Spravodajský portál pre modernú generáciu, ktorá sa zaujíma o aktuálne dianie.
Zaujíma ťa aktuálne dianie? Správy z domova aj zo sveta nájdeš na spravodajskom webe. Čítaj reportáže, rozhovory aj komentáre z rôznych oblastí. Sleduj Refresher News, ak chceš byť v obraze.
Kliknutím na tlačidlo ťa presmerujeme na news.refresher.sk
Refresher Slovensko
Otvoriť v aplikácii Refresher
Stiahnuť
X
3. septembra 2019, 12:10
Čas čítania 14:12
Jakub Paulík

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú
Zdroj: TASR - Radovan Stoklasa
REFRESHER VÄZENIE ŽIVOT VO VÄZENÍ
Uložiť Uložené

V divokých 90. rokoch boli na výslní mafiánski vrahovia, ale dobre sa darilo aj zlodejom áut.

44-ročný Martin Škubák je recidivista, ktorý si za krádeže áut odsedel dokopy zhruba 15 rokov. V kolobehu zločineckých aktivít ho dlhý čas udržiavali nielen vysoké finančné zárobky, ale najmä heroín a pervitín.

S Martinom sme sa rozprávali, ako fungovalo takzvané autíčkarstvo v 90. rokoch, prečo zločinci odmietali zradiť svojich kumpánov a ako sa od radového „prevozníka“ dostal k založeniu vlastnej, dobre organizovanej, skupiny.

Ukradol som pre neho Audi 80, dal mi za to 25-tisíc a vtedy sa to rozbehlo. Viac-menej sa dá povedať, že som sa už osamostatnil a obklopil sa takou menšou partiou. Pre pôvodnú skupinu sme už boli ako keby konkurenciou.

Prezradil nám, ako ho zmenili drogy, a prečo sa rozhodol zanechať zločineckú minulosť a živiť sa poctivou prácou.

V tomto článku si prečítaš:
  • Ako sa dostal od kradnutia videokaziet k výnosnému „autíčkarstvu“
  • Za aké ceny sa predávali kradnuté autá
  • Ako prebiehali jednotlivé krádeže, podľa čoho sa vyberali autá a aká bola hierarchia v skupine
  • Prečo sa v 90. rokoch takmer vôbec „nenatieralo“ policajtom
  • Kto nakoniec Martina predsa len nahlásil polícii
  • O problémoch prepustených väzňov na slobode – nájdenie zamestnania, vybavenie pôžičky

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú
Zdroj: Archvív – Martin Škubák

Rozhodli ste sa poskytnúť Refresheru rozhovor a našim čitateľom porozprávať svoj životný príbeh plný kriminálnej minulosti. Aké ponaučenie ste si vzali zo svojich chýb?

Môžem povedať, že keby to bolo v mojej moci, posledných 25 rokov svojho života by som najradšej vymazal a začal úplne nanovo. Nestálo to za to. Bolo to bahno, do ktorého som spadol a už sa nevyhrabal. A ľudia na to nezabúdajú a neodpúšťajú. Mám 44 rokov a v podstate nemám nič vybudované. Minul som milióny a milióny korún, všetko som porozhadzoval, tak načo to bolo dobré?

Keby som radšej tých 25 rokov poctivo pracoval a pomaly si odkladal, tak aspoň niečo mám. Teraz nemám nič, začínam od nuly a pomaly sa zviechame. Ale máme deti, takže musíme pokračovať. Kvôli čomu som sa pustil do tohto rozhovoru? Chcel by som odkázať mladým chalanom, aby si radšej pomaly poctivo budovali život. Vidina rýchleho zárobku ich totiž uvrhne do väzenia a to za to nestojí.

Napriek tomu, viete si predstaviť, že by ste sa ešte v budúcnosti zúčastňovali na trestnej činnosti alebo už týmto prostredím opovrhujete?

Keby sa mi v živote stala situácia, že by som nemal inú možnosť, ako sa postarať o deti, tak úprimne poviem, že áno. Svoje deti by som určite nenechal hladovať. Robím ale všetko preto, aby to tak nebolo. Nad krádežami mám ale aktuálne hrubú čiaru. Nikdy však netreba hovoriť nikdy, no kvôli deťom spravím všetko preto, aby k tomu nemuselo prísť.

