Krvavý stret na prelome rokov 1944 až 1949.
Grécko sa zapojilo do 2. svetovej vojny v októbri 1940, keď bolo napadnuté Mussoliniho Talianskom, ktorého armáda zaútočila na krajinu bohov z Albánska s motiváciou obnoviť rímske impérium.
Nepripravená armáda, zlé velenie, hornaté územie a daždivé počasie však taliansky postup úplne zastavili. Gréci prešli do protiútoku a talianska armáda bola vytlačená hlboko do vnútrozemia dvojhlavého orla.
Nemci síce boli v tej dobe zamestnaní formovaním síl a plánov určených k vpádu do ZSSR, dočasne však prerušil prípravy plánu Barbarossa a 6. apríla 1941 zaútočili na grécke línie pozdĺž bulharsko-gréckej hranice.
Na rozdiel od Talianov bol nemecký drvivý úrok úspešný a už 20. apríla ustál organizovaný odpor gréckej armády na severe krajiny, o týždeň neskôr sa v krvi topili Atény a 1. júna dobyli nemeckí výsadkári Krétu. Grécke územie bolo následne rozdelené na nemeckú, taliansku a bulharskú okupačnú zónu.
Nemci okupovali Atény, Solún, centrálnu Macedóniu, časť ostrovov v Egejskom mori (Lemnos, Lesbos, Chios) a väčšinu ostrova Kréta.
Bulharom pripadol severovýchod krajiny od spoločnej hranice až k morskému pobrežiu a Taliani obsadili zvyšok krajiny vrátane všetkých gréckych ostrovov v Iónskom mori a východnej časti Kréty.
Nemecké jednotky pochodujúce Aténami
Prvý pokus o ozbrojený odpor proti okupantom bol zaznamenaný už na jeseň 1941 v bulharskej zóne vplyvu na severu krajiny.
Tieto lokálne vzbury nakoniec pripravili podhubie na vytvorenie niekoľkých organizovaných oslobodeneckých hnutí, ktorých príslušníci bojovali proti nepriateľovi partizánskym štýlom.
Podobne ako na Slovensku bola aj v Grécku časť odboja organizovaná komunistami (zoskupenie EAM a ELAS), zatiaľ čo ostatné odbojové organizácie (EDES, EKKA) združovali bojovníkov inklinujúcich skôr k demokratickej časti politického spektra.
Ideoví nepriatelia
Oficiálnymi a všetkými demokratickými zriadeniami uznávaný predstaviteľ Grécka za 2. svetovej vojny bol kráľ Juraj ll., ktorý sa po bleskovom nemeckom vpáde uchýlil najprv na Krétu a neskôr do exilu v egyptskej Káhire.
Navzdory medzinárodnej reputácií a vplyvu však nebol schopný akokoľvek ovplyvniť politické dianie vo svojej vlasti. Táto skutočnosť je považovaná za jeden z hlavných dôvodov postupného posilňovania vplyvu komunistického odboja v Grécku.
Kráľ Juraj ll. v Egypte
Ostatné odbojové organizácie si začali krátko nato uvedomovať reálnu hrozbu povojnovej boľševizácie krajiny.
Po vzniku dočasného mocenského vákua, spôsobeného kapituláciou Talianska v roku 1943 a následným odchodom ich vojsk, došlo ku kurióznej situácií, kedy pravicová EDES uzavrela s Nemeckom dohodu o neútočení, aby si vytvorila podmienky k neutralizácií vplyvu komunistickej ELAS.
Až do jari 1944, kedy bolo medzi znepriatelenými odbojovými frakciami uzavreté prímerie, dochádzalo k občasným ozbrojeným stretom medzi bojovníkmi ELAS a EKKA.
Súčasťou zmluvy o ukončení nepriateľstva bola taktiež dohoda o vytvorení Vlády národnej jednoty, ktorej súčasťou bolo aj šesť komunistických ministrov. Jednanie spečatil predpoklad, že legitímna exilová vláda nemá na vývoj domácej politickej situácie žiadny vplyv.
V októbri 1944 vytlačili britské jednotky nemeckú armádu z gréckeho územia a boje o povojnové politické usporiadanie krajiny sa rozhoreli plnou silou.
