Skontroloval som pulz, bol len mierne zrýchlený, nič nezvyčajné. Chvenie vraj cítil od nejakej siedmej a nedarilo sa mu zaspať. Nikdy v živote sa mu to nestalo.
Zistil som, že robí operátora výroby, chodí na denné aj poobedné, nebol teda pracovne extrémne vyťažený. Cítil sa ale unavený, tak si kúpil tabletky na povzbudenie, tie obsahovali vitamíny, zinok a tiež výťažky rastlín s obsahom alkaloidov. Dal si dve tabletky okolo šiestej a hodinu na to začal pociťovať spomínané chvenie. Následne sa mi priznal, že spí tak 5 až 6 hodín denne. Vysvetlil som mu teda, že keď sa cíti unavený, radšej nech sa riadne vyspí a tabletky na „vitalitu“ nechá v šuplíku. Odchádzal som s rozpačitými pocitmi. Mladý človek s priemernou inteligenciu by sa mohol najskôr zamyslieť.
Aké sú najčastejšie mýty, ktorým ľudia veria?
V technických odboroch platí, že po piatich rokoch, keď sa človek permanentne nevzdeláva, vie už len polovicu z toho, čo nadobudol počas štúdia. Podobné to je aj s prvou pomocou. Každých 5 rokov vychádzajú medzinárodné odporúčania, niekedy tam bývajú drobné, inokedy zas väčšie zmeny. Preto je dobré, ak si po 2 až 4 rokoch človek absolvuje kurz nanovo, osvieži si tak pamäť v rámci manuálnych zručností, avšak je aj možné, že sa naučí niečo nové. Iróniou je, že si ľudia pamätajú skôr to, čo už neplatí.
Prvá pomoc sa neustále zjednodušuje, zároveň však aj k skvalitňuje. Kedysi sa napríklad používalo škrtidlo, ľuďom sme vysvetľovali, ako sa rozlišuje krvácanie, kedy dávame škrtidlo pod a kedy nad ranu. Ľudia si to však často ani poriadne nepamätali. Dnes jednoducho zatlačíš tam, kde to krváca.
Čomu ľudia veria aj napriek tomu, že je to absolútna hlúposť?
Pri epileptickom záchvate si ľudia stále myslia, že je nutné strkať niečo medzi zuby, aby si do jazyka človek nezahryzol. Fyzicky to ale nie je možné. Jazyk zubami stlačiť síce dokážete, no nedokáže si doň zahryznúť. Len si to skúste (smiech). Nedá sa to, svaly jednoducho nefungujú. Aj napriek tomu majú ľudia hlboko v hlave zakorenené, že treba zakročiť a niečo medzi tie zuby dať. Paradoxne, človeku tak môžete ublížiť, vybije si zuby alebo natrhne peru.
Rovnaký nezmysel je aj vyberanie jazyka. Ľudia si myslia, že bezvedomie rovná sa zapadnutý jazyk. Nepriechodnosť dýchacích ciest v bezvedomí nevzniká zapadnutím jazyka, ale tým, že ochabne svalstvo vrátane tváre. Keď zakloníte hlavu, umelým spôsobom napnete svalstvo a dôjde k otvoreniu dýchacích ciest, následne sa človek môže nadýchnuť. Vyťahovaním jazyka nič nedosiahnete.
Zraneným ľuďom je jedno, akú majú pásku na ruke. Záleží na tom, aby sa neplytvalo silami a prostriedkami.
A čo krvácanie z nosa?
Je iné, keď dostanete ranu do nosa a keď sa pustí krv z nosa „len tak“, z neúrazového dôvodu. V prvom prípade treba ísť na chirurgiu, v tom druhom je možné aj počkať, krvácanie sa zastaví samé. Vtedy človek stratí tak 4, možno 5 polievkových lyžíc krvi, čo je približne polovica ženskej menštruácie. Krv z nosa neublíži, no ľudia z toho majú šialenú paniku. Je len jeden spôsob, ktorý je účinný, ďalších 5 sú také, ktoré nefungujú či dokonca zhoršujú krvácanie. Najúčinnejšia prvá pomoc je tlačiť nosové krídla dvomi prstami najmenej 10 minút bez prerušenia. Všetko ostatné (obklady, záklon hlavy a podobne) sú nezmysly.