Žijem iný život a je úžasný pocit neprebúdzať sa s pocitom, či náhodou dnes nie je ten deň, kedy ma zavrú. A najlepší pocit je, keď prídem domov z roboty, otvorím dvere a dve malé baby s úsmevom vykríknu „tati!“, to je na nezaplatenie.

Väzenie nepomáha tak, ako to bežní ľudia chápu. Pár jedincov toto odlúčenie od rodiny a od slobody možno skutočne ťažko znáša a zmení ich to, ale to je podľa mňa mizivé percento.

A ako v súčasnej dobe vnímate drogy?

Čo sa týka drog, k nim by som sa nevrátil absolútne za nič, tie boli najhorším omylom môjho života. Odsudzujem ich ešte viac, ako to, že som kradol, pretože drogy ma udržiavali v tomto zločineckom kolotoči. Nebyť ich, možno by som s tým prestal aj skôr.

V 15 rokoch ste sa dostali k prvej krádeži. Z akého dôvodu ste sa rozhodli spáchať prvý trestný čin?

Čo k tomu povedať, boli sme mladí hlúpi chalani, jeden z kamarátov mal za sebou už nejaké krádeže, a tak sme sa nechali nahovoriť.

Čiže tento nápad nevzišiel priamo od vás, ale išlo skôr o tlak z partie.

Presne tak, boli sme partia troch či štyroch mladých chalanov z rozvrátených rodín, ktorí žili v podstate len s matkami. Mne otec zomrel, keď som mal 12 rokov a kamaráti žili s rozvedenými a slobodnými matkami. Tie však ich výchovu spoločne s ďalšími súrodencami akosi nestíhali, a tak sa to prejavilo aj na ich správaní.

Odporúčané
Dvojnásobný vrah Marián: Vraždil som, lebo mi znásilnili ženu, ak by sa dal vrátiť čas, neurobím to (Rozhovor) Dvojnásobný vrah Marián: Vraždil som, lebo mi znásilnili ženu, ak by sa dal vrátiť čas, neurobím to (Rozhovor) 18. júla 2019, 11:04

Čo bolo cieľom vašej prvej krádeže?

Mám pocit, že sme išli do videopožičovne s VHS-kami, kde sme zobrali niekoľko kaziet. Potom sme sa časom akosi rozbehli a začali sme vykrádať aj autá. V tej dobe mávali ľudia ešte vo vozidlách drahé veci, nedbali toľko na bezpečnosť. A za jednu takúto krádež som sa dostal do basy.

Následne ste skončili na dva a pol roka v Ústave pre mladistvých v Sučanoch. Dostalo sa vám tam potrebnej pomoci od štátu?

Väzenie býva v médiách prezentované ako resocializácia odsúdených osôb, ale v podstate ide len o represiu, aby ľudí odrezali od spoločnosti. Neviem o tom, že by to niekomu niečo dalo. Mne teda isto nie. Trestanec v takomto prostredí iba spoznal ďalších podobných ľudí, ktorí porušovali zákony. Väzenie nepomáha tak, ako to bežní ľudia chápu. Pár jedincov toto odlúčenie od rodiny a od slobody možno skutočne ťažko znáša a zmení ich to, ale to je podľa mňa mizivé percento. Po tých väzeniach, kde som zhruba 15 rokov chodil, to boli stále tie isté tváre. Začarovaný kruh.

Samozrejme ma zlákali hlavne na peniaze. A ako 18-ročný chalan, ktorý v podstate nič nemal, som do toho nakoniec spadol.

Čo by podľa vás mohlo trestancov zmeniť, ak nie väzenie?

Ťažko povedať. Ale keď sa ľudia pozrú bližšie na väzňov, väčšina z nich vyrastala v akomsi horšom životnom štandarde než ľudia z usporiadaných rodín. 

Spomínali ste, že vám ako mladému zomrel otec. Ako reagovala vaša mama na to, keď vás umiestnili do Ústavu pre mladistvých?