Obyvatelia Atén oslavujú oslobodenie, október 1944
Bratovražedná vojna
2. decembra 1944 usporiadali komunisti nespokojní s počtom ponúknutých kresiel v Aténach agresívnu demonštráciu, pri ktorej došlo k stretu s policajtmi podporovanými príslušníkmi britských okupačných síl.
Demonštrácia vyvrcholila streľbou do davu, ktorá podľa niektorých zdrojov spôsobila smrť až 25 demonštrantov, desiatky ďalších utrpeli zranenia.
V znamení oko za oko zaútočili o dva dni neskôr bojovníci ELAS na niekoľko policajných staníc a do boja proti povstalcom sa zapojila britská pechota, delostrelectvo a letectvo.
Napriek tomu, že boje v podstate pokračovali aj po podpise prímeria, väčšina stíhacích perutí RAF opustila v lete 1945 grécke letecké základne.
V polovičke roku 1946 boli grécke letecké jednotky prevedené pod národne velenie a do konca roka opustili všetky britské vojská grécke územie. Celá váha bojov proti komunistom sa tak presunula na bedrá gréckych ozbrojených síl.
Členovia 2. parašutistickej britskej brigády v uliciach Atén
V roku 1946 dodala Veľká Británia do Grécka veľké množstvo zbraní vrátane ťažkej techniky, pričom najmä 52 tankov Centaur a obrnené vozy Marmon-Herrington výrazne zvýšili bojaschopnosť pozemných síl.
V tejto dobe kontrolovala povstalecká armáda (teraz už označovaná ako DSE) rozsiahle oblasti na gréckom vidieku, predovšetkým ťažko dostupné hory a priesmyky na západe, severozápade a severe krajiny.
Komunistické jednotky sa dokonca v určitý moment dokázali prepojovať na 20 kilometrov od hlavného mesta Atén, pričom disponovali silou 20 000 mužov či žien v zbrani.
Lavicové organizácie sa taktiež mohli pýšiť rozsiahlou sieťou informátorov a sympatizantov po celom Grécku.
Karta sa obracia
Pravidelné dodávky najmodernejší zbraní, humanitárna pomoc a skúsený vojenský poradcovia však čoskoro dokázali zvrátiť priebeh konfliktu.
Partizáni zo skupiny ELAS
Prvou väčšou protipovstaleckou akciou gréckej armády bola operácia Terminus zahájená v apríli 1947.
Jej cieľom bolo vyčistiť od povstalcov pohorie Pindus, avšak vzhľadom k nedostatku koordinačnej činnosti zúčastnených zložiek nebola príliš úspešná.
Za úspech vládnucich síl sa naopak považuje zničenie dvoch povstaleckých pristávacích plôch, ktoré boli určené k vzdušnému zásobovaniu boľševikov zo susediacich ideovo spriaznených štátov.
V polovici júla bola zahájená ďalšia protipovstalecká operácia nazvaná Coronis. Jej úlohou bolo paralyzovanie komunistických bojovníkov v pohorí Grammos.
Na strane vládnucich síl boli nasadené aj nové tanky Shermann pochádzajúce z amerických priemyselných hál.
Vojenský väzenský tábor v Makronisos, ktorý bol
určený pre komunistických zajatcov alebo sympatizantov ľavice
Koordinácia priamej leteckej podpory, ktorú poskytovali lietadlá Spitfire a Texa, bola zdokonalená, a navyše, vďaka prechádzajúcej vládnej ofenzíve na juhu krajiny, bolo možné presunúť lietadlá na základne ležiace bližšie k bojovým líniám.
Zahraničná podpora
Od počiatku konfliktu platil pre vládne sily zákaz útočiť na nepriateľa vzdialeného menej než 8 kilometrov od štátnej hranice. Gréci sa tak chceli vyhnúť priamemu a zbytočnému stretu s ozbrojenými silami okolitých komunistických režimov Juhoslávie, Albánska a Bulharska.
Vďaka nedotknuteľnosti 8-kilometrového pásma pozdĺž hranice uniklo pri vládnej ofenzíve veľké množstvo povstalcov do okolitých krajín, pričom niekoľko z nich sa následne po upokojení situácie vrátilo na bojisko.
Materiálna podpora DSE vládami okolitých komunistických krajín nebol skutočne masívna, najviac sa angažoval Titov režim v Juhoslávii, ktorý nechcel demokratického suseda.