Koniec roka 2019 bol tragický, neďaleko Nitry havaroval autobus, v Prešove vybuchol panelák. Ako prebiehajú zásahy pri takýchto náročných situáciách?
Na Slovensku je najčastejšie hromadné nešťastie na cestách, takéto zásahy robíme párkrát do roka. Keď sa niečo podobné stane, na mieste nehody sa stretnú záchranári, policajti a hasiči. Ak treba, hasiči ľudí vyslobodzujú, vypínajú motor, vytiahnu batériu a podobne. Následne „nastupuje“ záchranka, dvojčlenná alebo trojčlenná posádka. V bežnej situácii pri nehode sú zdravotníci v presile na počet ranených. Pri hromadnom nešťastí je to naopak.
Najskôr pomáhame tým ťažšie raneným, pochopiteľne. Pri hromadnom nešťastí musí prvá posádka, čo príde, dodržiavať medzinárodný postup, ktorý je jasne daný. Ak by ste zobrali jedného záchranára zo Slovenska, druhého z Japonska a tretieho z Nemecka, vedeli by, čo majú robiť. Nezaujatý pozorovateľ by ani nezbadal, že sa vidia prvýkrát v živote. Bez ohľadu na to, o aký druh nehody sa jedná, či už je to padnuté lietadlo alebo zrážka autobusu s vlakom, zhruba 80 % činnosti prvej posádky je rovnaký, zvyšné percentá sú odlišnosti, ktoré závisia od charakteru nešťastia.
Aký je postup?
Veliteľ posádky by sa mal spojiť s hasičom a policajtom, ak sú už na mieste. Ak nie, robí obhliadku, čo sa vlastne stalo, laické telefonáty na tiesňovú linku sú totiž často chaotické a nie úplne presné. Po nej zavolá naspäť na operačné stredisko a upresní lokalitu nešťastia, prístupové trasy, či sú už na mieste policajti a hasiči, nahlási aspoň približný počet postihnutých ľudí. Treba nahlásiť aj typ nehody a detaily, ako napríklad únik tekutiny z cisterny a podobne, záleží, samozrejme, od charakteru nehody. No a nakoniec vyzistí to, či je v blízkom okolí dosť miesta na pristátie vrtuľníka. Toto hlásenie má presnú štruktúru. Keď sa niečo dôležité zmení, opäť to treba nahlásiť.
Následne sa treba dohodnúť s hasičmi a policajtmi, kde spravia hniezdo zranených. Kým sa veliteľ posádky organizačne dohovára s hasičom a policajtom, zvyšní jeden či dvaja záchranári posádky triedia zranených podľa vedomia, dýchania a krvného obehu do štyroch skupín, označia ich páskami. Červená je urgentný stav, zelená sú chodiaci, žltá sú poranenia, ktoré znesú odklad pár desiatok minút a čierna sú mŕtvi alebo ľudia, ktorí sú poranení, ale zranenie nie je zlučiteľné so životom. Ďalšie posádky, ktoré prídu neskôr, potom vedia, komu majú ako prvému pomôcť.
Adela: Mysleli si asi, že bez kokaínu nedokážem zvládať toľko roboty (Rozhovor)
29. mája 2019, 9:37
Takže sa môže stať, že dáte ešte živému človeku čiernu pásku. Znie to morbídne.
Niekde sa označujú bielou páskou, niekde páskou s písmenom X. Tým ľuďom je jedno, akú majú pásku na ruke, sú v hlbokom bezvedomí. Záleží na tom, aby sa neplytvalo silami a prostriedkami. Ak by bol jeden zranený, posádka sa mu naplno venuje a resuscituje ho. Ak je to ale nehoda, pri ktorej bolo zranených viac ľudí, záchranári môžu pomôcť trebárs ľuďom, ktorí krvácajú, no to krvácanie nemá kto zastaviť. Ak sa teda nebudeme venovať jednému beznádejnému, ale dvom, trom či štyrom, ktorí majú šancu na prežitie, je to racionálne rozhodnutie.
