Rozhovor s bývalou bezdomovkyňou Katkou, ktorá nám porozprávala, ako skončila na ulici a ako sa jej odtiaľ podarilo dostať.
Hovorí sa, že veľa ľudí je len jednu výplatu ďaleko od toho, aby sa z nich stali bezdomovci. Príkladom je aj 39-ročná Katka, ktorá nikdy nepila či nebrala drogy a predsa skončila na ulici. Nielen na ulici, Katka sa dokonca dostala dvakrát do väzenia.
Ťažké životné skúšky ju však nezlomili a Katke sa podarilo postaviť späť na vlastné nohy. Dnes pracuje ako zdravotná sestra v domove dôchodcov a teší sa, že má opäť strechu nad hlavou.
S Katkou sme sa stretli a porozprávala nám, ako sa zo zamestnanej ženy zo dňa na deň stala bezdomovkyňa. Na ulici strávila 6 rokov, no vďaka jej nezlomnému charakteru, je jej príbeh ukážkou hrdosti, vytrvalosti a odhodlania.
Je dôkazom, že nie každý bezdomovec skončil na ulici kvôli drogám, alkoholu či inej závislosti. Každý človek bez domova má svoje dôvody, ktoré sú mnohokrát diametrálne odlišnejšie než naše očakávania. Je ľahké odsúdiť ľudí bez toho, aby sme s nimi prehovorili čo i len slovo. V rozhovore sme však dali slovo Katke a teraz ti prinášame jej príbeh.
- Aký mala Katka život predtým, než sa dostala na ulicu
- Prečo skončila ako bezdomovkyňa a aký bol život na ulici
- Kvôli čomu sa dostala dvakrát do väzenia a ako to tam zvládla
- Ako sa jej podarilo nájsť si prácu zdravotnej sestry
- Čo odporúča ľuďom, ktorí by chceli pomôcť bezdomovcom na Slovensku
- Radu pre tých, ktorí sa ocitnú v podobnej ťažkej situácii ako Katka
Ahoj Katka, odkiaľ pochádzaš a kde si vyrastala?
Som rodená Zvolenčanka. Tam som sa narodila, študovala základnú školu a následne som tam navštevovala strednú zdravotnícku školu. V tej dobe sme dostali dve ponuky, buď ísť na ekonomickú školu alebo práve zdravotnícku a ja som teda na ekonomický smer orientovaná nebola. Skončila som ako všeobecná zdravotná sestra.
A čo si robila po skončení školy?
Chvíľku som bola na úrade práce, potom som robila v takom rodinnom dome, ktorý bol niečo ako domov dôchodcov. Nazbierala som skúsenosti a potom som odišla. V roku 2002 však prišla ponuka na prácu zdravotnej sestry v Bratislave, na Pažítkovej ulici. Tam som vydržala 7 a pol roka.
Potom však u mňa nastal skrat a rozhodla som sa odtiaľ odísť. Už som mala toho dosť. Niektorí ľudia to volajú syndróm vyhorenia a myslím, že tak by som to nazvala aj ja. Potrebovala som pauzu, aby som si našla čas sama pre seba. Tak sme sa so zamestnávateľom dohodli, že odídem. To bolo v roku 2009, ostala som bez práce.
Ako si potom bez roboty zvládala platiť účty a nájomné?
V tom období som bola ešte vydatá a bývali sme u svokry. Vydávala som sa v roku 2005, keď som ostala bez práce, tak sa už naše manželstvo rozpadávalo. Keďže som už nemala zamestnanie a finančné možnosti prispievať do domácnosti, od svokry som musela odísť.
Mám aj dcéru, ktorá sa narodila v roku 2005, tú som tiež nechala v starostlivosti otca. Uprednostnila som, aby ostala bývať u bývalého, keďže som vedela, že jej nebudem môcť poskytnúť zázemie. Mala tam svojho otca, babku, teplo, pravidelnú stravu a v blízkosti škôlku a školu. Mala istotu, ktorú som jej ja nemohla poskytnúť a vedela som, že bude v dobrých rukách.
Potrebovala som sa z toho dostať vlastnou pomocou. Nechcela som pred svojimi problémami utekať, obzvlášť, keď som si ich sama zapríčinila.
Čo bol dôvod rozchodu s bývalým manželom?
Vzájomné rozdiely a nesúlad. Niežeby sme sa hádali. Ale ja som si našla aj iného partnera. Takže som to v podstate zapríčinila ja a potom sme obaja, samozrejme, súhlasili s rozvodom. Na samotné rozvodové konanie sme išli s dohodou, že dcéra bude zverená do otcovej starostlivosti. Za 20 minút sme boli rozvedení. Bol to pokojný rozvod.
Nebol pre teba problém len tak opustiť svoj doterajší domov, hlavne, ak si tam mala aj dcéru?
No, my sme v prvom rade žili v jednej domácnosti so svokrou a ešte s dvoma exmanželovými súrodencami. Takže naozaj nakope. Ja som sa tam necítila dobre, nevedela som si nájsť svoje miesto a necítila som sa tam doma. Rovnako ako naspäť vo Zvolene. Keď som šla za mamou, bolo to, ako keby som šla na dovolenku. Vedela som však, že tam môžem kedykoľvek prísť.
A ako si skončila na ulici?
Raz som prišla zo Zvolena do Bratislavy a svokra povedala, že už nemôžem naďalej spávať u nich a musím sa odsťahovať. Zbalila som si najnutnejšie veci, a tak som strávila svoju prvú noc na ulici. To bolo v blízkosti bytu, kde sme bývali. Nemala som ani odvahu prosiť o svoje staré pracovné miesto, hrdosť bola o čosi silnejšia.
Aké boli tie prvé dni na ulici, čo si cítila?
Určite som sa trošku bála. Vždy som však hľadala nejaké tiché miesto , nejaký kútik, kde nebolo veľa ľudí a cítila som sa bezpečne. Napríklad, okolie pri stanici nie je bezpečné. Potulujú sa tam všelijaké indivíduá. Je však pravda, že hocikde sa môžeš vyskytnúť v ohrození, bez toho, aby si vedel, kto ti ide za chrbtom.
Bola si súčasťou nejakej komunity, kde sa stretávajú ľudia bez domova?
Chodievali sme na Račianske mýto, kde sa podávala teplá strava. Keď som predávala Nota Bene, tak sme sa tiež stretávali na Hlavnej stanici, tam zvykli podávať teplú stravu dvakrát do týždňa.
Odkedy si bola predajkyňou Nota Bene?
Od augusta 2010. Keď som skončila bez domova, aj môj priateľ prišiel o prácu a musel sa vysťahovať z ubytovne na Račianskej. Vtedy sme sa obaja dali na predaj Nota Bene. Ukončila som to až teraz niekedy.
Ako dlho si bola bezdomovkyňa?
Od roku 2010. Bývali sme chvíľku v nejakom vraku auta v blízkosti Vinohradov. Potom sme bývali pod stanom pri botanickej záhrade. Stanovali sme medzi stromami. Chodievali sme aj do nocľahární. Vždy sme sa snažili dostať z ulice a využili sme všetky možnosti, aby sme sa dostali na ubytovňu. To sa nám podarilo až v roku 2016.