Zaujímavý bol postoj ZSSR, ktorého vláda podporovala gréckych komunistov predovšetkým morálne na svetovom fóre, pričom sa zásadnej materiálnej pomoci vyhýbala.
Stalin si bol totiž vedomý, že Briti spoločne s Američanmi nikdy nedovolia vznik komunistického Grécka.
Protichodné názory Tita a Stalina nakoniec vyústili do tichého nepriateľstva, čo výrazne prispelo k oslabeniu vplyvu, bojovej morálky i vojenskej sily gréckych komunistov, ktorí neboli jednotného názoru na stranu, kam sa treba pripojiť.
Ku krajinám podporujúcim komunistických povstalcov v Grécku patrilo po februári 1948 taktiež Československo. Jeden čas sa dokonca uvažovalo o nasadení lietadiel Spitfire nášho letectva, ktoré by operovali z vhodných letísk na Balkáne v prospech gréckych protivládnych síl.
Úvahy tohto druhu stratili však zmysel, nakoľko všetky československé Spitfiry boli nakoniec predané do Izraela. Naša krajina však poskytla politický azyl niekoľkým gréckym komunistom a prívržencom lavice.
Rana z milosti
V septembri 1948 prebehla vládna operácia v pohorí Vitsi. Vďaka dobre zvládnutej súčinnosti letectva a pozemných síl sa dá akcia hodnotiť ako úspešná.
Novým prvkom tohto ťaženia bolo použitie napalmu, ktorý nad ciele dopravovali samotné Spitfiry a nákladné Dakoty.
Záverečná ofenzíva proti zvyškom roztrúsených DSE v pohoriach Grammos a Vitsi prebehla v lete 1949. Akcia bolo zahájená 5. augusta a od počiatku sa vyznačovala intenzívnym využitím letectva.
Do bojov boli nasadené lietadlá Helldriver zakúpené v počte 40 kusov. Robustné stroje, ktoré preukázali svoje kvality počas záverečných bojov v Tichomorí za 2. svetovej vojny, boli v podmienkach vzdušnej hegemónie naozajstným strojom na zabíjanie.
V prvých dňoch operácie dosahovalo letectvo vládnych síl úctyhodného priemeru 150 bojových letov za deň. Pumové, raketové a napalmové útoky Helldiverov donútili rebelov už 16. augusta ustúpiť.
Následne sa podpísala zmluva o zastavení paľby a značná časť bojovníkov DSE unikla natrvalo cez hranice.
Zabavené partizánske zbrane na základe Varkízskeho paktu
Finálna verzia mierovej zmluvy bola bojujúcimi stranami podpísaná v polovičke októbra toho roku.
Daň za víťazstvo
Za občianskej vojny v Grécku bolo zabitých viac ako 12 000 príslušníkov vládnych síl a takmer 38 000 ich bolo zranených.
Okrem toho v priebehu bratovražednej vojny komunisti popravili 4 289 bezbranných civilistov. Ďaľšie tisíce si museli vytrpieť mučenie, násilné vysídlenie, konfiškovanie majetku či brutálne výsluchy ľudovej polície.
Straty DSE sú odhadované na 38 000 mŕtvych a cez 40 000 zranených. Preživším komunistom a ich veliteľom, ktorí sa zachránili útekom za hranice, bol poskytnutý azyl v uzbeckom Taškente.
Vydaní na milosť a nemilosť víťaza.
Vojenský súd rozhodujúci o osude komunistov, z ktorých väčšina skončí na popravisku
Ďalších bojovníkov DSE, vrátane ich rodinných príslušníkov prijali ostatné, prevažne komunistické krajiny.
Tisíce radikálnych boľševikov boli v Grécku popravené, odsúdené na dlhoročné tresty či násilne vysťahované na ostrovy Gyaros a Makronisos.
Grécka ekonomika bola po skončení konfliktu v troskách, občianska vojna spôsobila krajine väčšie škody než boje 2. svetovej vojny a cudzia okupácia. Grécka verejnosť, a teda aj politická scéna, bola bratovražednou vojnou poznamená na ďalších 20 rokov.
Podľa prieskumu Gallupového ústavu z roku 1989 sa 43 % Grékov domnievalo, že v občianskej vojne zvíťazila správna strana, 13 percent malo opačný názor, 23% nevedelo odpovedať a 21% obyvateľstva sa prieskumu nezúčastnilo.
