Rebríček najlepších filmových zážitkov, ktoré sme mali možnosť v artovej kinematografii za minulý rok vidieť.
Je typické, že na konci roka každý filmový fanúšik bilancuje svoje najlepšie, poprípade najhoršie snímky, ktoré videl. Aj naša redakcia vytvorila zoznam tých najlepších filmov za rok 2015. Taktiež sme sa rozhodli priniesť vám rebríček menej známych snímok, ktoré sa u nás nenápadne mihli buď na festivaloch alebo filmových kluboch. Spojili sme sily a predstavujeme vám výber toho najlepšieho, čo sme mohli vidieť v európskej a svetovej nezávislej kinematografii. Rok 2015 bol skutočne nabitý kvalitnými filmami, a preto bolo náročné vybrať z nich len TOP 10. Budeme radi, keď sa s nami v komentároch podelíte o svoje obľúbené diela, poprípade snímky, ktoré vám v rebríčku chýbajú.
10. Realita (réžia: Quentin Dupieux)
Čo je to realita? Ako rozlíšiť sen a predstavu od skutočnosti? Čo sa stane, ak uviazneme vo svojej vlastnej realite? To sú len niektoré z otázok, ktoré vyvoláva Realita, zatiaľ posledná snímka excentrického francúzskeho elektronického hudobníka a režiséra Quentina Dupieuxa, známeho tiež pod pseudonymom „Mr. Oizo“. Dupieux nadväzuje na svoju doterajšiu tvorbu a predkladá absurdne rafinovanú a rafinovane absurdnú dadaistickú komédiu. Hlavným hrdinom je kameraman Jason, ktorý dostane šancu natočiť vytúžený horor, ak stihne podľa požiadavky producenta nájsť behom 48 hodín najlepší výkrik. Jeho hľadanie sa však čoskoro začne prepadať do snov, sny pliesť so skutočnosťou a jeho príbeh s príbehmi rady ďalších postáv. Sofistikovaná bizarná hračka evokujúca rovnakou mierou Počiatok Chrisa Nolana i filmy Davida Lyncha, je okrem iného tiež vtipným komentárom na účet celého filmového priemyslu.
9. Dva dni, jedna noc (réžia: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne)
Belgická režisérska dvojica bratov Dardennovcov nie je vo filmovom svete neznámym pojmom a ich autorské diela sú pravidelne oceňované na mnohých filmových festivaloch. Dva dni, jedna noc nám podobne, ako ich predchádzajúca snímka Chlapec na bicykli predstavuje sondu do ľudskej duše bojujúcej s okolitým svetom. Hlavnou protagonistkou je Sandra, o ktorej osude v práci má rozhodnúť hlasovanie jej kolegov. Zápletka je jednoduchá - kto za ňu zahlasuje, stratí vianočné prémie v hodnote 1 000 euro a kto zahlasuje proti, peniaze dostane. Postava sa dostáva do nepríjemnej situácie, no napriek všetkému chodí od jedného kolegu ku druhému a snaží sa ho presvedčiť, nech za ňu hlasuje. Kamera neustále kráča za Sandrou a vytvára v divákovi pocit autentickosti, ktorý príbehu dodáva ten správny nádych energie i emócií. (Viac sa dočítate v recenzii.)
8. Homár (réžia: Yorgos Lanthimos)
Homára sme vám už niekoľkokrát ospevovali a spomínali. Absurdný príbeh z blízkej budúcnosti, v ktorej si každý musí do 45 dní nájsť svoju polovičku, inak sa zmení na zviera podľa vlastného výberu, rozdelil divákov na dva póly - jeden Homára miluje pre jeho nekonvenčný štýl a postupné vrstvenie čierneho humoru s čoraz šialenejším dejom, druhý ho nenávidí. Napriek tomu je výborným oživením európskej kinematografie a podobne ako Anders Thomas Jensen vo filme Adamove jablká či O kuratách a ľuďoch, prináša Grék Yorgos Lanthimos v Homárovi veľmi svojskú a osobitú optiku, akú by sme v iných snímkach hľadali len ťažko. Colin Farrell sa obklopil silnou hereckou zostavou a predniesol nám lapidárny obraz muža bez zbytočných emócií a citov, ktorého jediným cieľom je základný ľudský pud - prežiť. (Viac o filme nájdete tu.)
