V divokých 90. rokoch boli na výslní mafiánski vrahovia, ale dobre sa darilo aj zlodejom áut.
44-ročný Martin Škubák je recidivista, ktorý si za krádeže áut odsedel dokopy zhruba 15 rokov. V kolobehu zločineckých aktivít ho dlhý čas udržiavali nielen vysoké finančné zárobky, ale najmä heroín a pervitín.
S Martinom sme sa rozprávali, ako fungovalo takzvané autíčkarstvo v 90. rokoch, prečo zločinci odmietali zradiť svojich kumpánov a ako sa od radového „prevozníka“ dostal k založeniu vlastnej, dobre organizovanej, skupiny.
Ukradol som pre neho Audi 80, dal mi za to 25-tisíc a vtedy sa to rozbehlo. Viac-menej sa dá povedať, že som sa už osamostatnil a obklopil sa takou menšou partiou. Pre pôvodnú skupinu sme už boli ako keby konkurenciou.
Prezradil nám, ako ho zmenili drogy, a prečo sa rozhodol zanechať zločineckú minulosť a živiť sa poctivou prácou.
- Ako sa dostal od kradnutia videokaziet k výnosnému „autíčkarstvu“
- Za aké ceny sa predávali kradnuté autá
- Ako prebiehali jednotlivé krádeže, podľa čoho sa vyberali autá a aká bola hierarchia v skupine
- Prečo sa v 90. rokoch takmer vôbec „nenatieralo“ policajtom
- Kto nakoniec Martina predsa len nahlásil polícii
- O problémoch prepustených väzňov na slobode – nájdenie zamestnania, vybavenie pôžičky
Rozhodli ste sa poskytnúť Refresheru rozhovor a našim čitateľom porozprávať svoj životný príbeh plný kriminálnej minulosti. Aké ponaučenie ste si vzali zo svojich chýb?
Môžem povedať, že keby to bolo v mojej moci, posledných 25 rokov svojho života by som najradšej vymazal a začal úplne nanovo. Nestálo to za to. Bolo to bahno, do ktorého som spadol a už sa nevyhrabal. A ľudia na to nezabúdajú a neodpúšťajú. Mám 44 rokov a v podstate nemám nič vybudované. Minul som milióny a milióny korún, všetko som porozhadzoval, tak načo to bolo dobré?
Keby som radšej tých 25 rokov poctivo pracoval a pomaly si odkladal, tak aspoň niečo mám. Teraz nemám nič, začínam od nuly a pomaly sa zviechame. Ale máme deti, takže musíme pokračovať. Kvôli čomu som sa pustil do tohto rozhovoru? Chcel by som odkázať mladým chalanom, aby si radšej pomaly poctivo budovali život. Vidina rýchleho zárobku ich totiž uvrhne do väzenia a to za to nestojí.
Napriek tomu, viete si predstaviť, že by ste sa ešte v budúcnosti zúčastňovali na trestnej činnosti alebo už týmto prostredím opovrhujete?
Keby sa mi v živote stala situácia, že by som nemal inú možnosť, ako sa postarať o deti, tak úprimne poviem, že áno. Svoje deti by som určite nenechal hladovať. Robím ale všetko preto, aby to tak nebolo. Nad krádežami mám ale aktuálne hrubú čiaru. Nikdy však netreba hovoriť nikdy, no kvôli deťom spravím všetko preto, aby k tomu nemuselo prísť.
Žijem iný život a je úžasný pocit neprebúdzať sa s pocitom, či náhodou dnes nie je ten deň, kedy ma zavrú. A najlepší pocit je, keď prídem domov z roboty, otvorím dvere a dve malé baby s úsmevom vykríknu „tati!“, to je na nezaplatenie.
Väzenie nepomáha tak, ako to bežní ľudia chápu. Pár jedincov toto odlúčenie od rodiny a od slobody možno skutočne ťažko znáša a zmení ich to, ale to je podľa mňa mizivé percento.
A ako v súčasnej dobe vnímate drogy?
