Životné príbehy samotného Oskara Schindlera, sadistického Amona Goetha, odvážneho účtovníka Itzhaka Sterna či Židov zachránených z koncentračného tábora Plaszow
Schindlerov zoznam bol prvýkrát vydaný 15. decembra 1993 a stále sa považuje za jeden z najdôležitejších filmov o Holokauste, aký sa doteraz natočil. Na počesť 25. výročia od vydania filmu sa Spielbergova klasika od 24. januára premieta vo vybraných slovenských kinách.
Film sleduje príbeh Oskara Schindlera, člena nemeckej nacistickej strany, ktorý využil svoje vplyvné postavenie, aby zachránil životy viac ako tisícky Židov počas druhej svetovej vojny. I keď sa tieto udalosti stali približne pred 75 rokmi, Spielberg zdôrazňuje, aký je tento príbeh relevantný aj dnes — možno ešte viac, ako bol počas svojej originálnej premiéry v roku 1993.
„Myslím si, že v dnešnej dobe je opätovné vydanie tohto filmu absolútne nevyhnutné,“ povedal režisér v úvodnej reči pred začatím filmu. Tvrdí, že je v ňom dôležitá správa, ktorú dúfa, že si dnešné publikum odnesie so sebou po skončení: „Individuálna nenávisť je strašná vec. Keď sa však táto individuálna nenávisť stane kolektívnou a rozšíri sa, pokojne to môže nasmerovať ku ďalšej genocíde.“
My sme si teraz na počesť 25. výročia Schindlerovho zoznamu a 74. výročia pamiatky na obete Holokaustu pripravili článok o skutočných ľuďoch, ktorí inšpirovali dej filmu. V článku sa dozvieš, v čom sa film líšil od reality a ako skutočné osoby prežili zvyšok svojich životov.
Liam Neeson ako Oskar Schindler
Oskar Schindler určite nebol svätec. Pil veľa alkoholu, podvádzal svoju manželku a dokonca robil v Československu špióna pre Abwehr, čo bola kontrarozviedka Wehrmachtu (nemecká armáda počas druhej svetovej vojny). Oskarova špionážna činnosť v mene Nemecka mu neskôr umožnila zachrániť veľa životov, keď si získal dôveru armády.
Po tom, čo Nemecko napadlo Poľsko v roku 1939, Oskar Schindler založil v Krakove továreň na smaltovanie. Tam zamestnával židovských robotníkov. Ako pri každom obchodníkovi, aj jeho počiatočným záujmom bolo zarobiť rýchle peniaze. Postupom času sa naozaj začal zaujímať o životy svojich robotníkov, keďže s nimi prichádzal do každodenného kontaktu.
Najväčším rozdielom medzi filmom a skutočnosťou bolo, že Oskar Schindler nevytvoril Schindlerov zoznam. V roku 1944, keď bolo Nemecko ohrozené, vyvražďovanie Židov sa zvýšilo na mnohých miestach, aby sa odstránili svedkovia.
Tiež bolo nevyhnutné, aby sa profitujúce továrne presunuli do iných krajín, aby naďalej podporovali nemeckú ekonomiku. Schindlerovi sa podarilo presvedčiť nemecké autority, že jeho továreň tvorí veľký zisk, a preto potrebuje vyškolených robotníkov. Nenadiktoval však presný zoznam ľudí, ktorí budú prepravení na prácu do jeho továrne, ako bolo dramaticky znázornené vo filme Stevena Spielberga.
Namiesto toho zohral najväčšiu úlohu pri zostavovaní zoznamu Marcel Goldberg, židovský úradník, ktorý bol pridelený novému veliteľovi koncentračného tábora Plaszow Arnoldovi Buscherovi. Historici sa zhodujú, že SS dôstojníkovi Buscherovi bolo úplne jedno kto a koľko ľudí sa dostane na zoznam.
