Píše sa rok 1979 a mladá Heidi Kriegerová sa dostala na športovú školu. Vďaka tomu mala mať možnosť dosahovať všakovaké športové úspechy na poli atletiky. Namiesto toho jej to takmer zničilo život.
V dnešnej dobe už zmena pohlavia pomocou operácie nie je obzvlášť ohromujúca záležitosť. A keď k tomu dôjde, je za tým väčšinou dotyčného vlastný postoj. Pred pár rokmi, v časoch, kedy to ešte také bežné nebolo, sa tiež udiala podobná operácia. Tentokrát to však bolo skôr z núdze, následkom vonkajších vplyvov. Konkrétne bývalého režimu, ktorý pre športový úspech svojej krajiny (a režimu samotného) bol ochotný zájsť ďaleko za hranicu.
Heidi Kriegerová (dnes Andreas Krieger) sa narodila v roku 1965 a už v desiatich rokoch začala s atletikou. Keďže mala talent, o štyri roky neskôr ju vzali do športovej školy. Tam sa venovala svojej obľúbenej disciplíne – hode guľou a postupne začala snívať svoj sen, že bude prvou Nemkou, ktorá hodí viac ako 23 metrov.
Jej schopnosti neunikli ľuďom na vyšších miestach. Ľuďom, ktorí vypracovali štátny plán, ktorý mal napomôcť najlepším športovcom východného Nemecka k lepším výkonom. Konkrétne k výkonom, ktoré by mohol (hlavne ten západný) svet závidieť.
Šport bol v tom čase jedným z meradiel úspechu, propagandou a teda výbornou živnou pôdou pre medzinárodné napínanie svalov. Preto doň vtedajší režim NDR zasahoval. Aj za cenu zverstiev v podobe poškodenia zdravia.
A tak milej Heidi už v 16tich rokoch začali dávať prvé podozrivé modré tabletky. Na tému podporných látok sa dá viesť polemika a do istej miery na nich nemusí byť nič zlé. Avšak onedlho už Heidi prijímala viac steroidov ako najväčší dopingoví hriešnici tej doby (napr. Ben Johnson). A to hovoríme o dospelých mužoch, zatiaľ čo Heidi mala vtedy 17 rokov.
S podpornými látkami už, samozrejme, Heidi vedela dosahovať progres, o akom sa vtedy v NDR snívalo. Štátny plán (DDR-Staatsplanthema 14.25) zabral. Zo 69 kg vážiacej tínedžerky bola onedlho 105-kilová športovkyňa. Podporné látky za vás nič nespravia a aj Heidi si všetko musela odmakať. No nárast jej muskulatúry bol vyslovene neprirodzený.
Úspech sa, logicky, po čase dostavil. V roku 1986 sa Heidi stala majsterkou Európy v hode guľou! To, pochopiteľne, znamenalo ešte väčší tlak. Očakávali sa ďalšie úspechy a tomu bolo podriadené všetko. Heidi v tom čase ale neprežívala najlepšie obdobie. Úspešná športovkyňa začala mať psychické problémy a hľadala svoju identitu. A vo veku 26 rokov (už po páde berlínskeho múru) ukončila kariéru. Jej telo bolo už v tom veku poriadne zničené.
V zjednotenom Nemecku sa z Heidi stala predavačka. V spomínanom obchode po čase nastal zlom. O pár rokov (1995) jej totiž kolega povedal výraz, ktorý jej zmenil život – transsexualita. Emócie s ňou lomcovali, konečne našla svoju identitu a pochopila, čo sa s ňou deje. Pravda, vtedy asi ešte netušila, čomu za to môže vďačiť. Ale konečne sa mohla vydať na cestu, ktorá jej (mu), ako sám hovorí, zachránila život.
Premena Heidi na Andreasa trvala 3 roky. Ešte stále mu však ani na um nezišlo, že titul majsterky Európy nebol vyhraný čisto. Až v roku 2000 zistil, čo všetko svojej krátkej športovej kariére obetoval. Antidopingové súdne procesy s bývalými východonemeckými športovcami a funkcionármi vtedy odhalili nepríjemnú pravdu.
Andreas sa musel odrazu zmieriť s tým, že o jeho úspech na poli atletiky sa pričinila aj nečistá chemická hra. Nevedomosť ho spravila v podstate nevinným, veď on sám bol reálnou obeťou. A odrazu to všetko zapadalo do seba. Pokusy o nájdenie vlastnej identity stroskotávali (aj) kvôli hormonálnemu dopingu, ktorému bol vystavený bez jeho vedomia. Nikoho zrejme vtedy nezaujímalo, aký dopad môžu mať tieto „pokusy“ na mladého človeka.
Zo spomínaného súdneho procesu však pre Andreasa predsa len vzišlo aj niečo pozitívne. Stretol tam svoju terajšiu manželku (plavkyňu Ute Krausovú), s ktorou sa v roku 2002 oženil. Bohužiaľ ale sám nie je vôbec v kontakte so svojou vlastnou rodinou, ktorá sa s jeho premenou nedokázala vyrovnať. Andreas aktuálne pracuje ako dobrovoľník v prevencii proti dopingu.
NDR zaviedlo systematický doping v 70. rokoch minulého storočia a „uviazlo“ v ňom okolo 10-tisíc športovcov. Emigrovaný skokan na lyžiach Hans Georg Aschenbach pre francúzsky denník Le Figaro povedal, že na jedného olympijského víťaza pripadá 350 invalidov. Dodal tiež, že vytrvalostní bežci na lyžiach dostávali podporné injekcie už v 14tich rokoch...
Športová mašinéria je neúprosná – šport sa stal biznisom. Musí zarábať. Divácky záujem je jedným z finančných pilierov a diváci chcú stále vidieť rekordy, zlepšujúce sa výkony. Ale dokedy je možné posúvať hranice čistým spôsobom? Schopnosti ľudského tela sú ohraničené. Dosiahli sme už v atletických športoch vrchol? Alebo sme tesne pod ním? Zmieri sa divácka obec s tým, že nové svetové rekordy budú len raritou? Budeme svedkami niečoho podobného, ako sa dialo v NDR pred niekoľkými dekádami?
Alebo už sme?
