Spomienky na momenty z detstva a puberty, ktoré si všetci dobre pamätáme.
V detstve mal každý z nás jeden hlavný cieľ – čo najrýchlejšie vyrásť. Nemali sme pritom ani len poňatia, že v dospelosti budeme túžiť po presnom opaku. Štvali nás všemožné zákazy, úlohy a obmedzenia. Maximálne hodina denne pri videohrách, zákaz jesť veľa sladkostí a spánok už od ôsmej či deviatej večer. Teraz sa však určite zhodneme na tom, že išlo o zlaté časy – poďme si teda na tieto rodičovské kontroly nostalgicky zaspomínať.
Maximálne hodina denne!
Či už išlo o televízor, počítač alebo hernú konzolu, všetko zvyklo mávať svoje časové obmedzenia. Už v našich desiatich rokoch sme sa do hier vyznali omnoho lepšie než naši rodičia. Veď niekedy ani dnes nechápu, že tá online hra skutočne nejde pauznúť. Povolený limit sme sa však snažili všemožnými spôsobmi obchádzať legendárnym: "Ešte 10 minút!" a niekedy sa nám tvrdé slová naozaj podarilo obmäkčiť.
Tak ako bolo v škole?
Bolestivá otázka, ktorá drží snáď rekord v počte neutrálnych odpovedí. V škole sa nedialo nič. Ešte horšie však bolo, keď rodič neprestal s vyzvedaním a zaangažoval sa aj ďalšími otázkami typu: "To ste celý deň nič nerobili?" Vtedy trebalo vyjsť s pravdou na povrch a zahlásiť, že si sa predsa len čosi učil a dúfať, že vyšetrovanie tvojich aktivít počas školského vyučovania čoskoro prestane.
Z čoho je tá štvorka zo slovenčiny?
Každý rodič od svojho dieťaťa očakáva iné študijné výsledky, no štvorky či päťky nám rozhodne netolerovali. Keď sa v žiackej knižke objavilo príliš vysoké číslo, rodičia začali intenzívnu investigatívu v snahe zistiť, prečo sme to tak dobabrali. My sme sa zvykli vyhovárať na učiteľku, neférové otázky či zlé zadania, no koniec-koncov sme si za päťku vždy mohli sami. Teraz si to priznáme, no povedať to mamke nebolo vždy jednoduché.
Za čo si dostal poznámku?
V modernej dobe plnej internetových žiackych knižiek je niečo podobné už dávno minulosťou, no v papierovej ére bola poznámka hotovým hororom. Nešlo ani o druh previnenia, no skôr o to, že s nami pani učiteľka nebola spokojná. Príliš kričíš? Málo sa učíš? "Daj mi žiacku knižku, napíšem ti poznámku." A to znamenalo niekoľko skutočne strašidelných minút, často plných kriku, keď sa mamka dozvedela o tvojom výtržníctve.
A chodíš s niekým?
Doteraz sme sa venovali najmä spomienkam z prvých rokov školy, no v tomto prípade je úplne jedno, či si mal osem, dvanásť alebo šestnásť rokov. Do vzťahov rodičia sondovali pravidelne, no to nie je najhoršie – všetci vieme, že to skutočné peklo bývalo rozpútané až na rodinných oslavách. Vtedy aj tvoju prapratetu zo šiesteho kolena zaujímala tvoja frajerka či frajer a vôbec neprekáža, že si ani nepamätá tvoje meno.
Budú tam ich rodičia?
Dostať sa na prvú párty (alebo oslavu) bola vždy bolesť. Naši rodičia nás bezbreho milujú, preto ich zaujímala bezpečnosť nášho výletu. A jej symbolom je, podľa nich, výskyt iných rodičov. Ak si išiel spať ku kamošovi a náhodou tam boli aj jeho rodičia, tvoj plán sa zrazu javil ako omnoho sympatickejší a možno si sa dokonca vyhol aj trom nočným telefonátom od znepokojenej mamky.
Kedy prídeš domov?
Je jedno, či si išiel prespať ku kamoške alebo na šialenú párty do underground podniku, rodičia potrebujú vedieť, kedy prídeš. Pri prvých nočných výletoch do mesta si sa pravdepodobne musel vrátiť domov najneskôr do polnoci. Tie najlepšie momenty na parties a oslavách však často prichádzajú v omnoho neskorších hodinách, povinný návrat tak rozhodne nebol dôvodom na radosť.
Kde si minul všetky peniaze?!
Je jedno, či ide o malé vreckové alebo prvú výplatu z brigády, s peniazmi treba nakladať zodpovedne a tvoji rodičia to veľmi dobre vedia. Roky sa to snažili učiť aj teba a občas si to skontrolovali otázkami na tému výdavkov. My sme však nikdy neboli nadšení – čiastočne preto, že išlo o naše súkromie a čiastočne preto, že odpoveď často vydesila aj teba samotného, pretože ti bolo okamžite jasné, že sa ťažko vydreté financie dali využiť aj lepším spôsobom.
Zase máš zlú náladu?
Zdrojom negatívnej atmosféry a nepríjemnej nálady môže byť čokoľvek, no v detstve či puberte sme radšej s emóciami bojovali sami. Otázky ako: "Čo sa deje?" alebo "Znovu si podráždený?" nás spoľahlivo vytáčali, aj keď to maminy vždy mysleli dobre. Nikto nechcel, aby sme boli mrzutí, no niekedy sme z postele jednoducho vstali zlou nohou – a trošku nás aj hnevalo, že každý hneď kontroloval naše pocity.
Čo to máš oblečené?
Niektorým rodičom to bolo jedno, iní však chceli mať aspoň nejakú kontrolu nad štýlom svojich detí. Vždy za tým boli pochopiteľné dôvody, často sme sa predsa rozhodovali spontánne a veľakrát to aj poriadne oľutovali. Či už išlo o farbu vlasov alebo ich dĺžku, mama mala na všetko vždy vlastný názor a nie vždy nám bláznivé nápady chcela schváliť. Podobne to bolo aj pri oblečení – dnes to však je už dávno za nami.
Prišiel však čas riešiť veci po svojom – zisti viac na posvojom.sk