7. Naša malá sestra (réžia: Hirokazu Koreeda)
Hirokazu Koreeda patrí medzi najuznávanejších japonských režisérov súčasnosti. Jeho novinka bola uvedená na najprestížnejších svetových festivaloch, v San Sebastiane získala najvyššie ocenenie a v Cannes bola nominovaná na Zlatú palmu. Naša malá sestra sleduje trojicu sestier, ktorých otec kedysi opustil rodinu. Keď zomrie, všetky tri sa vydávajú na jeho pohreb na vidiek. Tu spoznávajú mladšiu nevlastnú sestru Suzu a navrhnú jej, aby u nich zostala bývať. Citlivý film o láske, rodine a nutnosti zanechať minulosť za sebou pre možnosť žiť budúcnosťou a prítomným okamihom, sa nesie v najlepšej tradícii filmov zo všedného života japonských klasikov ako Jasudžiró Ozu, ale pretvára ju do modernej podoby.
6. Fénix (r. Christian Petzold)
V mnohých rebríčkoch najlepších filmov minulého roka sa opakoval i jeden nemecký. Fénix režiséra Christiana Petzolda rozpráva príbeh židovskej speváčky Nelly, ktorá sa po konci 2. svetovej vojny vracia z koncentračného tábora do Berlína. Je však natrvalo poznačená a jej zjazvenú tvár môže napraviť len lekársky zákrok. Sú však i iné jazvy, ktoré sa tak ľahko neodstránia... V snímke s historickým zasadením, ktoré môže svojím štýlom evokovať noir, kabaret, melodrámu či dokonca nemecké expresionistické horory z 20. rokov minulého storočia, exceluje režisérova dvorná herečka a múza Nina Hoss. Fénix je filmom o temnej jazve na tvári histórie modernej Európy, ktorý v postave Židovky, jej ťažkého návratu do Nemecka a snahy znovu sa zblížiť s manželom symbolicky zobrazuje povojnový stav celého národa a židovskej komunity.
5. Mladosť (réžia: Paolo Sorrentino)
Najvýraznejší taliansky režisér sa dostal do širokého povedomia divákov svojou predchádzajúcou Veľkou nádherou, ktorá mu priniesla Oscara. Mladosť je rovnako vyčačkaná, rovnako gýčová, no na rozdiel od Veľkej nádhery doslovnejšia a ľahšie stráviteľná. Sorrentino vo svojich snímkach brilantne využíva hudobný sprievod a o Mladosti, ktorej hlavným protagonistom je hudobný skladateľ, to platí dvojnásobne. Michael Caine lamentuje spolu s Harveym Keitelom nad starobou, tvorivou krízou i nad poslaním umenia ako takého. Obrazy vznášajúceho sa mnícha či Hitlera len podčiarkujú mágiu filmu a priam geometrická kamera s radosťou využíva štvorcové tvary i symetriu. Dej je oklieštený úzkym priestorom liečebných kúpeľov a prírodou, no jeho štýlový šat dokáže diváka v jeden moment rozosmiať a v ďalší rozcítiť. (Našu recenziu nájdete tu.)
4. Ejzenštejn v Guanajuate (réžia: Peter Greenaway)
Nový titul popredného autora svojráznych intelektuálnych filmov, britského režiséra a vyštudovaného výtvarníka Petera Greenawaya má už podľa názvu čo dočinenia s jednou z najväčších osobností dejín svetového filmu - sovietskej legendy Sergeja M. Ejzenštejna. Miesto slepého adorovania však Greenaway zobrazuje velikána ako radikálneho umelca, posadnutého vlastnou veľkoleposťou, arogantného, poburujúceho a megalomanského. Z Ejzenštejnovho života si preto vyberá obdobie v roku 1931, kedy sa vydáva do Mexika, aby o ňom natočil film, ktorý kvôli problémom nikdy nebol dokončený. Vo vizuálne strhujúcej (akoby viedol rozhovor s Ejzenštejnovými formálnymi postupmi), provokatívnej snímke sa opäť objavuje tradičná téma Greenawayovej tvorby ako umenie ovplyvňuje náš život, a pevné miesto v ňom má i sex a smrť.
