Podvečer, počas ktorého by sa nikto nechcel ocitnúť medzi padajúcimi stromami.
Naša krajina nepatrí k miestam, kde by prírodné živly prerastali do obrovských rozmerov. Samozrejme, ničivé povodne, suchá, požiare a ďalšie fenomény pravidelne znepríjemňujú Slovákom ich životy. Avšak, keď si tieto neduhy porovnáme s gigantickými tornádami, vysokými vlnami cunami či mimoriadne rozsiahlymi požiarmi v Kalifornii, stále ide o lokálne záležitosti.
Ak by ťa niekto na ulici znenazdajky požiadal vymenovať 3 najhoršie prírodné katastrofy v slovenskej histórii, vedel by si zareagovať? Bol by si konkrétny? S veľkou pravdepodobnosťou by sa v odpovediach respondentov často objavovala udalosť spred 14 rokov. Aká? Všetko si postupne priblížime.
Oblasť, ktorú vietor zničil najvýraznejšie, sa tiahla niekoľkokilometrovým pásom
Je 19. november roku 2004. Podtatranci sa zobúdzajú do bežného piatkového dňa. Každý si chce ísť vybaviť svoje povinnosti a po ukončení práce či školy si vychutnať začínajúci sa víkend. To však nikto z nich ešte nevedel, čo ich podvečer postihne. Zo severu na Slovensko začal prenikať studený front. Zdvihol sa vietor, ktorý naberal na sile. Od tretej hodiny poobede začala bóra.
Slovo bóra ste už určite niekde počuli. Spájame si ho totižto najmä s Chorvátskom a okolitými krajina pri Jadrane. Nuž, dočinenia s ňou mali 19. novembra 2004 aj ľudia spod Tatier. Rýchlosť vetra na viacerých miestach začala dosahovať vysoké čísla. Napríklad vo výške na Lomnickom štíte 170 km/h, na hornej hranici lesa pod skalnatými stenami kopcov zasa 230 km/h.
Lanovky, v ktorej by sa nikto z nás jednoznačne nechce ocitnúť
Obloha sa zatiahla a ľudia vycítili, že nie je všetko v poriadku. Začali sa ukrývať v hoteloch a rôznych príbytkoch, autách a poprípade, ak boli doma, ani nerozmýšľali nad možnosťou vystrčiť čoby len nohu z dverí. Dunivý zvuk vetra bol počuť aj cez silno zavreté okná a nikomu nezostávalo nič iné, než pohromu prečkať.
Stromy neustále padali. Niektoré odolávali dlhšie a hompáľali sa vo vetre ako pelendreky. Niektoré najsilnejšie kusy predsa len zostali stáť. Najväčšie zastúpenie v popadaných drevinách mali smreky, a to 72 %. Nasledovali borovice 9 %, smrekovce 7 % a ďalšie. Na zemi sa ocitlo 2, 5 milióna kubíkov dreva. Vypadla elektrina a desiatky okien na budovách v blízkom okolí zostali rozbité.
Keď sa počasie umúdrilo, čo bolo cca. okolo 18:00, začalo sa s nepríjemným rátaním škôd. A veruže ich nebolo málo. Okrem ujmy na podtatranskej prírode si to odniesli aj strechy budov a ďalšie labilnejšie objekty. Žiaľ, došlo aj k stratám na životoch.
Za obeť padlo celkovo 12 600 hektárov lesa. Do oblasti sa vydali desiatky hasičov, záchranárov, dobrovoľníkov a veľa ďalších ľudí ochotným pomôcť. Krajina sa zmenila a nevyzerala tak, ako ešte ráno 19. novembra. Po prvotnom probléme s prírodným živlom došlo k ďalším. Ako spracovať kalamitu? Nechať všetko tak ako je alebo začať s odpratávaním dreva? Do sporu sa dostalo viacero táborov.
Médiá, lesníci, ochranári, ministerstvá, verejnosť, turisti, domáci, developeri, mestá a obce... Každý mal na budúcu podobu vetrom poškodenej krajiny svoj názor. V niečom sa zhodovali, v inom dochádzali k rozkolom. Ten primárny sme už spomenuli v odseku vyššie.
Neskôr sa k slovu výrazne dostala ďalšia pohroma. Lykožrút robí ľuďom vrásky na čelách aj dnes. V oslabenom lese našiel hostinu a terorizuje tatranskú zeleň aj v dnešných časoch. Tatry sa však od roku 2004 zmenili. Počet návštevníkov z domácej krajiny i zahraničia rastie. Najmenšie veľhory sveta majú rozhodne čo ponúknuť aj napriek udalosti z 2004.
