Ak by sa zachovali pôvodné hranice Uhorska, poprípade Československa, dnes mohlo byť Slovensko o čosi väčšie.
Keď sa začal riešiť vznik Československa, pred zastupiteľmi nového národa sa objavila neľahká úloha. Bolo potrebné zaistiť všetky znaky štátu. Medzi ne okrem iného patrí aj územie. Keďže v Európe bol už stovky rokov zabratý každý jeden meter štvorcový, muselo sa ukrajovať od iných. A práve rozpad Rakúsko-Uhorska umožnil zasadnúť za stoly, nachystať mapy a ceruzky a vytvoriť nové hranice.
Prvou výzvou bolo oddelenie bývalej Hornej zeme (približne územie dnešného Slovenska) a Dolnej zeme (približne územie dnešného Maďarska). Keďže pevná hranica medzi Slovákmi a Maďarmi neexistovala, musela vzniknúť úplne nanovo. Ako už z histórie vieme, Československu mohlo po prvej svetovej vojne patriť výrazne viac z južných oblastí, ako dnes. Danej problematike sme sa už venovali, viac informácií preto nájdete tu.
Približné rozpoloženie Hornej a Dolnej zeme. Už na historickej mape vidno riešené hranice:
Áno, stanovenie našej južnej hranice bolo dôležité. Bezproblémové sa nezdalo byť ani susedné Rakúsko, aj keď nás v danom prípade rozdelila rieka Morava. Avšak málokto by očakával rozbroje od Poliakov na severe. Nuž, práve s nimi sa Československo muselo dlhé roky sporiť o časti slovenskej krajiny. Do centra pozornosti sa dostali dva známe regióny - Orava a Spiš. Poďme sa pozrieť na samotný konflikt bližšie a začnime od dôb monarchie.
Slovensko bolo takmer tisícročie súčasťou Uhorska. Reprezentovalo jeho severné hornaté časti nazývané aj ako Felvidék (Horná zem). V rokoch 1848 - 1918 tvorilo územie, ktoré dnes reprezentuje naša republika, 20 historických žúp. Oravská zaberala 3323 km² a Spišská 3668 km². Rozlohou podobné, no ešte bohatšie na všakovaké prírodné a iné krásy.
Určite s nami budete súhlasiť ak sa vyjadríme, že ide o jedny z najkrajších častí Slovenska. Nanešťastie, kúsok "z koláča" si odkrojili aj Poliaci.
Pohľad na Oravu z dominanty obce Klin:
Boj o územia započal po rozpade Rakúsko-Uhorska. Na povojnovej mape Európy sa objavilo hneď niekoľko nových štátov a naskytla sa tak vhodná príležitosť na nárokovanie území. Poliaci orientovali svoju pozornosť na primárne na Tešínsko, no nezabudli ani na Oravu a Spiš.
Poľskí intelektuáli začali argumentovať, že v daných lokalitách žije poľské obyvateľstvo a potrebuje byť pričlenené k domovskej krajine. Avšak v daných oblastiach žili a dodnes žijú prevažne Gorali. Ide o samostatné etnikum s vlastným nárečím i folklórom. A práve ich jazyk sa stal oporným argumentačným bodom pre "poľské supy". Do ich dedín začali na začiatku 20. storočia chodievať rôznorodí Poliaci snažiaci sa prebudiť v obyvateľoch poľského ducha a zároveň hľadať v radoch miestnych potenciálnych spolupracovníkov.
No v regióne prevládalo slovenské povedomie. Veď napríklad z obce Chyžné (o nej viac neskôr) pochádzal prvý pokladník Matice slovenskej, Tomáš Červeň. V Jablonke vydával slovenský kňaz Štefan Pirončák katolícky časopis a ďalšia slovenská literatúra sa sem dovážala vo veľkých množstvách. Z Pekelníka pochádzal etnograf a národný buditeľ Ignác Kojda, spišský biskup Ján Vojtaššák bol zo Zákamenného a člen Slovenského učeného tovarišstva, Ignác Jurča, zasa zo Zubrice. Michal Dočolomanský z Nedecu. A dalo by sa pokračovať...
Goralská hymna:
Goralský folklór u nás reprezentujú aj známi Kollárovci:
Veľmi známa pieseň od ešte známejšej osobnosti, Michala Dočolomanského. Narodil sa v Nedece, "ukradnutej" obci Spiša:
No Poliaci si aj napriek všetkému zmysleli, že ide rad za radom o ich "neprebudených" spoluobčanov, a tak chceli nimi obývané oblasti pričleniť ku sebe. Podobná aktivita sa Čechoslovákom samozrejme nepáčila.
Už v roku 1918 však červeno-bieli do spomenutých oblastí tiahli s vojskom. Našťastie sa čoskoro museli odpratať. No sporu rozhodne nebol koniec. Ďalšia snaha sa rovnala usporiadaniu ľudového hlasovania na Orave s otázkou, ktorému štátu chcú miestni patriť (okres Námestovo a Trstená). K plebiscitu ale nikdy nedošlo.