Čo sa týka drog, k nim by som sa nevrátil absolútne za nič, tie boli najhorším omylom môjho života. Odsudzujem ich ešte viac, ako to, že som kradol, pretože drogy ma udržiavali v tomto zločineckom kolotoči. Nebyť ich, možno by som s tým prestal aj skôr.
V 15 rokoch ste sa dostali k prvej krádeži. Z akého dôvodu ste sa rozhodli spáchať prvý trestný čin?
Čo k tomu povedať, boli sme mladí hlúpi chalani, jeden z kamarátov mal za sebou už nejaké krádeže, a tak sme sa nechali nahovoriť.
Čiže tento nápad nevzišiel priamo od vás, ale išlo skôr o tlak z partie.
Presne tak, boli sme partia troch či štyroch mladých chalanov z rozvrátených rodín, ktorí žili v podstate len s matkami. Mne otec zomrel, keď som mal 12 rokov a kamaráti žili s rozvedenými a slobodnými matkami. Tie však ich výchovu spoločne s ďalšími súrodencami akosi nestíhali, a tak sa to prejavilo aj na ich správaní.
Čo bolo cieľom vašej prvej krádeže?
Mám pocit, že sme išli do videopožičovne s VHS-kami, kde sme zobrali niekoľko kaziet. Potom sme sa časom akosi rozbehli a začali sme vykrádať aj autá. V tej dobe mávali ľudia ešte vo vozidlách drahé veci, nedbali toľko na bezpečnosť. A za jednu takúto krádež som sa dostal do basy.
Následne ste skončili na dva a pol roka v Ústave pre mladistvých v Sučanoch. Dostalo sa vám tam potrebnej pomoci od štátu?
Väzenie býva v médiách prezentované ako resocializácia odsúdených osôb, ale v podstate ide len o represiu, aby ľudí odrezali od spoločnosti. Neviem o tom, že by to niekomu niečo dalo. Mne teda isto nie. Trestanec v takomto prostredí iba spoznal ďalších podobných ľudí, ktorí porušovali zákony. Väzenie nepomáha tak, ako to bežní ľudia chápu. Pár jedincov toto odlúčenie od rodiny a od slobody možno skutočne ťažko znáša a zmení ich to, ale to je podľa mňa mizivé percento. Po tých väzeniach, kde som zhruba 15 rokov chodil, to boli stále tie isté tváre. Začarovaný kruh.
Samozrejme ma zlákali hlavne na peniaze. A ako 18-ročný chalan, ktorý v podstate nič nemal, som do toho nakoniec spadol.
Čo by podľa vás mohlo trestancov zmeniť, ak nie väzenie?
Ťažko povedať. Ale keď sa ľudia pozrú bližšie na väzňov, väčšina z nich vyrastala v akomsi horšom životnom štandarde než ľudia z usporiadaných rodín.
Spomínali ste, že vám ako mladému zomrel otec. Ako reagovala vaša mama na to, keď vás umiestnili do Ústavu pre mladistvých?
Musím povedať, že to znášala veľmi ťažko. Vyrastal som s dvomi súrodencami, brat je o dva roky starší, sestra o 6 rokov mladšia. Keď moja mama videla, do akej partie som sa dostal, tak sa ma snažila priviesť na správnu cestu. Chcela mi len dobre, ale nezvládla to. Má veľmi dobré srdce a myslím si, že najviac trpela ona. Keď ma prvýkrát uväznili, pochopiteľne som si ako mladý chlapec prvé dva dni poplakal, potom som sa otriasol a nejak to prežil. Najviac tým väzením však podľa mňa trpí rodina.
Vaša matka mala o vás zjavne vždy záujem. Vyrastali ste v harmonickom rodinnom prostredí alebo môžeme skôr hovoriť o opaku?
Sčasti áno, sčasti nie. Otec bol totiž alkoholik, s ním to nebolo nikdy veľmi jednoduché. Ale niektorí kamaráti z môjho okolia boli na tom určite aj horšie. Najviac som sa však zmenil ku zlému až po tom, ako zomrel otec. Ešte predtým som sa na škole zúčastnil aj matematických súťaží, skončil som druhý v stredoslovenskom kraji. Nemal som so školou žiadne problémy. Po jeho smrti sa ale u mňa naplno prejavila puberta a akosi ma nemal kto udržať v mantineloch.