Musím povedať, že to znášala veľmi ťažko. Vyrastal som s dvomi súrodencami, brat je o dva roky starší, sestra o 6 rokov mladšia. Keď moja mama videla, do akej partie som sa dostal, tak sa ma snažila priviesť na správnu cestu. Chcela mi len dobre, ale nezvládla to. Má veľmi dobré srdce a myslím si, že najviac trpela ona. Keď ma prvýkrát uväznili, pochopiteľne som si ako mladý chlapec prvé dva dni poplakal, potom som sa otriasol a nejak to prežil. Najviac tým väzením však podľa mňa trpí rodina.

Odporúčané
Odsúdený Slovák: Keď sme prvýkrát prišli do sprchy, nebolo mi všetko jedno (Rozhovor) Odsúdený Slovák: Keď sme prvýkrát prišli do sprchy, nebolo mi všetko jedno (Rozhovor) 4. augusta 2019, 17:35

Vaša matka mala o vás zjavne vždy záujem. Vyrastali ste v harmonickom rodinnom prostredí alebo môžeme skôr hovoriť o opaku?

Sčasti áno, sčasti nie. Otec bol totiž alkoholik, s ním to nebolo nikdy veľmi jednoduché. Ale niektorí kamaráti z môjho okolia boli na tom určite aj horšie. Najviac som sa však zmenil ku zlému až po tom, ako zomrel otec. Ešte predtým som sa na škole zúčastnil aj matematických súťaží, skončil som druhý v stredoslovenskom kraji. Nemal som so školou žiadne problémy. Po jeho smrti sa ale u mňa naplno prejavila puberta a akosi ma nemal kto udržať v mantineloch.

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú
Zdroj: Archvív – Martin Škubák

Mal niekto z vašej rodiny za sebou kriminálnu minulosť alebo ste výnimkou?

Nie, nikto. Ja som taká čierna ovca našej rodiny.

Nevravím, že skončil rovno zakopaný, ale skôr psychicky zničený. Keby aj niekto chcel pred políciou vypovedať, bol tu strach.

Ako 18-ročný ste skončili na slobode a kontaktovala vás partia živiaca sa takzvaným autíčkarstvom. Na čo presne vás dokázali nalákať?

Jeden z tých kamarátov, s ktorými sme v mladosti kradli, mal staršiu sestru. Tá žila s jedným zlodejom áut a viem, že v danej dobe prevážali do Maďarska auto, no vtedy sa tento chalan zabil, a tak im chýbal človek. Spomínaný kamarát teda za mnou prišiel s otázkou, či by som do toho nešiel. Zo začiatku som odolával. Asi mesiac či dva som sa prebíjal životom, ale potom za mnou prišli, zobrali ma do baru, predstavili mi víziu toho, čo môžem mať. A samozrejme ma zlákali hlavne na peniaze. A ako 18-ročný chalan, ktorý v podstate nič nemal, som do toho nakoniec spadol.

Dostali ste to, čo vám sľubovali, alebo išlo iba o prázdne reči?

Veru dostal. V 90. rokoch sa za slovom stálo, dnes chce už každý každého oklamať. Za to, že som previezol auto od bodu A do bodu B, som dostal zhruba 3-tisíc slovenských korún, čo bola v tejto dobe pre pracujúcich celkom slušná mesačná výplata. A to bolo niekoľkokrát do týždňa. Naivne som si myslel, že to takto pôjde večne.

Odporúčané
V hoteli Kyjev znásilňoval ženy a smial sa Černákovi, ktorý ho chcel zastreliť. Mafián Tuti Daniš bol postrachom Bratislavy V hoteli Kyjev znásilňoval ženy a smial sa Černákovi, ktorý ho chcel zastreliť. Mafián Tuti Daniš bol postrachom Bratislavy 8. júna 2019, 12:07

Ako dlho sa vám darilo?

Takýmto štýlom, že som vlastne iba prevážal autá, som operoval asi rok alebo rok a pol. Fungovalo to v podstate tak, že podľa zámkov z áut sa vyrábali kľúče. Ja som dostal kľúč a previezol som auto tam, kde sa mi povedalo. Potom som sa už ale aj ja naučil robiť kľúče. Bežne sa totiž pri mne vyrábali, a tak sa mi podarilo tento proces odpozorovať.

