Stalin umiera a zvyšok diktátorovho "podareného" vedenia sa manipuláciou a vydieraním snaží dostať k moci.
Priebeh vnútorných bojov o moc po smrti Stalina bol očakávanou a nevyhnutou reakciou. Písal sa rok 1953 a nikto jeho smrť ani zďaleka nečakal. Strana sa preto následkom odchodu tohto milovaného i nenávideného vodcu ocitá v menšom chaose. A nad jeho telom už pomaly no isto krúžia supy.
Podľa správnosti by na Stalinovu pozíciu mal nastúpiť Gregorij Malenkov (Jeffrey Tambor), avšak jeho post sa už od prvých dní otriasa v základoch. Malenkovova slabá a nevýbojná povaha mu totiž bráni konať voči ostatným lídrom ZSSR a vydobyť si u nich rešpekt.
Hlavný boj sa teda nakoniec v skrytých, no miestami i celkom otvorených formách, odohráva medzi intrigánskym Nikitom Chruščovom (Steve Buscemi) a brutálne jednajúcim šéfom NKVD, zodpovedným za väčšinu represií stalinovského režimu, Lavrentijom Berijom (Simon Russell Beale).
Kto z týchto zápasov vyjde ako víťaz? To by som vám vzhľadom na to, že história je už pevne daná, mohol aj prezradiť, ale pokiaľ máte v danej téme isté vedomostné medzery, radšej sa nechajte prekvapiť.
Úprimne sa vám priznám, že prvých niekoľko desiatok minúť som z filmu pociťoval obrovské sklamanie. Očakávaný nával šťavnatého humoru sa nie a nie dostaviť. Navyše neustále sa opakujúce uťahovanie si z vraždenia kohokoľvek, kto sa Stalinovi znepáčil (jeho "listy smrti"), začalo byť už po chvíli mimoriadne unavujúce. A to s tým tvorcovia otravovali fakt pomerne dlho. Veru, nejaký čas trvalo, kým som sa začal odviazane a úprimne baviť.
Napriek tomu, že obsadenie nemožno označiť inak ako nálepkou prvotriedne, do pamäte sa vám z hercov zaryjú len niektorí. Z ansámblu jednoznačne vyčnieva fantastický Steve Buscemi (Chruščov), Simon Russell Beale (Berija), Jeffrey Tambor (Malenkov) a Jason Isaacs (vynikajúci a naozaj štýlový Žukov).
Bez týchto štyroch famóznych tvárí by The Death of Stalin pravdepodobne nemal u širšieho publika absolútne žiadnu šancu uspieť.
Práve im patrí najväčšia vďaka. No i keď sa spomínaná štvorka snaží ako sa len dá, v prvej polovici snímky nie je ich dejová línia tak výrazná, ako by ste možno čakali. Dialógy postáv vás čas od času síce pobavia, ale určite nevtiahnu do deja a vývoj udalostí ako tak napreduje dopredu, no stále ide príliš slimačím tempom na to, aby dôkladne zaujal.
S čoraz výraznejšími snahami aktérov o získanie moci ale našťastie stúpa úroveň (aj množstvo) humoru, príbeh sa stáva pútavejším a všetko parádne vyvrcholí príchodom veliteľa Žukova. Ten dodáva malej partii politikov poriadnu dávku testosterónu a s jeho pričinením sa konečne začne od vydierania a manipulácie pritvrdzovať k priamemu útoku. No konečne!
Grandiózne vyvrcholenie (povedzme posledných 30 minút) ma utvdrzuje v tom, že keby podobné tempo nastavili tvorcovia už na začiatku, mohol som byť s The Death of Stalin viac než spokojný. Bohužiaľ, v konečnom dôsledku ale nastalo sklamanie, ktoré si filmári nevyžehlia iba talentovanými hercami, niekoľkými skutočne vydarenými scénami a veľmi uspokojivým finále.
Dalo by sa viac-menej ale aj povedať, že druh humoru, ktorý režisér Armando Iannucci (In the Loop) ponúka, musí divákovi jednoducho sadnúť. V mojom prípade som s ním dlhší čas súperil, až som mu časom predsa len mierne podľahol, ale bohužiaľ ma žiadnym žiarivým spôsobom neohúril.
Týmto tvrdením mierim hlavne k tomu, že pokiaľ budete s prezentovaným svojským humorom spokojní hneď od začiatku, máte o zábavu skrátka postarané a k hodnoteniu si pokojne pridajte o bodík či dva naviac. No ak sa u vás dostaví opačný efekt - a teda averzia k všetkým snahám o navodenie zábavy - budete radi, ak film vôbec dopozeráte. 6/10