Ozvali sa aj Gorali z USA. Spísali rezolúciu za zachovanie odvekých hraníc Oravy a poslali ju až do sály, kde sa prečítala pred stovkami miestnych. „Na obranu tejto republiky hotoví sme obetovať naše životy, naše všetko!“ Celá problematika sa dostala až na koberček ku Masarykovi. Pred ním starosta Zákamenného a Klina, Vojtaššák, prehovoril:
„Pán prezident, prišli sme sem od Babej hory, aby sme Vám vzdali hold a vďaku
za vašu lásku a prácu, ktorou ste nás oslobodili spod tisícročného jarma. Prišli
sme dokázať, že nechceme byť odtrhnutí, že chceme s vami pracovať a našu
jednotnosť upevniť. Prosíme Vás, pán prezident, aby ste tak, ako ste svoj národ
učili, i nás s láskou privinuli k srdcu, nás neopustili, naše hranice strážili.
My sľubujeme, že ostaneme vernými synmi našej drahej vlasti.“
Zlá správa ale nakoniec predsa dorazila. 28. júla 1920 sa v Belgicku konala Konferencia veľvyslancov Dohody a oni, bez ohľadu na vôľu Oravčanov, rozhodli. (Česko)Slovensko muselo bezpodmienečne odovzdať Poľsku až 27 obcí, teda 584 štvorcových kilometrov a 24.700 obyvateľov.
Od západu na východ, začneme Oravou. Československo stratilo sídla ako Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Chyžné, Jablonka, Malá Lipnica, Veľká Lipnica, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Orávka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora a Hladovka. 15 000 obyvateľov sa tak zo dňa na deň ocitla v Poľsku. Zavládlo obrovské sklamanie. Nevyhol sa mu ani slávny Pavol O. Hviezdoslav, ktorý vydal báseň s názvom 28. júl 1920.
Nová hranica tak rozťala Oravu na dve časti, aj keď väčšina územia stále patrila a patrí (Česko)Slovensku. Koniec-koncov došlo aj k malej kompenzácii v roku 1924, kedy ČSR prinavrátili Hladovku a Suchú Horu. No išlo len o maličkú náplasť na obrovskú ranu.
Taktiež aj Spiš bol ochudobnený o 13 obcí. Odstrihli od nás dediny ako Čierna Hora, Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Lapše, Vyšné Lapše, Nová Belá, Repiská a Tribš. Opäť, miestni počas sčítania obyvateľstva v roku 1910 prezradili, akým jazykom sa rozprávajú (nie, akej sú národnosti). V drvivej väčšine uviedli slovenský jazyk. Žiaľ, región čakal rovnaký osud ako Oravu.
Dnešný pohľad. Červenou čiarou sú ohraničené územia, ktoré nám Polici zobrali. Ak by bol osud pre nás priaznivý, dnes malo ísť o časti našej republiky:
Problém sa opäť obnovil v roku 1938 po Mníchovskej dohode. Nakoľko slovenská vláda riešila územné spory na juhu s Maďarskom, Poliaci využili situáciu a anektovali severné časti našej krajiny. Po vpáde vojsk došlo k snahám asimilovať obyvateľstvo. Keď však vznikol Slovenský štát, dostal sa pod vplyv silnej Tretej ríše a začal sa pripravovať na odvetný útok. K zlomovému okamihu došlo 1. septembra 1939, v deň, kedy vypukol najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva.
Slovensko počas druhej svetovej vojny. Síce výrazne okresané z juhu, ale zato s "kompletným" severom:
Bola to práve slovenská armáda, ktorá bok po boku Nemcov zaútočila na juhu Poľska. Až 50 000 mužov v troch divíziách - Rázus, Jánošík a Škultéty pod vedením Ferdinanda Čatloša spoločne vytvorilo poľnú armádu s názvom Bernolák. Zaútočili v oblasti spomínaných obcí s cieľom prinavrátiť ich späť Slovensku. Ich cieľ sa im poľahky podarilo splniť. A čo viac, obsadili aj neďaleké Zakopané a smerovali na Nový Targ. Počas celého ťaženia zahynulo len 18 slovenských vojakov. 21. 11. 1939 sa tak odtrhnuté obce vrátili späť do slovenských rúk. Hitler Tisovi dokonca ponúkal aj Zakopané. Ten ho však odmietol z dôvodu, že tam nežijú Slováci.
Slovenskí a nemeckí vojaci pózujú fotografovi na obsadenom poľskom území neďaleko sídla Komancza:
Druhá svetová vojna ale skončila porážkou Tretej ríše a Slovenský štát zanikol. Opätovne vzniklo Československo (bez Podkarpatskej Rusi) a snažilo sa o obnovenie hraníc spred Mníchovskej dohody. A práve vtedy niekoľkokrát spomínané časti Oravy a Spiša patrili Poľsku. Poľsku sa aj vrátili napriek nevôli miestnych obyvateľov. Po skončení sporov došlo na Poľskom získaných územiach proces voči slovenskej inteligencii, učiteľom a podobne. Tisícky ľudí sa rozhodlo nakoniec odsťahovať zo svojho rodného kraja.
Rovnako sa udialo aj v prípade straty Podkarpatskej Rusi.
Kúsok Oravy a Spiša tak do dnešného dňa patrí našim severným susedom a Slovensko tak s najvyššou pravdepodobnosťou stratilo jedno zo svojich bývalých území.