Záchranár nemá čas myslieť na seba. Adrenalín prekryje všetko.
Pre záchranára môže byť takéto rozhodovacie stresujúce.
Nie je to ľahostajné rozhodovanie, avšak vyšetrenie, podľa ktorého zranených triedime do jednotlivých skupín, je presne štandardizované a na celom svete rovnaké. Na základe následného vyhodnocovania je dokázané, že keď sa „triedič“ nevie rozhodnúť, stav zraneného nadhodnocuje, čiže miesto žltej dostane červené označenie.
Takéto triedenie prebehne len raz?
Keď prídu ďalšie záchranné posádky, opäť skontrolujú zranených. Môže sa stať, že zo žltej sa stane červená a opačne. Počas hodiny môžu byť zranení skontrolovaní aj 4 či 5-krát.
Ako presne vyzerá táto kontrola?
Na prvý pohľad veľmi primitívne. Spýtame sa, či vníma, skontrolujeme rýchlosť dýchania a následne skontrolujeme tep. Stačí to na to, aby sme sa spoľahlivo vedeli rozhodnúť, koho budeme ošetrovať ako prvého. Trvá to pár desiatok sekúnd.
Stane sa, že záchranárovi príde fyzicky zle? Trebárs zo zranenia alebo celkovo zo situácie.
Nemá čas myslieť na seba. Adrenalín prekryje všetko. Sme zvyknutí na nárazové zvýšenie stresových hormónov v tele v porovnaní s bežnou populáciou, dá sa však povedať, že zažívame len pozitívne účinky stresu, negatívne neregistrujeme. Samozrejme, po hromadnom nešťastí treba spraviť debrífing a povedať si, čo sme spravili dobre a čo sme, naopak, mohli spraviť lepšie.
Šlo vám niekedy pri záchrannej akcii o život?
Možno áno, neviem. My ale nie sme tí hrdinovia, ktorí musia vedieť lietať, ponárať sa či plávať. Čakáme, dokým nám hasiči prinesú zranených, my sa o nich následne postaráme. Sú, samozrejme, aj také prípady, kedy musím vyliezť na strechu, alebo ma spustia do jamy.
Treba myslieť na to, že ak by sa nám niečo stalo, potom by to bolo kontraproduktívne, nemal by totiž pacienta kto ošetriť. Veríme teda hasičom, že to zvládnu (smiech). Máme hranicu odvahy posunú oproti bežným ľuďom, no nie je to žiadny extrém.
Ako ste sa dostali k záchranárstvu?
Rozkazom (smiech). Pracoval som na anesteziologickej klinike v Bratislave, mal som už asi tri roky praxe ako anesteziológ a intenzivista. Vtedy k nám pričlenili záchranársku mestskú službu aj so všetkými záchranármi a doktormi. Prednosta kliniky si povedal, že doktori zo záchranky pôjdu na sál, aby sa zoznámili s praxou anesteziológov. Bolo ich teda treba nahradiť na záchranke. Štyrom najmladším doktorom, medzi ktorými som bol aj ja, nakázali, že budú v sanitke.
Pamätáte si, keď ste prvýkrát zachránili život?
Na to si presne nepamätám. Bolo to pre mňa nové, dovtedy som robil len v nemocnici. Infarkt je všade rovnaký, no v nemocnici je postup iný ako na ulici. Našťastie, pracovali so mnou šikovní záchranári, ktorí ma zaučili. Práca ma chytila hneď prvý deň, bavilo ma to. Mali sme dvanástky a potom dva dni voľno, tešil som sa na každú službu.
V rámci záchrannej služby psychológov nemáme, v tom sme oproti iným štátom pozadu. Policajti a hasiči majú, my sa s tým musíme zatiaľ vysporiadať sami.
Čo konkrétne vás „chytilo“?
Bolo to akčnejšie. V nemocnici, keď ma čakala operácia, pozrel som si dokumentáciu, s pacientom som sa porozprával a povedal som mu, ako to celé bude vyzerať. Na záchranke nám oznámili úraz, my sme prišli a vyšetrili sme pacienta. Vtedy vyšetrenia neboli také vyspelé ako dnes, museli sme si pomôcť ako sme najlepšie vedeli. Spravili sme diagnózu, no nebolo to ako v nemocnici, nemali sme sa s kým poradiť. Pred pacientom sme však museli vyzerať, že sme nad vecou a presne vieme, o čo ide. A to aj keď sme to úplne nevedeli (smiech). Nesmelo to zas ale vyzerať tak, že ja som tu šéf a vy ste smeti.
