Viac ako 2 000 kilometrov extrémnych podmienok, ktoré si vyžiadali už nejednu obeť.
Ruská Sibír je právom označovaná za jedno z najextrémnejších miest pre život. Mnohé mestá, cesty a železnice by tu bez nútenej výstavby politickými väzňami vznikli zrejme len ťažko. To je aj prípad kolymskej diaľnice, ktorá nesie pre svoju krvavú históriu pomenovanie „cesta kostí“. V tamojšej oblasti je však známa jednoducho aj ako „Cesta“, keďže je to doslova jediná cesta, ktorá sa v okolí nachádza.
Výhľady, ktoré sa ti pozdĺž cesty naskytnú sú fascinujúce a mrazivé zároveň. Tisícky kilometrov nekončiacej tajgy všade navôkol ti dáva dostatočnú vedomosť, prečo odtiaľto nebolo možné uniknúť.
Cesta R504 tiahnuca sa niečo cez 2 000 kilometrov ďalekým východom je však zaujímavá aj pre svoju polohu a podmienky. Prechádza totiž najchladnejším územím na severnej pologuli. Teploty padajúce aj pod -50 stupňov Celzia tu teda nie sú ničím výnimočným. Zrejme ťa neprekvapí, že akonáhle tu zapadneš, alebo sa stane tvoje auto inak nepojazdné štartuje sa boj o holý život.
Najchladnejšia cesta na svete spája mestá Jakutsk a Magadan, pričom jej dĺžka je presne 2 030 kilometrov. Keď si však predstavuješ cestu európskych štandardov, sklameme ťa, väčšina povrchu je len spevnený štrk, keďže tamojšie extrémne teploty by spôsobovali časté praskanie vozovky.
Začiatok jej výstavby sa píše ešte do roku 1932, kedy Sovietskemu väzu vládol Stalin. Gulagy v tých časoch rástli ako huby po daždi. Jedným z novovzniknutých pracovných táborov na ďalekom severovýchode krajiny bol aj Sevvostlag, v ktorom bolo počas jeho najväčšej slávy aj 170 000 väzňov. Ich primárnou úlohou bola výstavba stoviek kilometrov dlhej komunikácie prechádzajúcou najextrémnejšími oblasťami celého Ruska holými rukami.
Práve drsné prírodné podmienky si popri výstavbe vyžiadali tisícky obetí, čo je však ešte o čosi šokujúcejšie, väčšina týchto mŕtvych tiel sa používala aj ako jeden z podkladov cesty, keďže kopanie hrobov bolo v zamrznutej pôde extrémne náročné. Označenie „Cesta kostí“ je teda veľmi príznačné a sama o sebe sa stala akýmsi pamätníkom na ich počesť. Štatút cesty dostala ale až v roku 2008.
Vybrať sa na takúto jazdu je však skutočné dobrodružstvo. Celá oblasť je ako zabudnutý kúsok zeme. Bez predpisov, bez pravidiel, bez pomoci. V dôsledku veľmi riedkeho osídlenia, extrémnych mrazov a absencie telefónneho signálu a záchranných zložiek môžu aj inak bežné problémy znamenať smrť. Každoročne na ceste umrú desiatky ľudí.
Najčastejšími príčinami sú dopravné nehody, umrznutie, vyhladovanie či napadnutie divokými zvieratami. Jednoducho treba myslieť na to, že akýkoľvek problém môžete vyriešiť len vy a vaša posádka.
Mimoriadne nebezpečná je najmä od septembra do júna, kedy je oblasť vystavená mrazom, snehu a zníženej viditeľnosti. Turistom sa preto odporúča cestovať najmä v letných mesiacoch a v zástupe viacerých áut. Pohon na všetky štyri je samozrejmosťou, bez ktorého sa na ceste nezaobídete.
Najväčším postrachom počas letného obdobia, ktoré tu trvá len dva mesiace, je všadeprítomné bahno. Plusové teploty v spojitosti s dažďom a absenciou asfaltu tvoria kašovitú konzistenciu, čo znamená dokonalé podmienky na zapadnutie. Zakaždým, keď sa rozprší, sa cesta stáva takmer neprejazdnou a z niekoľkohodinovej cesty sa môže razom stať aj výlet na niekoľko dní.
Ruské ministerstvo dopravy sa však rozhodlo na cestu nadviazať a z Magadanu vybudovať ďalší kus cesty až do mesta Anadyr na Čukotke. Cesta s dĺžkou 1 800 kilometrov sa začala stavať ešte v roku 2011, pričom jej dokončenie sa odhaduje na rok 2025.
