Sonda do života vplyvného československého legionára.
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme (pre čechov známejší) príbeh legendárneho legionára Josefa Jiřího Šveca – človeka výnimočných schopností, ktorého jeho pevné zásady, myšlienka bratstva a cti dohnali k radikálnemu činu.
Josef Jiří Švec sa narodil 19. júla roku 1883 do roľníckej rodiny v Čenkově u Třeště na Českomoravskej vrchovine. Školu navštevoval v obci Ružena, odkiaľ prestúpil na gymnázium v Pelhřimove. Po maturite v roku 1902 sa rozhodol pre štúdium na učiteľskom ústave v Soběslavi. Na škole v Třebíči, kam po štúdiách nastúpil, sa stretol s aktívnym vlastenectvom a predovšetkým s telovýchovným spolkom Sokol, pre ktorý sa nadchol a ktorého zásady určovali celý jeho ďalší život.
V roku 1911 sa stal zástupcom náčelníka miestnej sokolskej jednoty. Česká sokolská obec v tom čase vysielala svojich členov do zahraničia, predovšetkým do slovanských krajín, aby tu ako učitelia telocviku nielen šírili moderné tréningové metódy, ale podporovali aj myšlienky slovanskej jednoty. Mladý Josef Švec sa rozhodol do tejto aktivity zapojiť a v roku 1911 odchádza do Ruska. Tu sa stal učiteľom telocviku na obchodnej akadémií v Krasnodaru na severnom Kaukaze.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sleduje Švec medzi miestnym obyvateľstvom všeobecné nadšenie. Jeho samotného neskôr zaujme myšlienka v manifeste ruského generalissima kniežaťa Nikolaja o zápase Slovanstva proti Germánstvu. Spoločne s ďalšími členmi sokolského hnutia v Rusku sa prihlásil do oddielov vznikajúcej Českej družiny (predchodkyňa československých légií). Ruská strana spočiatku počítala so slovenskými a českými vojakmi ako s agitátormi, ktorí mali prispievať na území Rakúska-Uhorska k rozvinutiu protihabsburského povstania - Cárska propaganda totiž sľubovala skoré oslobodenie Čechov z habsburského područia.
Slávnostnú prísahu zložil Jozef Švec v 2. rote 11. októbra 1914 v Kyjeve a už 22. októbra sa vydal prvýkrát na juhozápadný front. Koncom novembra sa dostal v okolí Tarnova do prvých bojov a prieskumných misií. Československí vojaci sa čoskoro stali práve vďaka svojim úspechom v rozviedke slávnymi. Nebolo tomu inak ani u samotného Šveca, ktorého odhodlanie a organizačné schopnosti si všimli nadriadení a poverili ho výcvikom nových dobrovoľníkov prichádzajúcich z radov zajatcov.
Úspechy legionárov v rozviedke viedli na začiatku roku 1915 ruských dôstojníkov k myšlienke vytvoriť špeciálny oddiel - Sokolské komando, v ktorom Švec pôsobil ako poddôstojník. Švec sa však staval k tomuto projektu skepticky. Rovnako ho veľmi sklamal veliteľ komanda kapitán Uspenský, ktorého považoval za neschopného a zbabelého. Mladý Čech vždy zdôrazňoval a prakticky napĺňal myšlienku bratstva medzi dobrovolníkmi. Zle niesol krivdy zo strany ruských veliacich dôstojníkov, slovenských a českých vojakov sa účinne zastával a nebál sa konfrontácie, aj keď si bol vedomý možných postihov.
Tŕňom v oku mu bol rovnako ako ostatným predovšetkým veliteľ Českej družiny pplk. Sozentovič, nakoniec odvolaný v júni 1915. Švec sa o ňom zmieňuje ako o oportunistovi a neuveriteľnom hlupákovi, ktorý svojich mužov vedome zanedbával. Keď bola začiatkom mája roku 1915 zahájená veľká nemecká ofenzíva (prielom pri meste Gorlica) a ruské vojská v húfoch opúšťali svoje pozície v Karpatoch, strácali vojaci Českej družiny nádeje na skoré oslobodenie svojej vlasti.
Naopak, ocitli sa v ťažkých bojoch, kde mnohí prichádzali o život, pretože mali od Rusov rozkaz opúšťať pozície medzi poslednými. Švec, v tom čase už v hodnosti práporčíka, bol poverený organizáciou prieskumných misií, ktoré často spolu s ďalšími dokázal premeniť v úspešné bojovej strety.
