Najdrsnejší vojaci svojej doby, ktorí nepoznali nič iné, len boj. No zároveň aj ľudia, ktorí sa nevedeli začleniť do spoločnosti.
Kto by nepoznal Spartu? Jedno z najslávnejších starovekých miest pozná snáď každý. Film 300 vykresľuje ich neprekonateľnú odvahu a silu, príbeh kráľa Leonidasa a jeho mužov si získal mnohých. Málokto však vie, že život Sparťanov nebol len o hrdinských činoch a bojoch. Nebolo to ani honosné kráľovstvo, v ktorom vládol prepych.
Sparta vznikla okolo 10. storočia pred naším letopočtom. Počas svojej existencie bola vojenským štátom, žilo sa tam v rodovom zriadení. Zákony Sparty kládli dôraz predovšetkým na výchovu detí od raného detstva.
Vlastný, krutý svet plný utrpenia detí
Bola Sparta vôbec mesto, či len zhluk niekoľkých obcí? Nemala nikdy hradby, občania sa bránili urbanizácii. Verili tradíciám a nechceli nič meniť. Pravidlá striktne určovali každodenný život mužov aj žien.
Opevnenia v minulosti slúžili na obranu miesť. Sparťania to však považovali za slabosť. Boli si vedomí svojej sily a hradby vnímali ako podkopanie ich autority. Sparta sa navyše skladala z niekoľkých kmeňov, ktoré od seba boli výrazne vzdialené. Bolo by ťažké postaviť hradby tak, aby boli dostatočne efektívne a spĺňali účel.
V Sparte mali vybudovanú pevnú sociálnu štruktúru – skutoční Sparťania, homoioi, ktorí medzi sebou boli rovní, perioikovia, ktorí mohli vlastniť pôdu a obrábať ju, no boli podriadení Sparťanom, platili dane a v prípade vojny museli plniť rozkazy a heilóti, otroci bez práv. K posledným spomínaným, heilótom, sa Sparťania správali najhoršie. Boli pritom najpočetnejší, často sa búrili a bojovali za lepšie zaobchádzanie.
Sparta bola oproti ostatným mestám špecifická a žila si vlastným životom. Zatiaľ čo inde sa rozširovala myšlienka deľby práce, rozvoja demokracie a urbanizácie, Sparta akoby ostala na mŕtvom bode. Tvrdé pravidlá a normy, ktoré boli zadefinované v spoločnosti, prakticky neumožňovali rozvoj mesta. Vďaka tomu sa síce vytratili trebárs rodinnoprávne spory či krádeže, no Sparta začala po sociálnej stránke chátrať, čo ju vnútorne začalo ničiť.
Slabé deti hádzali do priekopy
Pre Spartu bol charakteristický mimoriadny konzervatizmus. Odmietali prijímať nových občanov, nástup demokracie ignorovali.
Ženy podľa Sparťanov nemali vyvinuté duševné schopnosti. Vychovávali deti a starali sa o domácnosť. Muž mohol plodiť deti aj s viacerými ženami. Dôležité bolo mať čo najviac potomkov, z čoho pramenili benefity. Ak Sparťan splodil troch chlapcov, nemusel ísť bojovať. Ak štyroch, mal ďalšie úľavy.
Ženy mali prikázané športovať, venovali sa predovšetkým atletike. Sparťania totiž verili, že len zdravá a fyzicky zdatná žena môže porodiť zdravého chlapca.
Po narodení dieťaťa sa najskôr rozhodlo, či bude vôbec žiť. Otec svoje dieťa predložil rade starších. Ak sa javilo ako slabé či choré, bolo hodené do priekopy. Takí potomkovia sa považovali za príťaž a boli pre Spartu zbytočné.
Tie, ktoré prežili, odmalička chodili bosé, nemali oblečenie, spávali na zemi a niekedy nedostávali jesť. Cieľom takéhoto zaobchádza bolo spraviť z detí drsných bojovníkov, ktorí sa ničoho neboja. Nútili ich potláčať bolesť či strach, mali zakázané plakať. Učili ich používať zbrane, denne cvičili a celá výchova sa zamerala predovšetkým na vojnový výcvik.
V siedmich rokoch boli sparťanské deti zaradené do takzvaných detských oddielov, v ktorých mesto vychovávalo svoje bojové jednotky. Prakticky vzaté, každý Sparťan bol vojak. Na vzdelanie a slovnú zásobu sa nekládol dôraz. Platilo pravidlo, že čím menej výrečnejší človek je, tým menej potrebuje zákonov. Úlohou oddielov bolo zoceliť disciplínu. Jazyk slúžil len na strohú komunikáciu, bez zbytočných zafarbení.