Neskôr ma oslovil jeden kupec a podotýkam, že v okolí Žiliny bolo takýchto kupcov, so záujmom o kradnuté autá, pomerne veľa. Ukradol som pre neho Audi 80, dal mi za to 25-tisíc a vtedy sa to rozbehlo. Viac-menej sa dá povedať, že som sa osamostatnil a obklopil sa takou menšou partiou. Pre pôvodnú skupinu sme boli ako keby konkurenciou.

A práve on nás natrel. Nevedel síce moje meno, ale rozpoznal ma podľa fotografie.

 

Išlo o organizovanú skupinu, ktorá mala vlastné pravidlá a hierarchiu?

V podstate áno. Ja som v tejto novej skupine vyťahoval zámky z áut a vyrobil som na kolene kľúč. Nás ďalší človek sa starol o to, aby sa ukradnuté auto predalo, no a ďalej sme mali dvoch takzvaných prevozníkov. Takže asi taká pozícia, v akej som aj začínal.

Takže prevozníci boli v podstate nižšie postavení, tí začínali v tejto branži tak ako vy.

Áno, pretože keď sa už niečo malo zomlieť, boli v tom hlavne oni. Najviac riskovali a dostali najmenej peňazí. Vtedy ale mali zlodeji akúsi hrdosť, a keď už niekoho polícia chytila, tak sa zväčša „nenatieralo“. Tam bola v podstate taká istota, že nás nepotopia.

Občas sa ale určite stávalo, že niekto pred políciou vypovedal.

Od roku 1993 po 1997 som sa prakticky s týmto nestretol. Neskôr sme sa dopočuli z iných častí Slovenska, že niekto niekoho „natrel“, ale tým pádom bol tento človek odstavený. Nevravím, že skončil rovno zakopaný, ale skôr psychicky zničený. Keby aj niekto chcel pred políciou vypovedať, bol tu strach. Táto osoba vedela, že by vznikol problém. Za celý čas sa mi vlastne stalo, že ma nabonzovali iba jedenkrát, ale nešlo o človeka z našich kruhov.

Zhruba tých 100-tisíc mesačne nebol prakticky problém. Lenže som bol mladý a hlúpy, nevedel som čo so sebou, tak som sa dal na drogy, ktoré ma pripravili o veľmi veľa peňazí. 

Kto o vás podal polícii informácie?

Išlo o jeden večer, kedy sa nám pokazilo auto. Môj kolega zavolal taxikára a zaručil sa za neho, že to je spoľahlivý človek. Pamätám si, že sme zobrali Passata z Liptovského Jána a pred Strečnom taxikár nabúral. Ja som sa viezol s ním. kamarát na Passate nedokázal ubrzdiť a nabúral do nás. My sme museli utiecť, no taxikár zostal, pretože tam mal svoje auto. A práve on nás natrel. Nevedel síce moje meno, ale rozpoznal ma podľa fotografie.

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú
Zdroj: Archvív – Martin Škubák

Podľa čoho ste si vyberali automobily?

Ja som sa špecializoval na Volkswagen Group a Audi. Tie sa vtedy najlepšie predávali, veľmi ľahko sa kradli a dostali sme za ne dosť peňazí. Sústredili sme sa najmä na Nemcov a iných zahraničných turistov, ktorí boli v okolí Tatier. Kradli sa aj Favority, ale marža za ne bola nižšia, a tak som sa skôr zameriaval na spomínané značky. Záležalo však na objednávkach. Boli to divoké roky a často sme nestíhali napĺňať dopyt.

Koľko ste si vedeli takouto ilegálnou činnosťou svojho času zarobiť?

Boli časy, kedy som za mesiac sám pre seba dokázal zarobiť tak 200-tisíc korún. To je možno taký strop. No zhruba tých 100-tisíc mesačne nebol prakticky problém. Lenže som bol mladý a hlúpy, nevedel som, čo so sebou, tak som sa dal na drogy, ktoré ma pripravili o veľmi veľa peňazí. Prepadol som heroínu a úplne si pokazil život. 

Ako sa v tomto období zmenil váš vzťah s blízkymi? Vedeli, čím sa živíte, a že drogujete?

