O Veľkom Albánsku, Veľkom Maďarsku či Veľkom Rumunsku ste už možno počuli, no kde podobný pojem zobrali našinci?
Častokrát ich ani len nie je vidno. Na mapách sú reprezentované jednoduchými čiarami rôznorodých farieb, v skutočnosti ide o hranice polí, rieky, okraje lesov či ploty a zátarasy. Hranice, po starom - čierťaže, sú zdrojom ťahaníc medzi jednotlivými krajinami, avšak častokrát sa o nich dajú písať aj články v pozitívnom duchu.
Dávno sme vám (s nadhľadom) ukázali, aké je to mať spálňu v Holandsku a kuchyňu v Belgicku, no nechýbali ani neobyčajné mapy ukazujúce, čo všetko mohlo patriť Československu po jeho vzniku. Taktiež sme vás oboznámili so zabudnutým konfliktom na severe Slovenska o Oravu a Spiš či nedávno prichystali 10 najčudnejších hraníc v Európe.
Poďme sa už ale venovať téme aktuálneho článku. S nijakým iným štátom nemajú Slováci tak blízky vzťah ako s Českou republikou. Samozrejme, sme si maximálne vedomí, že ju netvoria len Čechy, ale aj Morava a Sliezsko. Nás bude zaujímať predovšetkým Morava.
Ako dobre vieme, reprezentuje východné končiny Českej republiky a jej hlavným centrom je "československé" mesto Brno. Obývajú ju predovšetkým Moravania, no tiež aj tzv, moravskí Slováci. Nejde o vymyslený pojem, ale o skutočnosť. Ide o príslušníkov slovenského národa, ktorí sa v priebehu storočí "zbohemizovali", no stále pamätajú, kto sú. Aj keď už pomenej.
Približné rozpoloženie Slovácka v rámci Českej republiky:
Ich najväčšiu koncentráciu možno nájsť práve v Slovácku, čo vyplýva už z názvu. Geograficky ho možno nájsť na juhovýchode Moravy, južne od Brna. Miestni sa za posledné dekády jazykom približujú k spisovnej češtine, no stále si zachovávajú svoju vlastnú kultúru, piesne i ľudové tradície. Veď kedysi malo ísť o jadro slávnej Veľkej Moravy, nachádzajúce sa na pomedzí dnešnej Moravy a Slovenskej republiky.
Mohol sa ešte rozrásť?
V Slovácku teda žili moravskí Slováci a keď v kalendároch začali "svietiť" tridsiate roky 20. storočia, v Európe začal narastať nacionalizmus. Anšlus Rakúska a neskoršie odovzdanie hraničných oblastí (Sudety) do rúk Nemecka spôsobilo rozpad Československej republiky. Jeho dôsledkom bol vznik Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava. Hneď deň po vzniku Slovenského štátu, teda 15.3.1939, vytvorila trojica v zastúpení Jan Ryba, Jan Uprka a Josef Vávra list, v ktorom žiadala pripojenie Slovácka k Slovenskému štátu. Odoslali ho tomu najpovolanejšiemu, a teda Adolfovi Hitlerovi.
Významní slovenskí politici, okrem Tisa, vítali pripojenie Slovácka:
Neskôr, v roku 1940, sa k nim pripojil aj Vojtech Tuka. Podporovaný ďalšími slovenskými politikmi priaznivo hľadiaci na myšlienku Veľkého Slovenska odoslal Adolfovi Hitlerovi memorandum, v ktorom požadoval odovzdanie nasledujúcich miest: Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradiště, Otrokovice, Zlín, Hranice, Valašské Meziříčí, Vsetín a Bylnice a ich okolitých území. Odpovede sa však nikto nedočkal. Rokovalo sa o vyše 500 000 obyvateľoch slovenského pôvodu.
K druhému poslaniu žiadosti došlo o rok neskôr, avšak Nemecko všetky snahy o pripojenie Slovácka k Slovensku rázne odmietlo. Argumentovalo vlastným plánom na ponemčenie tamojšieho obyvateľstva a uvažovalo sa aj o pripojení rovno celej Moravy k Rakúsku. Po negatívnej odozve tak došlo k utlmeniu snáh o pripojenie a po druhej svetovej vojne sa ku koncepcii nikto nehlási.
Tentokrát ku zhode neprišlo:
Ako by to však vyzeralo, ako by Hitler vyhovel a pripojil k nám Slovácko? Keďže vojská Osi vojnu prehrali, pravdepodobne by došlo k obnove pôvodných československých hraníc a nič prevratné by s nekonalo. Alebo inak?
