Životné príbehy samotného Oskara Schindlera, sadistického Amona Goetha, odvážneho účtovníka Itzhaka Sterna či Židov zachránených z koncentračného tábora Plaszow
Schindlerov zoznam bol prvýkrát vydaný 15. decembra 1993 a stále sa považuje za jeden z najdôležitejších filmov o Holokauste, aký sa doteraz natočil. Na počesť 25. výročia od vydania filmu sa Spielbergova klasika od 24. januára premieta vo vybraných slovenských kinách.
Film sleduje príbeh Oskara Schindlera, člena nemeckej nacistickej strany, ktorý využil svoje vplyvné postavenie, aby zachránil životy viac ako tisícky Židov počas druhej svetovej vojny. I keď sa tieto udalosti stali približne pred 75 rokmi, Spielberg zdôrazňuje, aký je tento príbeh relevantný aj dnes — možno ešte viac, ako bol počas svojej originálnej premiéry v roku 1993.
„Myslím si, že v dnešnej dobe je opätovné vydanie tohto filmu absolútne nevyhnutné,“ povedal režisér v úvodnej reči pred začatím filmu. Tvrdí, že je v ňom dôležitá správa, ktorú dúfa, že si dnešné publikum odnesie so sebou po skončení: „Individuálna nenávisť je strašná vec. Keď sa však táto individuálna nenávisť stane kolektívnou a rozšíri sa, pokojne to môže nasmerovať ku ďalšej genocíde.“
My sme si teraz na počesť 25. výročia Schindlerovho zoznamu a 74. výročia pamiatky na obete Holokaustu pripravili článok o skutočných ľuďoch, ktorí inšpirovali dej filmu. V článku sa dozvieš, v čom sa film líšil od reality a ako skutočné osoby prežili zvyšok svojich životov.
Liam Neeson ako Oskar Schindler
Oskar Schindler určite nebol svätec. Pil veľa alkoholu, podvádzal svoju manželku a dokonca robil v Československu špióna pre Abwehr, čo bola kontrarozviedka Wehrmachtu (nemecká armáda počas druhej svetovej vojny). Oskarova špionážna činnosť v mene Nemecka mu neskôr umožnila zachrániť veľa životov, keď si získal dôveru armády.
Po tom, čo Nemecko napadlo Poľsko v roku 1939, Oskar Schindler založil v Krakove továreň na smaltovanie. Tam zamestnával židovských robotníkov. Ako pri každom obchodníkovi, aj jeho počiatočným záujmom bolo zarobiť rýchle peniaze. Postupom času sa naozaj začal zaujímať o životy svojich robotníkov, keďže s nimi prichádzal do každodenného kontaktu.
Najväčším rozdielom medzi filmom a skutočnosťou bolo, že Oskar Schindler nevytvoril Schindlerov zoznam. V roku 1944, keď bolo Nemecko ohrozené, vyvražďovanie Židov sa zvýšilo na mnohých miestach, aby sa odstránili svedkovia.
Tiež bolo nevyhnutné, aby sa profitujúce továrne presunuli do iných krajín, aby naďalej podporovali nemeckú ekonomiku. Schindlerovi sa podarilo presvedčiť nemecké autority, že jeho továreň tvorí veľký zisk, a preto potrebuje vyškolených robotníkov. Nenadiktoval však presný zoznam ľudí, ktorí budú prepravení na prácu do jeho továrne, ako bolo dramaticky znázornené vo filme Stevena Spielberga.
Namiesto toho zohral najväčšiu úlohu pri zostavovaní zoznamu Marcel Goldberg, židovský úradník, ktorý bol pridelený novému veliteľovi koncentračného tábora Plaszow Arnoldovi Buscherovi. Historici sa zhodujú, že SS dôstojníkovi Buscherovi bolo úplne jedno kto a koľko ľudí sa dostane na zoznam.
Nemení to nič na skutočnosti, že Schindler mohol kedykoľvek zatvoriť svoje továrne v Krakove, v ktorých zarobil toľko, že mohol v bohatstve dožiť zvyšok života. Namiesto toho sa rozhodol riskovať svoj život a peniaze, aby zachránil čo najviac Židov. Počas posledných dvoch rokov vojny prešiel dramatickou morálnou premenou a v mnohých ohľadoch sa viac pridružoval ku svojim židovským robotníkom než k iným Nemcom.
Po skončení vojny sa Schindler presťahoval do Západného Nemecka, kde získaval finančnú pomoc od židovských organizácií. Čoskoro sa mu však začali vyhrážať bývalí nacistickí dôstojníci a v krajine sa cítil ohrozený. Emigroval do Buenos Aires v Argentíne, kde vzal svoju ženu, milenku a desiatku svojich židovských robotníkov (tzv. Schindlerových Židov). Tam si založil nový život a venoval sa poľnohospodárstvu.
V roku 1958 zbankrotoval a opustil svoju manželku Emilie, aby sa vrátil naspäť do Nemecka. Napriek jeho úsiliu všetky jeho ďalšie projekty skrachovali. Ostal tak závislý na finančnej pomoci svojich židovských kamarátov, s ktorými neprestal byť v kontakte.
Ralph Fiennes ako Amon Goeth
Nanešťastie, zverstvá, ktoré Goeth robil v reálnom živote, boli ešte horšie, ako vo filme. Zahŕňajú štvanie psov, aby žrali väzňov v koncentračnom tábore, i keď boli obete stále nažive. Ako aj vo filme, strieľanie do ľudí pokladal za svoju každodennú rannú rutinu.
Zaznamenaný bol aj hrôzostrašný prípad, keď Goeth prinútil chlapca, ktorý mal hnačku, aby zjedol svoje exkrementy a následne ho zastrelil. Jeho zábavkou bola aj zvrátená schovávačka, pri ktorej označil červenou farbou niekoľkých ľudí a nakázal im schovať sa. Vzápätí ich po tábore hľadal a keď ich našiel, zastrelil ich.
Goeth veril, že ak jeden člen pracovného tímu utiekol alebo sa dopustil nejakého priestupku, celý tím musí byť potrestaný. Pri jednej príležitosti nariadil zavraždenie každého druhého člena pracovnej jednotky, pretože jednému človeku sa podarilo utiecť.
Bol tiež osobne zodpovedný za likvidáciu židovského geta Tarnow, ktoré bolo domovom pre 25-tisíc Židov na začiatku druhej svetovej vojny, z ktorých 10-tisíc bolo poslaných do Plaszowa ako nútená pracovná sila.
