Ešte milióny rokov po svojom vzniku bola bombardovaná meteoritmi, ultrafialovým žiarením a spaľovaná extrémnou teplotou.
Posledné desiatky rokov v modernej histórii ľudstva vedci podrobne skúmajú horniny Zeme aj pozostatky zvierat a rastlín, ktoré tu v minulosti existovali, aby z nich poskladali mozaiku histórie našej planéty. Existencia Zeme sa začala asi pred 4,5 miliardami rokov v podobe rozpálenej horninovej hmoty v slnečnej sústave.
Prvé primitívne organizmy sa objavili v oceánoch asi pred 4 miliardami rokov a potom sa život šíril a nadobúdal rozmanité formy, aj keď jeho evolučná cesta nebola zďaleka jednoduchá. Prostredie na Zemi sa neustále menilo. Sopečná činnosť, dopady meteoritov a klimatické zmeny znamenali pre život neraz ohrozenie a niekedy mali katastrofálne účinky.
Vývoj našej planéty bol, ako sa zdá, plný udalostí a usudzujúc z jej histórie, bude takým aj v budúcnosti. Čas v chápaní vesmíru a v chápaní ľudstva sa však značne odlišuje, a tak sa zrejme nemusíme ani my ani naše deti obávať katastrofických scenárov, ktoré sa stanú skutočnosťou až o milióny rokov.
Ak chceme pochopiť vznik Zeme, musíme sa vrátiť do času, keď vznikol samotný vesmír. Bolo to približne pred 14 miliardami rokov. Táto udalosť je dnes už všeobecne známa ako „big bang“, teda veľký tresk. Veľký tresk znamenal vznik hmoty, času, energie a priestoru. Vesmír bol spočiatku malý, horúci a hustý, potom sa začal rozpínať a chladnúť.
Zrod...
V prvej nanosekunde (miliardtine sekundy) bol horúci a rozpínajúci sa vesmír zmesou viacerých typov chemických prvkov, ktorých vlastnosti boli veľmi rôznorodé. Už po takto nepredstaviteľne krátkom čase od svojho vzniku mal priemer stovky miliónov kilometrov a teplotu desiatok biliónov stupňov Celzia. Vesmír bol v tejto fáze len vriaca hmota pozostávajúca z častíc, ktoré boli spolu s obrovským množstvom fotónov produktom energie.
Najpočetnejšími časticami v prvých okamihoch vesmíru boli elektróny a kvarky (kvarky – elementárne častice, z ktorých sa skladajú protóny a neutróny). Prítomné boli aj iné druhy častíc, ktoré dnes už neexistujú. V prvej mikrosekunde (milióntine sekundy) sa už ochladil natoľko, že kombináciou dvoch typov kvarkov začali vznikať obrovské množstvá protónov a neutrónov.
Od prvej sekundy po veľkom tresku sa začali zrážkami medzi protónmi a neutrónmi tvoriť jadrá ďalších ľahkých prvkov (hélia a berýlia). Tento proces, ktorý sa nazýva jadrová syntéza (niekdy tiež fúzia) veľkého tresku, trval asi 3 minúty, pričom vznikli jadrá 98 % atómov hélia, ktorý v súčasnosti existuje vo vesmíre.
Rozpínanie a ochladzovanie vesmíru
Vesmír sa počas ďalších pár stotisíc rokov naďalej rozpínal a ochladzoval, ale ešte mal stále dostatok energie na to, aby sa vytvárali atómy. Napokon po asi 300 000 rokoch, keď teplota klesla na zhruba 3 000 stupňov Celzia, sa hmla pozostávajúca z častíc a energie rozptýlila a vesmír sa tak stal priehľadným. V tom čase sa začali vďaka gravitácii zhlukovať atómy plynov.
Počas nasledujúcich stoviek miliónov rokov sa vytvorili víriace oblaky vodíka a hélia, ktoré sa začali rozširovať do dlhých tenkých pásov. 500 miliónov rokov od veľkého tresku sa tieto pásy začali spájať, čo znamenalo vznik prvých galaxií. Ďalšia koncentrácia hmoty v rámci galaxií viedla k vzniku prvých hviezd. Tvorba tepelnej a svetelnej energie vo hviezdach nastala, keď sa jadrá vodíka v ich stredoch začali zlučovať a vytvárať hélium.