Začal som teda liečbu a následne som sa musel rozhodnúť, či pacienta necháme doma, alebo ho zoberieme do nemocnice. Celý tento proces od príchodu až do určenia diagnózy trval približne 15 až 20 minút. Bol to teda iný štýl práce, na aký som bol dovtedy zvyknutý. Zároveň ma práca viac napĺňala, cítil som zadosťučinenie a akési uspokojenie, že som pomohol. To som v nemocnici nezažíval tak pravidelne a intenzívne.
Pamätáte si na jedného z vašich prvých pacientov?
Pacientka s astmou, záchranári k nej chodili pravidelne, vtedy ešte nebola taká moderná liečba ako dnes. Pre záchranárov, ktorí jej sadli, mala pripravenú špeciálnu žilku, ja som dostal malíček (smiech). Na iných miestach už bola dopichaná. Trafil som dobre a keď som prišiel nabudúce, patril som už medzi obľúbencov.
A na prípad, keď vám prvýkrát umrel pacient, si pamätáte?
Nepamätám. Tým, že som bol vždy veriaci, hovorím si, že pán Boh má s každým svoje plány. Pracoval som tak, aby som mal čisté svedomie, vždy som spravil to, čo bolo v mojich silách. Keď sa mi nepodarilo zachrániť život, zrejme to tak malo byť. Iní záchranári to však môžu vnímať inak, zobrať si to osobne – že nedokázali pomôcť. Vtedy sa snažím pomôcť, s kolegami sa porozprávať.
Ako sa so smrťou pacienta záchranár vyrovnáva?
Treba najskôr zdôrazniť, že veľa pacientov nám neumiera, lieky sú dnes na vysokej úrovni. Keď prídeme k pacientovi a vidíme, že má človek „smrť na jazyku“ a zlyháva mu srdce, začneme liečbu a ihneď ho chceme previesť do nemocnice. Dáme teda vedieť, že je to veľmi zlé, nech sú doktori pripravení. Dnes je medicína na takej úrovni, že pacienta dokážeme udržať pri živote. Samozrejme, stane sa, že potom umrie na operačke hodinu po tom, čo sme ho doviezli alebo na druhý deň.
Keď už ale má s niečím takým záchranár skúsenosti, môže to s človekom psychicky zamávať. Hlavne s tou mladšou generáciou.
Rozprávame, začneme teoretizovať, čo sme mohli spraviť inak, lepšie. Zväčša to uzavrieme tak, že by to skončilo pravdepodobne rovnako. Jednoducho sa z toho vykecáme. Takéto tenzie riešia záchranári rôzne, aj psychológom. V zahraničí sa polovica psychológov pri hromadnom nešťastí venuje zraneným a rodinám účastníkov nehody, druhá polovica zas záchranárom. U nás máme Modrých anjelov (tím krízovej intervencie, poz. red.), tí dokážu prísť na miesto aj do polhodiny. V rámci záchrannej služby ale psychológov nemáme, v tom sme oproti iným štátom pozadu. Policajti a hasiči majú, my sa s tým musíme zatiaľ vysporiadať sami.
Máte diamantovú plaketu. Koľkokrát ste darovali krv?
Som aj držiteľom medaily prof. MUDr. Jána Kňazovického, tá je za viac ako 100 odberov. Presné číslo si už nepamätám, keď som prekonal stovku, prestal som to počítať. Nie som ten typ, čo si vedie štatistiku, no krv som chodil darovať od roku 1968, v roku 2011 ma vyradili.
Vnímate ako medik darovanie krvi inak ako ostatní darcovia?
Pravdepodobne rovnako (smiech). Krv sa zatiaľ nepodarilo synteticky vyrobiť, to je fakt. Ľudia, ktorí sú ochotní darovať krv, sú nenahraditeľní.
