Miestami chalanom nebolo všetko jedno.
Piati chalani - Marek Duranský, Martin Kochaník, Milan Hurár, Ondrej Hurár, Marek Slobodník - nasadli na motorky a rozhodli sa, že precestujú Afriku zo severu až na juh. Tými motorkami však nemyslíme stroje, ktoré uháňajú obrovskou rýchlosťou a prejdú na jednu nádrž stovky kilometrov. Ani náhodou. Nasadli na Jawy 50 Pionier, motorky z druhej polovice minulého storočia. Ak by sme to pritiahli za vlasy, tankovať museli častejšie, ako si potrebovali odskočiť na malú potrebu.
Na zachovalé kúsky nasadli v Banskej Bystrici ešte v roku 2017, presne 14. januára. Zastihlo ich vtedy sychravé počasie, no oni boli odhodlaní. Cestu nemali celkom premyslenú. Vedeli, že pôjdu cez Taliansko do Izraela a odtiaľ do Egypta. Postupne prejdú východnou časťou Afriky až na úplný juh kontinentu, Strelkový mys.
Nasledujúce riadky obsahujú spoilery dokumentárneho filmu Afrika na Pionieri, preto ak sa chystáš do kina, tento článok radšej vynechaj.
Motor sa zadrel po dvoch hodinách
„Pofoťte si ich, možno sa nikdy nevrátia,“ šepkali si prítomní pri lúčení s piatimi mužmi. Oni sa len pousmiali, nechali sa pofotiť novinármi a vybrali sa na niekoľko mesiacov trvajúcu jazdu. So sebou si zobrali veci na prezlečenie, lieky, základné potreby. No a samozrejme, náhradné diely na ich motorky. Tie boli najdôležitejšie. Prvé problémy nastali totiž už na Slovensku po dvoch hodinách jazdy. Zadrel sa motor. Chalani začali vtipkovať, že problémy pomaličky prichádzajú. No a mali pravdu.
Len 65 kilogramové tátoše nebolo jednoduché pripraviť na strastiplnú cestu. Celková príprava trvala pol roka. „Jedna motorka sa nepokazila ani raz, nič sme neopravovali. Na druhú stranu tá moja, tú sme rozoberali prakticky neustále. Predpokladali sme, že nám dva náhradne motory vystačia. Nakoniec aj vystačili,“ hovorí Marek Slobodník, režisér filmu a jeden z cestovateľov.
Pätica motorkárov nechcela nechať nič na náhodu. Aktívne zháňali sponzorov, peniaze. Spočiatku to bol problém, no neskôr už dokonca museli spolupráce odmietať. Vraj nemali miesto, kde by mohli sponzorov propagovať. Slobodník tvrdí, že boli na trip pripravení tak na 70 percent, zvyšných 30 očakávali aj nemožné.
Najskôr nik, neskôr sponzorov museli odmietať
„Expedícia stála približne 36 000 eur, najdrahšia bola preprava motoriek tam a späť a letenky. Drahé bolo tiež očkovanie a technika na natáčanie. Samotná jazda stála 12 000 eur – pre piatich, na 5 mesiacov. Vyšlo nám to prakticky presne na cent,“ upresňuje Marek. Len cesta zo Slovenska do Izraela trvala 30 dní, no na plátne nám cestovatelia neukázali ani minútu. Mali toľko materiálu, že sa to do filmu jednoducho nezmestilo.
Príchod do Afriky však nezačal najlepšie. Na hraniciach Egypta mali problém dostať sa do krajiny. Dôvodom bolo, že motorky boli napísané len na jedného človeka, čo v krajine nie je povolené. Nakoniec sa však prechod cez krajinu podaril, ale chalani museli ísť v sprievode dvoch áut a ozbrojených mužov.
Ani v ďalších krajinách to nemali jednoduché. Sudán patrí medzi najnebezpečnejšie miesta na svete, čo pocítili na vlastnej koži. Navyše, na púšti im došiel benzín, voda aj peniaze, preto boli nútení improvizovať. „Nebáli sme sa, že by sme prišli o život. Keby došlo k najhoršiemu, stopneme niekoho, aby nás odviezol a všetky veci by sme nechali tam. To bola ale posledná možnosť, našťastie sme to nemuseli robiť,“ vraví Marek.
Báli sa o život
V Etiópii ich dokonca zatkli maskovaní muži. Neskôr sa ukázalo, že sú to policajti a dohliadajú, aby cez ich krajinu neprúdili migranti. Rozprávali sa s mužom, ktorého taktiež zastavili. „Som zo Somálska, môj sen je žiť lepší život v Nemecku,“ povedal lámanou angličtinou. Spoveď muža, aj napriek tomu, že mala necelé dve minúty, bola jedným z najsilnejších momentov celého dokumentárneho filmu.
„Najhoršie bolo, keď nás v strede spánku vytiahli a zobrali do provizórnej väznice. Vyzerali ako teroristi, no tvrdili, že sú policajti. Báli sme sa, neverili sme im. Nebudete však odporovať ľuďom, ktorí v ruke držia kalašnikov. Nakoniec nám naozaj chceli pomôcť, odľahlo nám,“ spomína Marek.
Boli ešte dva silné momenty. Marekovi Slobodníkovi začalo byť zle. Prišli do nemocnice a zistili, že má maláriu. Šťastie v nešťastí mal aj druhy Marek, priezviskom Duranský. Tomu začalo byť nevoľno priamo v nemocnici. Taktiež mu diagnostikovali maláriu. „Neskutočne ma boleli kĺby, dostával som kŕče. Marek zas nevládal, chalani ho museli tlačiť na vozíku na záchod. Bola to najhoršia choroba, akú som kedy mal. Mysleli sme si, že to je možno koniec našej cesty,“ vraví Marek Slobodník.
Nebezpečenstvo malárie, na ktorú každoročne zomrú stovky tisíc ľudí, si v ten moment nepripúšťali. „V Sudáne sme pili zo sudov, ktoré stáli popri ceste. Nebáli sme sa z nich piť, no neskôr som sa dozvedel, že to mohla byť znečistená voda, mohli sme vraj dostať choleru. Našťastie sa nám nič nestalo. Všetko to, čo sa nám vtedy mohlo stať, sa dozvedáme až teraz,“ hovorí so smiechom Marek.
Zo záberov z nemocnice naskakovali zimomriavky
Na záberoch obaja nevládne ležia v posteli, Mareka Slobodníka dokonca triaslo ako na elektrickom kresle. Druhý Marek musel ležať na zemi, obaja boli pri sebe a napojení na infúziách. Ak by nebolo Portugalčanky Ester, ktorá v krajine žije, ktovie, ako by to celé dopadlo.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ktorá krajina bola najkrajšia
- Čo im povedal na konci cesty rastafarián
- Čo dokumentu chýbalo
- Koľko prešli kilometrov a koľko trvala cesta
- V čom je africký kontinent úplne odlišný od našej krajiny
- Ako to bolo so sexom na cestách