Nemení to nič na skutočnosti, že Schindler mohol kedykoľvek zatvoriť svoje továrne v Krakove, v ktorých zarobil toľko, že mohol v bohatstve dožiť zvyšok života. Namiesto toho sa rozhodol riskovať svoj život a peniaze, aby zachránil čo najviac Židov. Počas posledných dvoch rokov vojny prešiel dramatickou morálnou premenou a v mnohých ohľadoch sa viac pridružoval ku svojim židovským robotníkom než k iným Nemcom.
Po skončení vojny sa Schindler presťahoval do Západného Nemecka, kde získaval finančnú pomoc od židovských organizácií. Čoskoro sa mu však začali vyhrážať bývalí nacistickí dôstojníci a v krajine sa cítil ohrozený. Emigroval do Buenos Aires v Argentíne, kde vzal svoju ženu, milenku a desiatku svojich židovských robotníkov (tzv. Schindlerových Židov). Tam si založil nový život a venoval sa poľnohospodárstvu.
V roku 1958 zbankrotoval a opustil svoju manželku Emilie, aby sa vrátil naspäť do Nemecka. Napriek jeho úsiliu všetky jeho ďalšie projekty skrachovali. Ostal tak závislý na finančnej pomoci svojich židovských kamarátov, s ktorými neprestal byť v kontakte.
Ralph Fiennes ako Amon Goeth
Nanešťastie, zverstvá, ktoré Goeth robil v reálnom živote, boli ešte horšie, ako vo filme. Zahŕňajú štvanie psov, aby žrali väzňov v koncentračnom tábore, i keď boli obete stále nažive. Ako aj vo filme, strieľanie do ľudí pokladal za svoju každodennú rannú rutinu.
Zaznamenaný bol aj hrôzostrašný prípad, keď Goeth prinútil chlapca, ktorý mal hnačku, aby zjedol svoje exkrementy a následne ho zastrelil. Jeho zábavkou bola aj zvrátená schovávačka, pri ktorej označil červenou farbou niekoľkých ľudí a nakázal im schovať sa. Vzápätí ich po tábore hľadal a keď ich našiel, zastrelil ich.
Goeth veril, že ak jeden člen pracovného tímu utiekol alebo sa dopustil nejakého priestupku, celý tím musí byť potrestaný. Pri jednej príležitosti nariadil zavraždenie každého druhého člena pracovnej jednotky, pretože jednému človeku sa podarilo utiecť.
Bol tiež osobne zodpovedný za likvidáciu židovského geta Tarnow, ktoré bolo domovom pre 25-tisíc Židov na začiatku druhej svetovej vojny, z ktorých 10-tisíc bolo poslaných do Plaszowa ako nútená pracovná sila.
Vo výpovediach svedkov sa tvrdilo, že Goeth osobne zastrelil 90 žien a detí počas likvidácie geta. Posledný armádny nájazd na Tarnow sa konal 1. septembra 1943, kde bola väčšina zvyšných obyvateľov natlačená do vlakov smerujúcich do Osvienčimu. Iba polovica ľudí prežila túto cestu.
13. septembra 1944 bol Goeth prepustený zo svojej funkcie a obvinený z krádeže židovského majetku, neposkytnutie primeranej stravy väzňom a hrubého porušenia predpisov koncentračného tábora týkajúcich sa zaobchádzania s väzňami.
Jeho funkcia bola odovzdaná Arnoldovi Buscherovi. SS lekári diagnostikovali Goetha ako pacienta s mentálnou poruchou a bol zavretý do psychiatrickej liečebne. Tam bol neskôr identifikovaný bývalými väzňami koncentračného tábora Plaszow.
Goeth bol uznaný vinným z členstva v nacistickej strane, z mučenia a vyvražďovania ľudí. Bol odsúdený na smrť obesením a 13. septembra 1946 bol v Krakove usmrtený.
