Výdatne temný komiksový dúšok.
Kravaťáci v štúdiu Warner Bros. určite neboli radi, keď videli, ako sa im ich milované DC univerzum, ktoré malo konkurovať Marvelu, rúca ako zle postavený domček z jesenného lístia. Netreba znova opakovať staré známe eskapády a problémy, ale faktom je, že DCEU na tom momentálne stále nie je príliš dobre.
V štúdiu teda zrejme niekto zavelil: „Tak takto to ďalej nejde!“ a rozhodol sa nasypať financie do projektu, ktorý stojí mimo celé univerzum. Voľba padla na záporáka záporákov Jokera. Očakávaný film s Joaquinom Phoenixom v hlavnej úlohe, ocenený Zlatým levom z Benátok, ako aj zmiešanými americkými recenziami, konečne prichádza do našich kín. Nesklamal?
Príbeh nás zavedie do Gotham City 80. rokov. Arthur Fleck (Joaquin Phoenix) sa pretĺka životom, ako len vie. Odjakživa túžil byť skvelým stand-up komikom, každodennú existenciu mu ale komplikuje jeho psychické ochorenie a nepriateľsky naladené okolie. Arthur sa čoraz viac prepadá do hlbín šialenstva, odkiaľ je už len krok na odvrátenú stranu zločinu.
Trailery, zahraničné ohlasy, ako aj ocenenie z Benátok ti mohli naznačiť, že tentokrát v kine nedostaneš klasicky strihnutý komiksový film. Pre istotu však ešte raz zdôrazním, že Joker je komorná psychologická dráma reznutá thrillerom. Nepobiehajú tu žiadni hrdinovia s plášťami, postavy nesypú z rukávu vtipné hlášky, nie sú tu žiadne akčné scény ani opulentné digitálne triky.
Omnoho viac sa Joker približuje klasickým dielam Martina Scorseseho, ako je Taxikár či Kráľ komédie (tvorcovia otvorene priznávajú, že tieto snímky poslúžili ako inšpirácia a fanúšikovia sa na ne dočkajú viacerých odkazov).
V prvom rade je ale Joker výborným filmom. Priznám sa, že aj napriek chvále z festivalov a výborným trailerom som sa trochu výsledku obával. Predsa len, Todda Phillipsa som mal zafixovaného ako tvorcu bláznivých komédií, takže som si nebol istý, či mu látka sadne. Ale našťastie sadla a Phillips na režisérskej stoličke nesklamal.
Joker je depresívnym, smutným a tragickým psychologickým portrétom jedného zničeného človeka, ktorého spoločnosť odvrhla a vysmiala. Po stránke atmosféry a štýlu je film na poli komiksoviek niečím absolútne unikátnym. Pochmúrny Gotham zmietaný sociálnymi nepokojmi pôsobí patrične temne a samotná postava Arthura Flecka je mimoriadne dobre napísaná.
Joaquin Phoenix v hlavnej úlohe navyše odvádza fantastickú prácu a jeho stvárnenie legendárneho záporáka sa nepochybne zapíše do filmovej histórie. Nečudoval by som sa, keby si za rolu odniesol aj nejakú tu cenu. Dokáže ťa znepokojiť len správnym držaním tela, intonáciou, výrazmi tváre... a samozrejme smiechom (ktorý má v celom príbehu od začiatku kľúčovú rolu).
Do veľkej miery je celý film Phoenixova one man show a ostatné postavy tým pádom logicky toľko priestoru nemajú, ale herecky im možno vyčítať len málo. Zazie Beetz ako Fleckova šarmantná susedka, Frances Conroy ako jeho psychicky labilná matka a Robert De Niro v úlohe slávneho moderátora Fleckovej obľúbenej komediálnej show sú výborní.
Niekto by pravdaže mohol podotknúť, že samotný príbeh je pre každého, kto pozná postavu Jokera, pomerne predvídateľný. Tvorcovia však do filmu vložili aj niekoľko zaujímavých prekvapení, ktoré Fleckovu postavu veľmi dobre dokresľujú a dodávajú jej na komplexnosti. Je vidieť, že na filme pracovali ľudia, ktorí postavu Jokera chápu a vedia, ako k nej majú pristupovať.
Zaujímavý je aj sociálny podtext, ktorý akoby odkazoval na udalosti našej súčasnosti. Je pravdou, že táto linka je možno spracovaná pomerne naivne, ale pôsobivosť jej uprieť nemožno. Celkové vyznenie filmu je podľa môjho názoru skôr mimoriadne znepokojivé a mrazivé (a je to úplne očividný zámer).
Pokiaľ by mi teda niekto tvrdil, že film je adaptáciou komiksového príbehu z pera Alana Moora, nemal by som dôvod neveriť mu. Hoci nejde o adaptáciu kultového diela The Killing Joke, film má s týmto príbehom spoločné viac než by sa mohlo zdať (tvorcovia naň aj niekoľkokrát odkazujú). Je to hlavne zodpovedný prístup k látke, dospelé poňatie a ochota dodať často povrchným superhrdinským komiksovkám na hĺbke.
Aby sme si rozumeli, netvrdím, že je Joker nejakým úchvatne hlbokým artom, ale je dostatočne inteligentný na to, aby konkurenčné komiksové omaľovánky hravo strčil do vrecka. Vlastne musím povedať, že drvivá väčšina filmu by na mňa fungovala, aj keby mali postavy iné mená a snímka by s Jokerom nemala nič spoločné (aj keď je jasné, že znalosť kontextu celému zážitku pridáva a tvorcovia to vedia a s týmto aspektom pracujú).
Z kina som odchádzal mimoriadne spokojný a s túžbou pozrieť si film okamžite znovu. Krátko po premietaní by som Jokerovi udelil deväť bodov z desiatich s dodatkom, že toto hodnotenie sa zrejme potvrdí, keď film trochu usadne a keď ho uvidím znovu.
Čo povedať na záver? Joker dokázal vysoké očakávania naplniť a návšteva kina by v tomto prípade mala byť istá. Osobne snímke Todda Phillipsa prajem úspech a pevne dúfam, že sa podobne zaujímavých komiksových príbehov s vlastným štýlom dočkáme v budúcnosti viac.