Vo februári 1916 došlo k premene Českej družiny na Československý strelecký pluk a o niekoľko mesiacov neskôr vznikla Československá strelecká brigáda. Švec bol mnohokrát nútený zastupovať veliteľa druhej roty 1. streleckého pluku, podporučíka Cejpa, ktorý bol často neprítomný. Ten nemal kvôli svojmu správaniu medzi vojakmi príliš dobrú pozíciu, zrejme preto sa povinnostiam zámerne vyhýbal. Získaných skúseností potom mohol práporčík Švec využiť v lete, keď bol poverený velením novo vznikajúcej 8. roty. Švec, ovenčený mnohými cárskymi vyznamenaniami za statočnosť, bol v januári roku 1917 povýšený na podporučíka. Pokračoval ďalej v plnení zadaných bojových úloh aj po komunistickej revolúcii, ktorá zvrhla cársky režim.
Situácia v krajine sa však začala veľmi komplikovať, vojenské akcie na východnom fronte takmer ustali, v ruskom vojsku upadala vojenská disciplína. Nové ruské velenie chystalo na juhozápadnej fronte ofenzívu v smere Tarnopol-Ľvov. Celú československú brigádu generála Selivačeva, ktorému velenie v rámci 49. armádneho zboru podliehala, zaradili medzi dve fínské divízie na šesť kilometrovom úseku fronty. Švecova 8. rota počas bojov zaútočila podľa plánu na ľavé nepriateľské krídlo.
Zo zákopov vyrazil po delostreleckej streľbe aj samotný český podporučík. V zápiskoch uvádza, že musel ísť vojakom osobným príkladom, pretože sa báli silnej opätovanej paľby. Rakúsko-uhorskí vojaci boli útokom najprv prekvapení, vzdávali sa a utekali. Švecova 8. rota všaka utrpela početné straty a dochádzala jej munícia. Našťastie sa jej príslušníkom podarilo ukoristiť nepriateľské guľomety a za podpory 10. roty potom odraziť protiútok.
S veľkým vyčerpaním nakoniec prenikli aj do tretej línie zákopov. Večer ich na pozíciách vystriedali ruské oddiely - ofenzíva rakúsko-uhorských a nemeckých vojsk bola zastavená. Za hrdinstvo v ťažkom boji bol Švec povýšený na poručíka a stal sa veliteľom 3. práporu 1. streleckého pluku.
Najťažšie chvíle čs. légii v Rusku však mali ešte len prísť. Okrem vojenských povinností bol húževnatý poručík Švec v tejto dobe stále častejšie poverovaný činnosťami v rôznych výboroch a radách. Počas novembra 1917 pôsobil napríklad u Odbočky ČSNR. Poručík bol však známy tým, že sa mu politické aktivity priečili, k rôznym voleným výborom nemal dôveru a mnohé verejne odmietal. Pozorne vnímal, ako politická agitácia rozrušuje jednotu čs. oddielov, rovnako ako nástup boľševikov rozložil samotné Rusko.
Po podpísaní prímeria medzi Ústrednými mocnosťami a samozvanou ukrajinskou vládou vo februári 1918 začala byť situácia légii kritická. Teraz už Československý armádny zbor na poslednú chvíľu opúšťal Ukrajinu, pričom zvádzal v marci 1918 ťažké boje s Nemcami o železničný uzol Bachmač. V polovici mája 1918 sa dostal 1. strelecký pluk v Rusku k mestu Penza. V tom čase prepukli naplno boje s oddielmi boľševickej vlády, ktorým sa čs. légie odmietli podrobiť.
Spoločne s niektorými ďalšími jednotkami 4. streleckého pluku zostali Švecovi vojaci úplne odrezaní od ostatných. Prítomné ruské velenie (verné bielej armáde) označilo dobytie Penzi za vopred prehranú bitku. A pretože sa s tým legionármi nehodlali zmieriť, ruskí velitelia odovzdali velenie pluku českým dôstojníkom. Švec sa stal razom veliteľom 1. streleckého pluku. Oficiálne bol potom menovaný veliteľom pluku rozkazom čs. armádneho zboru 31. augusta, krátko predtým bol povýšený na plukovníka. Penzu sa potom podarilo po krutom boji 29. mája dobyť. Švec k ovládnutiu mesta významne prispel.
(Oficiálny odznak legionárov)
Hlavným cieľom legionárov však bolo spojiť sa s ostatnými jednotkami a cez Vladivostok odísť do Francúzska. Prekročili Volgu a mierili k centru sovietskej moci v Povolží, k Samare. Sovietske jednotky sa tu rozhodli zastaviť skupinu legionárov za každú cenu. Najprv sa ju pokúsili zadržať u železničnej zastávky Lipjagy. Obchvat sovietskych pozícií a odhodlaný sústredený útok légií presilu 4. júna 1918 zdolal. Nasledovali boje u Buzuluku, Bugulmy a Ulianovsku.