Čo sa týka drog, pochopiteľne som sa to snažil utajiť, no boli tam časom isté podozrenia. Potom, keď sa to už o mne vedelo, som to už v podstate začal robiť aj verejne. Zmenilo to hlavne ale moju osobnosť. Za tie drogy by som bol ochotný urobiť takmer čokoľvek. Matka sa veľmi trápila, ale človek na drogách takéto veci nerieši.

Dostali ste sa kvôli tomu aj k násilnej trestnej činnosti?

Voči tomuto som mal vždy zábrany. Kradnúť som kradol, ale že by som niekoho fyzicky napadol a zobral mu peňaženku? To nie.

Odporúčané
Robili pre Černáka, no neskôr ho zradili. Karol Mello si užíva na Belize, jeho brat je po smrti Robili pre Černáka, no neskôr ho zradili. Karol Mello si užíva na Belize, jeho brat je po smrti 9. júla 2019, 17:49

Ako ste sa nakoniec dostali do väzenia?

Keď človek dvakrát či trikrát do týždňa kradne, tak sa časom stane, že ho jedného dňa chytia. A to bol aj môj prípad. Ja som bol na kriminálke každú chvíľu. Boli si vedomí toho, že kradnem autá, no nevedeli mi nič dokázať. Až keď ma chytili pri čine, konečne vedeli, že ma majú. Automaticky som hneď dostal za jedno auto 4 roky.

Konfliktom sa vo väzení človek nevyhne. Väčšinou sú to však ľudia, ktorí v sebe držia agresivitu.

Čo sa dialo vo vašom živote ďalej?

Tie spomínané 4 roky som si neodsedel celé, po približne 33 mesiacoch ma pustili na podmienku. Prišiel som domov ako sa hovorí „holý bosý“. Z tých peňazí som nemal nič. Aj keď som za mesiac zarobil 100-tisíc korún, behom chvíle som ich dokázal premeniť na hovno. Čiže som prišiel len s tým, čo som mal na sebe oblečené. A tak som sa dostal do toho istého kolobehu. A zhruba po roku a pol som bol opäť chytený pri krádeži. Dokopy som si odsedel zhruba tak 15 rokov.

V priebehu rokov ste si odpykávali svoj trest vo väzeniach v Trnave, v Žiline, Ilave, Dubnici nad Váhom a Banskej Bystrici. V akých nápravnovýchovných skupinách ste sa pohybovali?

Štyri roky som sedel v Trnave, ale mal som už podmienku, tak ma dali do Žiliny, kde ma umiestnili do II. NVS (poznámka redakcie – nápravnovýchovná skupina) a odvtedy som stále sedel v dvojke. Dnes sa tomu hovorí stredný stupeň stráženia.

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú
Zdroj: Archvív – Martin Škubák

 

V čom všetkom sa od seba líšili nápravnovýchovné skupiny?

Ako zlodej sa do trojky nedostanete. To je len za závažné trestné činy. Starí kriminálnici ale vravia, že najlepšie sa sedí v dvojke. V tej prvej sú prvotrestanci, čiže tam majú občas aj dozorcovia snahu o to, aby s odsúdenými niečo spravili. Skôr ale takým vojenským režimom – aby ich odstrašili, nie prevychovali. V druhej NVS už dozorcovia aj pedagógovia v podstate rezignujú.

To už si chce každý odsedieť to svoje a ísť domov. No a tretí, najprísnejší stupeň je taký, že tam je človek celý deň zavretý na izbe. Na jednotke a dvojke sú dvere pootvárané, takže človek môže chodiť z cely na celu. Rozdiel je aj v návštevách. Tretí a druhý stupeň ich máva bezkontaktné, iba na jednotke sa môže väzeň stretnúť s blízkymi, chytiť ich za ruku. Ostatní iba cez sklo s telefónom v ruke.

Heroínu som sa zbavil asi po 8 rokoch, teda plus mínus s prestávkami, kedy som bol vo väzení. Skončil som v roku 2000, no prešiel som na pervitín.

Boli ste vo väzení svedkom sporov?