Nedostávali jesť, museli kradnúť. Neskôr nevedeli žiť obyčajný život
Jednotlivé oddiely viedol najbystrejší z chlapcov, neskôr na nich dohliadal učiteľ, ktorý ich prísne trestal aj za maličkosti. Spávali spolu v nocľahárňach, stravovali sa spoločne. Často však nemali dostatok jedla, museli kradnúť. Tým si cvičili svoju šikovnosť.
Po štvorročnej špeciálnej vojenskej príprave v dvadsiatich rokoch nastúpili do armády a až po tridsiatke sa vojaci mohli venovať svojej rodine. To bol však problém.
Po ťažkom detstve a vojenskej službe sa Sparťania nevedeli začleniť do spoločnosti. Boli zvyknutí na trénovanie a boj, v čom vynikali. K rodine nemali vzťah, slobodu považovali za bezcennú. Skôr ňou opovrhovali a nerozumeli, na čo je dobrá.
Dodržiavanie tradičných pravidiel a ich nemennosť bola v konečnom dôsledku hlavnou príčinou zastavenia vývoja v Sparte. Izolácia, brzdenie rozvoja kultúry, spoločenský úpadok a takmer žiadny obchodný a hospodársky život mesta oslaboval obávanú vojenskú mocnosť. Sparta stagnovala a výrazne zaostávala oproti ostatným gréckym mestám.
Najdrsnejší, no mnohí boli pravdepodobne homosexuáli
Je otázne, ako veľmi vtedy spoločnosť akceptovala homosexualitu. Existovali zákony, ktoré trestali ľudí za „miešanie rovnakého pohlavia“. Grécky spisovateľ Xenofón, ktorý poznal Spartu lepšie ako ktokoľvek iný, napísal, že sparťanský zákonodarca stanovil, že je hanebné „dotýkať sa chlapca“.
Grécky filozof Platón najskôr napísal, že milenci rovnakého pohlavia sú viac požehnaní ako obyčajní smrteľníci. Neskôr, vo svojej posmrtne publikovanej práci, však tvrdil, že homosexualita je na rovnakej úrovni ako incest.
Ako to bolo v Sparte? Nikto to s úplnou presnosťou povedať nevie. Sparťania mali drsné detstvo, chlapci vyrastali spolu a so ženami sa takmer vôbec nestýkali. Navyše, ženy vo vyššej spoločnosti nemali miesto a aj to mohlo zohrať dôležitú úlohu – hľadať lásku a city v mužovi, ktorý bol v spoločnosti ten vzdelanejší a uznávanejší.
Dôstojníci napríklad vedeli, že sparťanskí vojaci k sebe majú blízko. Preto údajne do vojny posielali priateľov, aby sa na bojisku viac snažili a chránili jeden druhého.
Spartu dobehol jej vlastný systém
Kríza tradičného sparťanského zriadenia sa začala prejavovať koncom 5 storočia p. n. l., postupne sa výrazne prehĺbila. Súperenie Sparty s Aténami o nadvládu v peloponézskej vojne znamenalo začiatok jej konca. Sparťania vojnu síce vyhrali, no nedokázali hospodáriť „s úlovkom“ v podobne daní a materiálu z podmanených obcí. Diplomatická a hospodárska nešikovnosť ničila tradície a vnútorné štruktúry mesta.
Popri tom silneli iné mestá na čele s Tébami. Tie odmietali nadvládu Sparty a akékoľvek dohody o zmieri. V lete roku 371 p. n. l. preto sparťanský kráľ Kleombrotos vpadol s armádou do Boiótie, v údolí pri meste Leuktra došlo k slávnej bitke medzi Tébami a Spartou. Bola to prvá porážka Sparťanov v otvorenej pozemnej bitke. Sparta sa z tejto porážky už nikdy nespamätala a postupne upadala.
Hrôzostrašná kultúra Sparty bola príkladom pre všetky okolité krajiny a slúžila ako výstraha a poučenie. Sparta definitívne zanikla v 9. storočí, vyplienili ju Bulhari. Mesto znovu založil v roku 1834 grécky kráľ Otto, s bývalou Spartou ale už nemá takmer nič spoločné.