Jedným zo známych úspechov Šveca v týchto vyčerpávajúcich bojoch bolo dobytie Kazane 7. augusta 1918, kde sa legionári zmocnili ruského pokladu. V meste sa jeho prápory dostali do nebezpečného obkľúčenia, z ktorého ich veliteľ v poslednej chvíli vyviedol. Únava bola veľká, Švec vraj vtedy dokázal prespať 48 hodín. Úloha československého vojska sa začala razom meniť. Pre úspešné akcie bol čs. armádny zbor označený za predvoj spojeneckých síl pri vytváraní stálej protibolševické a protinemecké fronty v Povolží.
Švec bol naďalej verný myšlienke bratstva medzi slovanskými národmi a veril snáď aj v správnosť novej úlohy, boja proti boľševikom. Veľmi zarmútený však bol laxným postojom ruských veliteľov, ktorí hájili len svoje osobné záujmy. Posíl zo strany spojeneckých vojsk sa legionári nikdy nedočkali, nespokojnosť legionárov rástla, nemal ich kto pri bojových akciách vystriedať. Boľševickým jednotkám naproti tomu stále prichádzali čerstvé a lepšie vyzbrojené posily.
Najviac pozornosti, pokiaľ ide o osudy plukovníka Šveca, bolo vždy venované jeho náhlej dobrovoľnej smrti 25. októbra roku 1918. Povolžská fronta sa začala pomaly rúcať. 17. októbra bol plukovník Švec menovaný veliteľom 1. čs. divízie. Vzápätí dostal rozkaz, aby s troma plukmi, sústredenými pri železničnej stanici Aksakovo, vykonal výpad proti boľševickým jednotkám pri Bugulme. Pri čítaní rozkazu ale narazil u veliteľov jednotlivých plukov na odpor. Švec sa potom okamžite dostavil do Aksakova, aby svojou autoritou prinútil vojakov splniť úlohu.
Podľa svedkov hovoril veľmi dôrazne, z radov svojich vojakov však počul veľa námietok a pochybností. Po tom všetkom nastala situácia, ktorá ho pokorila. On, ktorý toľko propagoval myšlienku bratstva, jej prestáva veriť. Na druhej strane kritike vyčerpaných vojakov rozumel. O celej udalosti informoval gen. Čečka, ktorý si s ním prešiel ťažkými bojmi v Povolží. V texte sa vyjadril veľmi skepticky k celej situácii, tiež kritizoval neschopnosť ruských protibolševických jednotiek, vyjadril pochybnosti o pomoci spojencov. Dňa 23. októbra dostal plukovník správu o zničení 1. práporu 9. pluku boľševikmi pri stanici Buguruslanu.
Nebola to však pravda. Legionárom sa tu nakoniec podarilo prebiť z obkľúčenia. Ďalšie neblahá správa prišla nasledujúceho dňa. Písalo sa v nej, že celý zadný voj ustúpil o 100 km bez boja. V noci Švec spoločne so svojím náčelníkom štábu zostavil rozkaz, ako budú postupovať pluky nasledujúce dni. Potom ešte okolo tretej hodiny zasadol k písaciemu stolu a napísal krátko: „Nemohu přežíti hanby, stihnuvší naše vojsko vinou mnohých nezřízených fanatiků-demagogů, kteří ubili v sobě i v nás všech to nejcennější – čest!
Následne si priložil k hlave zbraň a vzal si život. Výstrel vraj nikto nepočul. Plukovník Švec sám pred sebou neobstál. Rovnako ako ostatní, bol aj on nesmierne vyčerpaný ťažkými bojmi. Velenie divízie prijal ako povinnosť, nebol karierista. Jeho ideály sa ale zosypali, dochádzalo ku konfliktom vo vlastných radoch a sľubovaná pomoc neprichádzala. To všetko spolu so zlými správami z bojiska viedlo k zásadnému rozhodnutiu.
Snáď šlo aj o posledný zúfalý apel cielený voči československým vojakom, aby sa zabránilo najhoršiemu. Jeho jedinou prosbou bolo, aby sa legionári opäť zomkli a naplnili svoj jediný skutočný cieľ, vrátiť sa späť do vlasti. Ťažko uveriteľná správa o Švecovej samovražde sa rýchlo rozniesla medzi jednotkami. Pohreb veliteľa sa konal v Čeľabinsku 28. októbra, v deň, keď sa v Prahe oslavovala obnova štátnej samostatnosti. Vojaci však nakoniec posledný rozkaz Šveca splnili a so zbraňou v ruke a slziach v očiach nastúpili do boja.
