V Pentagone sme navštívili Marcela, ktorý sa s nami podelil o jeho životný príbeh a dlhoročný boj so závislosťou na drogách.
Marcel má 47 rokov, ale v živote zažil toľko, že by sa o ňom dal pokojne natočiť celovečerný film. Nebol by to však film, ktorý by divákov potešil, ale šokujúca dráma o životnej ceste mladého človeka, ktorému pár zlých rozhodnutí zničilo život. Toto je príbeh o mužovi, ktorý kvôli drogám stratil v živote úplne všetko, čo považuje za dôležité. Domov, rodinu, deti či roky na slobode. Jediné, čo mu ostalo, je on sám a jeho vôľa niečo na svojom živote zmeniť.
S Marcelom sme sa stretli dvakrát, pretože jeho príbeh bol taký fascinujúci, že sa do jedného rozhovoru nedal obsiahnuť. Pri druhom stretnutí sme mu priniesli keksy a čokoládu ako poďakovanie za jeho ochotu. Marcel bol za túto pozornosť vďačný a my sme boli svedkami toho, ako sa bez váhania rozdelil s hladným kamarátom.
Počas nášho rozhovoru sa pri nás zastavila aj správkyňa jednej bytovky v Pentagone a nevedela si Marcela vynachváliť. Je vždy ochotný pomôcť ľuďom na okolí, upratuje bytovky a keď mu správkyňa zverí peniaze, aby jej urobil láskavosť a niečo kúpil, vždy jej všetko do centu vráti. Hovorí, že keby mala dostatočne veľa peňazí a mohla by mu poskytnúť bývanie, urobila by to bez mihnutia oka.
Marcelov príbeh je ďalší dôkaz toho, ako jedna mladícka nerozvážnosť môže človeka odsúdiť na život na okraji spoločnosti. Marcelove súčasné životné podmienky však nevypovedajú o jeho charaktere, ale o obyčajnej ľudskej slabosti, pri ktorej nedokázal odolať pokušeniu pichnúť si ešte aj tú ďalšiu dávku.
- Ako sa Marcel dostal k užívaniu drog
- Ako mu závislosť poznačila rodinný život a kariéru
- Ako slúžil v policajnom zbore s drogovou závislosťou
- Čo všetko zažil počas svojho života v okolí Pentagonu
- Či mu niekedy išlo o život
- Ako chce so závislosťou bojovať a aké má plány do budúcnosti
Ahoj Marcel, môžeš mi povedať viac o svojom detstve a ako si vyrastal?
Možno ťa to prekvapí, ale pochádzam z úplnej, usporiadanej rodiny. Chodil som na základnú školu, potom strednú, ktorú som tiež dokončil. Išiel som aj na vojnu. Vrátil som sa a potom to prišlo. Štrnganie, demokracia a drogy.
To je dosť skrátená verzia. Ako si sa dostal k drogám prvýkrát?
Sám si na tú otázku neviem dať odpoveď. Keď nad tým tak spätne rozmýšľam, tak to asi bola tá zvedavosť. Zvedavosť, ktorá vypukla do závislosti. Heroín bol taký prvý veľký ošiaľ po revolúcii. Tá voľnosť, čo po nej prišla, otvárala toľko možností. Ja som bol mladý a hlúpy, tak som bol hlavne zvedavý.
Kto ti ho prvýkrát ponúkol?
Dal mi ho takzvaný priateľ, kamarát z detstva. Povedal: „Marcel, daj si, je to eufória.“ Tak som to teda vyskúšal. Na druhý deň som mu už sám volal, či nemá viac. Mal som vtedy 18 rokov. Ja som však celý život pracoval. Nekradnem, nepijem, toto bol môj kríž.
Mama vošla dnu a videla všetko náradie, kelímok aj ihly. Vošla presne, ako som si to pichal.
Bol si celý život závislý len na heroíne?
V podstate hej. Pervitín som spoznal až 5 či 6 rokov dozadu. Ten mi úplne zobral rozum.
Hovoríš, že si celý život pracoval počas svojej závislosti. Aké zamestnania si mal?
Ja som toho robil naozaj veľa. Robil som napríklad na centrálnom príjme na Kramároch sanitára, robil som aj šoféra. Robil som dokonca aj mestského policajta. Bol som vlastne v zastúpení prvej mestskej polície v Bratislave.
Policajta? Nemali ste pred nástupom žiadne drogové testy?