Caroline Goodallová ako Emilie Schindlerová
I keď vo filme nemala Emilie veľkú úlohu, v skutočnosti zohrala dôležitú rolu v záchrane stoviek ľudí pred trpkým osudom v koncentračnom tábore. Najprv sa spoločne s Oskarom snažili podplácať SS dôstojníkov, no neskôr, keď sa podmienky zhoršili a peniaze sa im začali míňať, Emilie predala svoje šperky, aby nakúpila robotníkom jedlo, oblečenie a medicínu. Dokonca na čiernom trhu zaobstarala medicínske nástroje, aby sa mohla starať o chorých v tajnom sanatóriu v českom tábore Brněnec.
Jeden zo zachránených Židov Maurice Markheim takto spomína na Emilie: „Existuje staré príslovie - za každým úspešným mužom stojí žena. A ja som mal možnosť byť svedkom, aká bola Emilie výnimočná žena.“
V roku 1993, počas nakrúcania filmu, Emilie spoločne s hŕstkou pozostalých Židov, ktorých pomohla zachrániť, navštívili hrob svojho manžela v Jeruzaleme. Na ceste ju sprevádzala herečka Caroline Goodallová, ktorá ju hrala vo filme.
Zomrela v roku 2001 v Nemecku vo veku 93 rokov. Na jej náhrobku stojí staré židovské príslovie, ktoré sa spomína aj vo filme: „Ktokoľvek zachráni jeden život, zachráni celý svet.“
Jonathan Sagall ako Poldek Pfefferberg
Výpoveď Poldeka Pfefferberga o udalostiach z druhej svetovej vojny bola inšpiráciou pre vytvorenie filmu Schindlerov zoznam. Pfefferberg bol vojak, ktorý ostal uväznený spolu s ostatnými Židmi v krakovskom ghette.
So Schindlerom sa stretli, keď Schindler zamestnával Pfefferbergovu matku, interiérovú dizajnérku, aby zariadila jeho nový byt. Neskôr začal Schindlerovi pomáhať obchodovať na krakovskom čiernom trhu počas vojny.
Cez tento kontakt sa stal zamestnancom v Schindlerovej továrni, čo mu umožnilo prežiť vyvraždenie 3 miliónov poľských Židov, v ktorom prišiel o svojich rodičov a sestru.
Pfefferberg opísal Schindlera ako moderného Noema, ktorému sa podarilo zachrániť stovky ľudí pred deportáciou do koncentračného táboru Osvienčim. Tí, čo prežili, dostali pomenovanie Schindlerjuden alebo Schindlerovi Židia.
V roku 1980 sa Thomas Keneally zastavil v Pfefferbergovom obchode a zistil, že Keneally je spisovateľ. Ukázal mu rozsiahle dokumenty o Schindlerovi a ten sa rozhodol, že napíše knihu o jeho výnimočnom živote. Pfefferberg sa stal radcom pre knihu a navštívili spolu všetky miesta na získanie dodatočných informácií.
Pfefferberg vysvetlil dôvody svojho úsilia o rozpovedaní Schindlerovho príbehu nasledujúcou vetou: „Schindler mi dal život a ja som sa mu na oplátku snažil darovať nesmrteľnosť.“
Poldek spoločne s manželkou boli Spielbergovi hostia na rozdávaní Oscarov v roku 1994, keď film získal 7 ocenení. Vo svojej reči Spielberg poďakoval „mužovi menom Poldek Pfefferberg. Dlžím mu obrovský dlh za to, že nám priniesol príbeh Oskara Schindlera.“
.
Ben Kingsley ako Itzhak Stern
Tak ako vo filme, Stern poradil Schindlerovi, že by mohol vo svojej továrni využívať židovských robotníkov, keďže sú lacnejší než poľskí a tiež by ich to ochránilo pred deportáciou. Schindler ho poslúchol, a tak sa začala jeho záchranná misia Židov počas Holokaustu.
Stern bol po likvidácii ghetta poslaný do Plaszowa a bol nútený vykonávať prácu v kancelárii, kde sa na dennej báze stretával s notorickým vrahom Amonom Goethom. Počas tohto obdobia bol Stern v kontakte so Schindlerom a spoločne sa snažili zlepšiť podmienky pre Židov v tábore.