Od Zeme až po tzv. pozorovateľný vesmír
Treba povedať, že pri vzniku prvých galaxií a hviezd existovali vo vesmíre len 4 chemické prvky: vodík, hélium, lítium a berýlium. Vznik prvých hviezd bol teda veľmi významný, keďže znamenal zrodenie nových prvkov. Práve v ich vnútri sa totiž začali z ľahších prvkov fúziou vytvárať ťažšie. Týmto spôsobom vznikli mnohé z dnes bežných chemických prvkov, ktoré na Zemi poznáme, napríklad kyslík, kremík a železo.
Avšak nie všetky prvky mohli vzniknúť uprostred hviezd. Najťažšie prvky, ako je olovo, sa vytvárajú len pri supernovách – mohutných hviezdnych explóziách. Tieto výbuchy rozmetali nové prvky po galaxiách, kde sa stali súčasťou nových hviezd a planét.
Presný vek našej galaxie, Mliečnej cesty, nie je známy, ale predpokladá sa, že vznikla pred 10 až 11 miliardami rokov. Slnečná sústava sa pritom začala formovať asi pred 4,5 miliardami rokov, keď v nej začal hustnúť zhluk plynov a prachu, čím vznikol jej zárodok. Hmota v hmlovine vytvorila hustejšiu stredovú oblasť (Protoslnko) a redšie vonkajšie oblasti.
Napokon sa hmlovina zhustila do otáčajúceho sa kotúčovitého telesa – protoplanetárneho disku. Prach a ľad v disku sa zrážali do čoraz väčších častíc. V dôsledku gravitácie bola hmota vťahovaná do stredu disku a teplota stúpala natoľko, že fúziou vzniklo z vodíka hélium, a to znamenalo zrod našej hviezdy - Slnka.
V častiach najbližších k Slnku tvorili hlavnú zložku horniny, vo vzdialenejších oblastiach, kde panoval nepredstaviteľný chlad, boli početnejšie častice ľadu. Vplyvom gravitácie sa častice chaoticky zrážali, v čoho dôsledku narastali. Výsledkom tohto narastania boli tzv. „planetezimály“ – zárodky planét pozostávajúce z hornín alebo z hornín a ľadu. Nie všetky planetezimály sa spojili do planét. V slnečnej sústave pretrvávajú ich prebytky vo forme dvoch druhov telies až dodnes (asteroidy a kométy).
Mliečna dráha
Modrá planéta
Dnes už vieme, že dávna minulosť Zeme bola časom kataklizmatických zmien. Narastanie a členenie zemského jadra a plášťa sprevádzané bombardovaním z vesmíru vyvrcholili vznikom Mesiaca. Vrstvenie Zeme pokračovalo a za ním nasledovala tvorba prvotnej atmosféry, oceánov a primitívneho života. Potom sa obnovilo bombardovanie meteoritmi, ktoré na Zemi spôsobilo tavenie hornín a značné poškodenie. Atmosféra a oceány sa zotavili až pred 3,8 miliardami rokov.
Vtedajšie formy života museli byť schopné prežiť v extrémnych prírodných podmienkach, ktoré zahŕňali nedostatok kyslíka a vysoké dávky ultrafialového žiarenia, kedže ešte neexistovala ozónová vrstva, ktorá by ho filtrovala. Uplynuli ešte stovky miliónov rokov, kým sa atmosféra a oceány vyvinuli do terajšej podoby. Teplota zemského povrchu pomaly klesala, s narastajúcim počtom fotosyntetizujúcich mikróbov stúpala hladina kyslíka a pomocou vodných pár, ktoré sa štiepili a uvoľňovali kyslík a ozón do vrchnej časti atmosféry, sa vytvárala ochranná ozónová vrstva, postupne stabilizujúca podmienky pre život.
Predprvohory, ako sa toto obdobie nazýva, bol teda dejiskom dynamických procesov. Premiestňovanie kontinentov prostredníctvom tektonického pohybu zemských platní či zväčšujúca sa rozmanitosť morských mikroorganizmov boli len zlomkom vtedajších javov. Do vyvíjajúcich sa ekosystémov stále rušivo zasahovali rôzne procesy – dopady meteoritov a zmeny podnebia, ktoré ústili do zaľadnení. Hoci často hovoríme o katastrofických javoch, ktoré sa tu pred miliónmi a miliónmi rokov odohrávali, bez nic, by zrejme nevznikol život v takej podobe, v akej ho dnes poznáme. A možno by bola Zem rovnaká ako milióny iných planét, obrovským telesom rotujúcim temnotou vesmíru bez života.