Mal niekto z vašej rodiny za sebou kriminálnu minulosť alebo ste výnimkou?
Nie, nikto. Ja som taká čierna ovca našej rodiny.
Nevravím, že skončil rovno zakopaný, ale skôr psychicky zničený. Keby aj niekto chcel pred políciou vypovedať, bol tu strach.
Ako 18-ročný ste skončili na slobode a kontaktovala vás partia živiaca sa takzvaným autíčkarstvom. Na čo presne vás dokázali nalákať?
Jeden z tých kamarátov, s ktorými sme v mladosti kradli, mal staršiu sestru. Tá žila s jedným zlodejom áut a viem, že v danej dobe prevážali do Maďarska auto, no vtedy sa tento chalan zabil, a tak im chýbal človek. Spomínaný kamarát teda za mnou prišiel s otázkou, či by som do toho nešiel. Zo začiatku som odolával. Asi mesiac či dva som sa prebíjal životom, ale potom za mnou prišli, zobrali ma do baru, predstavili mi víziu toho, čo môžem mať. A samozrejme ma zlákali hlavne na peniaze. A ako 18-ročný chalan, ktorý v podstate nič nemal, som do toho nakoniec spadol.
Dostali ste to, čo vám sľubovali, alebo išlo iba o prázdne reči?
Veru dostal. V 90. rokoch sa za slovom stálo, dnes chce už každý každého oklamať. Za to, že som previezol auto od bodu A do bodu B, som dostal zhruba 3-tisíc slovenských korún, čo bola v tejto dobe pre pracujúcich celkom slušná mesačná výplata. A to bolo niekoľkokrát do týždňa. Naivne som si myslel, že to takto pôjde večne.
Ako dlho sa vám darilo?
Takýmto štýlom, že som vlastne iba prevážal autá, som operoval asi rok alebo rok a pol. Fungovalo to v podstate tak, že podľa zámkov z áut sa vyrábali kľúče. Ja som dostal kľúč a previezol som auto tam, kde sa mi povedalo. Potom som sa už ale aj ja naučil robiť kľúče. Bežne sa totiž pri mne vyrábali, a tak sa mi podarilo tento proces odpozorovať.
Neskôr ma oslovil jeden kupec a podotýkam, že v okolí Žiliny bolo takýchto kupcov, so záujmom o kradnuté autá, pomerne veľa. Ukradol som pre neho Audi 80, dal mi za to 25-tisíc a vtedy sa to rozbehlo. Viac-menej sa dá povedať, že som sa osamostatnil a obklopil sa takou menšou partiou. Pre pôvodnú skupinu sme boli ako keby konkurenciou.
A práve on nás natrel. Nevedel síce moje meno, ale rozpoznal ma podľa fotografie.
Išlo o organizovanú skupinu, ktorá mala vlastné pravidlá a hierarchiu?
V podstate áno. Ja som v tejto novej skupine vyťahoval zámky z áut a vyrobil som na kolene kľúč. Nás ďalší človek sa starol o to, aby sa ukradnuté auto predalo, no a ďalej sme mali dvoch takzvaných prevozníkov. Takže asi taká pozícia, v akej som aj začínal.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako prebiehali jednotlivé krádeže, podľa čoho sa vyberali autá a aká bola hierarchia v skupine
- Prečo sa v 90. rokoch takmer vôbec „nenatieralo“ policajtom
- Kto nakoniec Martina predsa len nahlásil
- V čom sa od seba líšia nápravnovývchovné skupiny vo väzení
- O sporoch vo väzení a o pašovaní predmetov
- Kedy sa Martin spoznal s raperom a dvojnásobným vrahom L.U.G.E.R.O.M.
- O problémoch trestancov na slobode – nájdenie zamestnania, vybavenie pôžičky