Po čase boli Stern s rodinou zapísaní na zoznam, aby boli prevezení do Schindlerovej továrne v Brněnci. Sternova matka zomrela, keď ju a ostatné ženy previezli do Osvienčimu predtým, než sa ich Schindlerovi podarilo zachrániť. V Brněnci sa Stern stal jedným z vedúcich, ktorí pomáhali Schindlerovi koordinovať ostatných pracovníkov.
Rozdiel medzi filmom a skutočnosťou bol ten, že filmová postava Sterna bola poskladaná z rôznych skutočných osôb. Jedným z týchto osôb bol Mietek Pemper, ktorý zohral dôležitú úlohu pri pomáhaní Schindlerovi, aby sa dostal do pozície, z ktorej môže zachrániť čo najviac životov. Pemper bol dokonca ten, čo navrhol Schindlerovi, aby rozšíril svoju továreň na výrobu munície, pretože iba tak by mal odobrenú transportáciu toľkých robotníkov.
Stern, Pemper a ostatní židovskí pracovníci napísali list pre Schindlera, v ktorom píšu o jeho záchrane mnohých životov, aby ho uchránili pred zatknutím. So Schindlerom ostal v kontakte až do jeho smrti v roku 1969. Schindler sa na jeho pohrebe zúčastnil a svedkovia tvrdia, že ho nebolo možné od žiaľu upokojiť.
Embeth Davidtzová ako Helen Hirschová/Helen Sternlichtová
Postava Helen Hirschovej bola založená na príbehoch dvoch Goethových služobníčok, skutočnej Helen Hirschovej a Helen Sternlichtovej.
Sternlichtová počas tretieho dňa v Plaszowe umývala okná, keď do miestnosti prišiel Goeth. Ten okomentoval jej robotu a prikázal jej ísť do jeho vily, aby pracovala ako služobníčka. Tam zdieľala izbu s Helen Hirschovou. Obe ženy robili pre Schindlera počas nasledujúcich dvoch rokov a žili v neustálom strachu o svoje životy.
Obe zažili Goethovú krutosť. Boli bité, ale na rozdiel od filmu, Goeth ich nikdy nepovažoval za sexuálny objekt. Schindler bol častým hosťom u Goetha a hovoril povzbudivé slová Sternlichtovej. „Pamätáš si na ľudí v Egypte? Boli oslobodení. Takisto budeš aj ty.“
Po tom, ako bol Goeth uväznený, spomína ako sa Schindler objavil vo dverách: „ako zázrak, zrazu zazvonil zvonček – stál tam Schindler vo svojom kabáte a povedal, že s ním odchádzam.“
Po vojne boli obe služobníčky hlavnými svedkami proti Goethovi, za čo ho odsúdli na smrť. Dva dni po oslobodení Sternlichtová stretla Josepha Jonasa, Žida, ktorému sa tiež podarilo prežiť Holokaust. Neskôr si ho vzala za manžela a odsťahovali sa spolu do Ameriky.
V roku 2004 sa Helen Sternlichtová stretla s Monikou Hertwigovou, Goethovou dcérou. Hertwigová osobne vyžiadala toto stretnutie, ale Helen váhala, pretože jej spomienky na Goeta boli príliš traumatické. Nakoniec súhlasila, keď jej Hertwigová napísala: „Musíme to spraviť pre všetkých zavraždených.“
Sternlichtová bola dojatá týmto sentimentom a súhlasila, že sa stretne s Hertwigovou v Plaszowe, kde je umiestnený pamätník na obete koncentračného tábora. Taktiež sa vrátila naspäť do vily, kde bola roky väznená. Ich stretnutie sa stalo v roku 2006 námetom pre dokument Dedičstvo. Helen Sternlichtová je jediná z tohto zoznamu ľudí, ktorá je stále nažive.
