Rehoľné sestry im zobrali mená, šaty, vlasy a napokon aj ľudskú dôstojnosť.
Írske gulagy pre ženy, aj tak by sa dali nazvať Magdalénine práčovne. Akonáhle ste vstúpili dnu, vaša dôstojnosť, identita a ľudská stránka boli fuč. Držané proti svojej vôli bez možnosti akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom pracovali 10 hodín denne, 6 dní v týždni, 52 týždňov ročne a bez nároku na plat. Vraj všetko v mene milujúceho Boha.
Pre zhruba 30 000 dievčat a žien, ktoré boli v oných miestach držané, boli nočnou morou. Vychovávateľské postupy rehoľných sestier zahŕňali ponižovanie, týranie a zotročovanie. Pre nebo tu nebolo miesto, vystriedalo ho peklo.
Zarážajúce je, že celá história kresťanských sanatórií sa prevalila až v roku 1993, keď sa jedna z práčovni rozhodla predať svoj pozemok. To, čo tam neskôr developer odhalil šokovalo celú írsku spoločnosť. Pri následných stavebných prácach totiž robotníci narazili na masový hrob so 155 ženami. Rozbehol sa tak kolotoč vyšetrovaní, ktorý postupne odhalil spletitú mozaiku pošpinenú krvou a slzami.
Neprispôsobivé ženy musia pod zámok
Vráťme sa však na začiatok. Čo sú Magdalénine práčovne, kde sa vzali a čo bolo ich poslaním? Tieto sanatória, sirotince a polepšovne, ako ich môžeme nazývať, v Írsku nadväzovali na inštitúcie z počiatku 19. storočia, ktoré boli v tej dobe určené výsostne prostitútkam. Novodobá história sirotincov sa začala písať presne v roku 1922 a ich dvere sa otvorili skutočne doširoka. Zrejme až viac, ako bolo skutočne nutné.
Zariadenie sa totižto razom nestali len miestom pre nenapraviteľné prostitútky ale aj slobodné matky s deťmi, sexuálne zneužívané ženy či ženy s mentálnym a fyzickým postihnutím. Tie však ani zďaleka netvorili všetky chovankyne. Veľká časť z nich bola do práčovní umiestnená, pretože boli skrátka príliš slobodomyseľné, neviazané, múdre. Jednoducho povedané, mali dostatok sebavedomia na to, aby si žili život po svojom.
To sa ale nepáčilo írskej cirkvi, ktorá mala o umiestnení žien v spoločnosti jasnú predstavu. Kláštory tak boli rozmiestnené po celom Írsku, aby zabránili skaze morálneho nebezpečenstva, ktoré pre cirkev tieto ženy predstavovali.
Chladnokrvné rehoľné sestry
Po tom, čo dievčatá a ženy prešli prah dverí, ich život už nikdy nebol ako predtým. Mnohým z nich sestry zobrali meno a ich život okresali na fyzicky náročnú prácu, modlitby a pokánie. Od skorého rána do noci trávili čas ručným praním a obsluhovaním ťažkých žehličiek. Ruky mali rozmáčané a premrznuté od studenej vody a oči páliace od agresívneho bielidla. Šesť dní v týždni po celý rok.
Po celodennej námahe nasledovali modlitby, ktorými mali prosiť o odpustenie svojich hriechov, aby si dostatočne uvedomili, nakoľko sú skazené. Podobne ako vo väzniciach, aj tu zmyli z človeka akúkoľvek známku identity a nezávislosti.
Všetky ženy nosili rovnaký neforemný odev a všetky boli taktiež rovnako ostrihané. Keď boli nahé, museli mať prelepené bradavky páskou, aby nevyzerali ako ženy, pretože ich telo bolo zdrojom hriechu.
Okrem straty kontaktu s okolitým svetom prišli aj o všetok ľudský kontakt. Mali prísny zákaz sa spolu rozprávať či akokoľvek baviť. Trestaný tvrdou bitkou bol dokonca aj smiech. Chovankyne tak boli veľmi kruto sociálne deprivované, čo sa po istom čase prejavovalo aj na ich psychickom zdraví. Vzťah, ktorý prechovávali s Bohom, im mal postačovať.
Okrem všemožných fyzických trestov nebolo výnimočné ani sexuálne zneužívanie personálom, o ktorom hovorilo viacero žien po prepustení. Fyzické tresty a sociálna deprivácia však sestrám nestačili. Ako hovoria bývalé obyvateľky kláštora, bolesť po čase pominula, no psychická ujma bola trvácnejšia. V extrémnych prípadoch museli prosiť Boha o odpustenie aj 3 dni za sebou. Jedením z podlahy dokončovali ničenie ľudskej dôstojnosti.
Ak niektoré zo žien posteľ náhodou pomočili alebo inak pošpinili, za trest si museli svoju plachtu z postele ovinúť okolo seba a pred všetkými sa plaziť po kolenách, pričom na chrbát im sestry napísali „dirty, filthy lazy girl“.
Bývalé zverenkyne Mary a Bridget v rozhovore pre Irishtimes.com uviedli, ako si dodnes spomínajú, keď ich rehoľné sestry odvliekli do modlitebne, kde ich zatvorili spolu s mŕtvolou starej ženy. Pod zámkom a s rozkladajúcim sa telom museli vydržať celú noc. Aj také boli tresty za porušenie disciplíny.