Isteže sa občas niečo stalo. Čas od času sa väzni pobili alebo pohádali s dozorcom, ale to sa stáva. Nie často, ale stane sa. Konfliktom sa vo väzení človek nevyhne. Väčšinou sú to však ľudia, ktorí v sebe držia agresivitu.

Vedeli ste aj o pašovaní predmetov?

Skôr na jednotke, keď máte kontakt s verejnosťou. Tam sa vie prepašovať nejaký telefón. Ale keď ste v Ilave, tam ťažko niečo zoženiete. To by vám musel nejaký policajt doniesť kontraband. Pamätám si však, že keď som bol v Ilave a chalani chodievali von pracovať, občas sa im podarilo doniesť trochu alkoholu.

Väzenské prostredie vás podľa vašich slov iba kriminalizovalo. Našli ste si tam teda aj budúce kontakty zo zločineckého prostredia?

Áno, jasné. Stretol som ľudí, ktorí ma na slobode kontaktovali a vedeli, s čím im dokážem pomôcť. Ale dlhodobé priateľstvá skôr výnimočne, ako napríklad Lugera (poznámka redakcie – dvojnásobný vrah Marián Šturdík). Jeho som spoznal v Ilave a vždy sa s ním rád stretnem. Luger začínal v trojke, no keď som prišiel do Ilavy, bol v dvojke a dostali sme sa na spoločnú izbu, tak sme si sadli. To je možno jediný človek, za ktorého som z basy vďačný. Zväčša tieto kontakty človeku však nič dobrého neprinesú, iba to zlé.

Luger spomínal, že ho zmenil Boh. Vplývala viera aj na vás?

Ja nie som veriaci. Jemu pomohla viera, no u mňa to bola láska. Po poslednom prepustení z väzenia som vôbec netušil, že nespadnem znova do tých istých koľají. Jednoducho sa ale otvorila brána, stála tam moja priateľka a povedala mi, že ideme žiť normálne.

Kedy ste sa so svojou súčasnou partnerkou spoznali?

Heroínu som sa zbavil asi po 8 rokoch, teda plus mínus s prestávkami, kedy som bol vo väzení. Skončil som v roku 2000, no prešiel som na pervitín. A ten bol v mojom živote až približne do roku 2013. Práve v tomto prostredí som spoznal aj moju ženu, ktorá tiež kedysi brala pervitín.

Začali sme si budovať vzťah, osobne som ale tomu veľkú váhu spočiatku neprikladal. Keď ma však zavreli a toto dievča pri mne stálo, uvedomil som si, ako je pre mňa dôležitá. Ja som ju zrejme začal milovať až v base. Bral som ju istý čas ako jednu z mnohých, ale všetky dievčatá pred ňou ma po tom, ako sa zavreli brány väzenia, nechali samého. Ona však počkala a som vďačný, že som ju spoznal.

Odporúčané
Policajný prezident: V 90. rokoch panoval strach. Museli sa nájsť jednotlivci ako ja a moji kolegovia, my sme sa nebáli Policajný prezident: V 90. rokoch panoval strach. Museli sa nájsť jednotlivci ako ja a moji kolegovia, my sme sa nebáli 3. júna 2019, 11:31

Kedy ste si spoločne povedali, že s týmto všetkým seknete?

Keď som vyšiel von, neprichádzal som s tým, že sa zmením a budem žiť normálne. Priateľka to ale navrhla, a tak som jej prisľúbil, že do toho pôjdem. Stále som ale nebol rozhodnutý. Asi nejaké dva týždne som bol doma a jej našetrené peniaze sa míňali. Tak som išiel za jedným mojím známym a spýtal sa ho, či by mi nedal prácu. Povedal mi „Maťo, bez problémov, ale dúfam, že ma nesklameš“. A odvtedy robím kuriéra, rozvážam zásielky.

Od tej doby sa teda vyhýbate drogám aj zločineckej minulosti?

Hej. Drogám som povedal stop ihneď, ako som vyšiel na slobodu. A som rád, pretože najlepšia droga je pre mňa čistá hlava. A taktiež samozrejme nepácham zločiny, živím sa poctivo.

Neprekážala vašej žene vaša zločinecká minulosť?