3. Saulov syn (réžia: Laszlo Nemes)
Pre nás jasný víťaz v blížiacom sa oscarovom súboji v kategórii zahraničný film. Pôsobivý debut maďarského režiséra prenesie do obdobia holokaustu a neobvyklým spôsobom spracúva známu, ale nevyčerpateľnú tému. Režisér tu uprednostňuje priam dokumentárny štýl natáčania, ručnú kameru, ktorá je stále v pohybe, nedokonalé a rozostrené zábery nám skladajú mozaiku šialeného pekla, ktorým si museli ľudia na takýchto miestach prejsť. Zároveň je to svojím spôsobom stále aktuálna záležitosť, pretože ľudská hlúposť, brutalita i mocenská sila strachu sa v dnešnej dobe čoraz viac stupňuje a je preto dôležité učiť sa zo starých chýb. Saulov syn je brutálny a chytľavý film, ktorý len tak z hlavy nepustíte.
2. Ztraceni v Mnichově (réžia: Petr Zelenka)
Petr Zelenka sa z pozície televízneho režiséra, kedy pracoval na dvoch sezónach seriálu Terapia pre HBO, konečne vrátil k celovečernej tvorbe. Jeho posledným projektom boli Karamazovci z roku 2008. Návrat je to skutočne veľkolepý. Mystifikačný dokument o natáčaní jedného prekliateho filmu v plnej miere odkazuje na francúzsku komédiu Americká noc. Zelenka vtipne a trefne glosuje český postoj k vlastnému nacionalizmu, ponúka náhľad do pohnutej českej minulosti. Na druhú stranu s nadhľadom kritizuje sám seba ako filmára a ponúka satirický pohľad na tuzemskú súčasnú kinematografiu. Jedinou chybou je, že film radikálne prepadol v kinách, preto dúfajme že aspoň ocenenie na Cenách českej filmovej kritiky či Českom levovi ho postaví na nohy a prípadné nominácie pomôžu k rozšíreniu záujmu o jeden z najpodarenejších českých filmov minulého roku.
1. LOVE (režie: Gaspar Noé)
Jeden z najprovokatívnejších a najkonzervatívnejších francúzskych tvorcov súčasnosti opäť múti stojaté filmárske vody svojou najnovšou snímkou LOVE. Nesúďte však obsah podľa obalu. Sledujeme príbeh jedného muža, ktorého láska k láske dovedie k duševnej deštrukcii. Noé tu ide až za hranicu medzi umeleckým stvárnením sexu a čistou pornografiou. Film však nahliada z rôznych strán na lásku ako takú. Čo to vlastne láska je? Je to droga, fyzická potreba, povinnosť, zotrvačnosť alebo inštitúcia vzťahu? Čo robí snímku výnimočnou je jeho práca so strihom, kamerou a kompozíciou mizanscény. Do detailu prepracované centralizované zábery, zaujímavé používanie jump-cutu, čo pomáha k lepšej orientácii v čase - to všetko vytvára úchylnú, ale zároveň skvelú zábavu. Práca s farbami a hereckými výrazmi je fenomenálna. Forma tu prevláda nad obsahom. LOVE je strhujúci, okúzľujúci a vášnivý zároveň, ale i deštruktívny, nepríjemný a pohoršujúci, asi ako láska sama. (Na film sme sa pozreli i v recenzii.)
Ako sme predosielali, vyššie uvedený výber, samozrejme, nemá šancu pokryť všetko najzaujímavejšie, s čím sme sa behom minulého roka mohli stretnúť mimo sál multiplexov či dokonca len na festivaloch. No je tu ešte zopár diel, ktoré stojí za to spomenúť aspoň pod čiarou. Pozornosť si zaslúži najnovšia adaptácia Macbetha so skvelým Michaelom Fassbenderom v pôsobivých zahmlených škótskych a anglických exteriéroch, dráma Slepá, ktorá pôsobivo necháva diváka prejsť si náročnými stavmi spolu s hlavnou hrdinkou, i v Mexiku natočený Lucifer belgického režiséra Gusta Van Den Berghe, ktorý ho pomocou vlastnoručne zostrojeného prístroja nasnímal v unikátnom kruhovom formáte. Spomeňme tiež dva a pol hodinovú drámu/triler z berlínskych ulíc Victoria, natočenú na jediný záber, a Izbu, popisujúcu príbeh päťročného Jacka, ktorého od narodenia spolu s jeho matkou väzní neznámy muž v domčeku s jedinou izbou. Zapôsobila na nás tiež dvojica dokumentov - Citizenfour o Edwardovi Snowdenovi, ktorý netradičným pojatím chvíľami evokuje konšpiračné thrillery, a Majdan, nezúčastnená nekomentovaná reportáž zobrazujúca rôzne fázy eskalujúcich demonštrácií a nepokojov na kyjevskom hlavnom námestí.