Asi ani nie, neviem, môžem sa jej opýtať (smiech). Ale vedela, čo robím, a asi vedela, že keď som bol na drogách, tak ma nemalo cenu odhovárať. Prvýkrát, kedy mi povedala, že s tým musím skončiť, bolo vtedy, keď som naposledy vyšiel z Ilavy.

Tento človek prišiel do rodného mesta a kým si vybavil občiansky a iné základné veci, tak mu zostali asi 3 €. Čo teda následne spravil? Videl prvý výklad, tak ho rozkopol, počkal na policajtov a išiel naspäť do väzenia.

Máte spoločne dve malé deti. Premýšľali ste nad tým, ako budú raz v dospelom veku pristupovať k vašej minulosti?

Rozmýšľam nad tým dosť často. Ale neviem predpokladať, ako zareagujú. Skôr sa však obávam toho, že raz na nich budú rovesníci vykrikovať, že ich otec bol zločinec. Ale uvidíme, čo z toho bude. Zatiaľ žijeme u svokra na dedine, takže je to dosť reálna predstava. Možno časom odídeme do mesta, tam by to už možno bolo jednoduchšie. Tu každý o každom všetko vie.

Zlodej áut Martin: V 90. rokoch som zarábal 100 000 korún mesačne, každý deň som sa ale bál, že ma zavrú
Zdroj: Archvív – Martin Škubák

Ako by ste pristupovali k tomu, keby sa aj vaše deti dostali na takéto zlé cesty? Vedeli by ste im dohovoriť, aby sa od porušovania zákona odvrátili?

No dúfam, že áno. Premýšľal som aj nad tým, že keď sa dostanú do puberty, budú mať tendenciu skúšať rôzne výmysly, ale snáď to budem vedieť vyriešiť a vysvetliť s chladnou hlavou. Z osobnej skúsenosti totiž viem, že žiaden krik na také niečo nepomôže. Dúfam, že budú natoľko rozumné, že pochopia, čo im budem chcieť povedať. A dúfam, že im to budem vedieť zdeliť natoľko jasne, aby to pochopili.

Spomínali ste, že žijete na dedine. Na nej teda o vašej minulosti zrejme všetci vedia.

Áno. Nikto mi síce do očí nič nehovorí, ale za chrbtom určite. Kritickým okom na mňa hľadia aj také banky. Keby chcem pôžičku, tak nemám šancu.

Keby nebol váš aktuálny zamestnávateľ kamarát, asi by ste teda mali problém zohnať prácu.

Keby nebol kamarát, tak si myslím, že ma nezamestná. To sú, bohužiaľ, predsudky. Ale aj oprávnené. Bol som zlodejom a ako kuriér mám niekedy v ruke tisícky eur a idem ich niekam odovzdať. Ak by nebol kamarát, určite by nechcel riskovať. Musím povedať, že mi na začiatku dosť pomohol. Neviem, či by som to bez neho vôbec zvládol.

Je bežné, že sa na Slovensku dostane trestanec z väzenia a štát sa mu nesnaží pomôcť so žiadnou formou resocializácie?

Myslím, že štát o to nemá ani záujem. Podľa mňa im to v istom smere aj vyhovuje, pretože väzenie je najlacnejšia pracovná sila. Je to nastavené tak, že človek vyjde z väzenia a pokiaľ sa chce nanovo uchytiť, musí mať rodinné zázemie alebo známych. Inak spadne do toho istého bludného kruhu.

Poviem aj taký príklad. V Ilave bol jeden vrah, ktorý sedel 22 rokov. Počas nich celý čas pracoval. Keď ho pustili na slobodu, dali mu 123 € a nejaké centy. Išiel s ním aj pedagóg, pretože si nevedel sám kúpiť lístok na vlak. Medzičasom mu zomrela rodina, sestra sa s ním prestala baviť. Tento človek prišiel do rodného mesta a kým si vybavil občiansky a iné základné veci, tak mu zostali asi 3 €. Čo teda následne spravil? Videl prvý výklad, tak ho rozkopol, počkal na policajtov a išiel naspäť do väzenia. A takých prípadov je bohužiaľ viacero.

Domov
Zdieľať
Diskusia