Precestovať Európu sa dá aj pri minimálnych nákladoch, no o to s väčšími zážitkami.
Pre Tomáša a Katku Kožíkovcov je cestovanie vášňou. Známi sú vďaka webu Vista Travellers, kde píšu nielen o svojich zážitkoch, ale i cestovateľských tipoch. Radi pritom spomínajú na svoju expedíciu naprieč Európou. Starý kontinent precestovali počas piatich mesiacov od severu až po juh. Vďaka tomu získali množstvo cenných skúseností, o ktorých nám Katka prezradila viac v rozhovore. Okrem toho opísala, v čom boli krajiny, ktoré manželia navštívili, pre nich pozoruhodné a výnimočné, či si prešli krízou a aké majú ďalšie plány.
Ako a kedy prišiel nápad precestovať Európu od severu až po juh?
Nápad sa zrodil úplnou náhodou. V marci 2016 sme dali výpoveď v práci so zámerom cestovať. Pôvodne boli naše cestovateľské plány namierené do úplne iných a oveľa vzdialenejších končín. Nepodarilo sa nám však na prvýkrát získať víza a na ďalšie otvorenie kvóty bolo treba čakať celý rok.
Rozmýšľali sme teda, čím si čakanie vyplníme. Rozhodli sme sa investovať tento čas do lepšieho spoznania krajín Európy. Nuž a keď sme raz večer v posteli rozmýšľali nad ideálnou trasou, ktorá by ich spojila čo najviac, vypadlo zo mňa - pôjdeme k Gibraltáru cez Nordkapp! A na svete bol nielen itinerár, ale aj názov expedície.
Koľko času vám zobralo plánovanie?
Prípravy trvali asi dva mesiace. Počas nich sme sa však viac sústredili na praktické aspekty cestovania autom, než na samotné plánovanie trasy a štúdium krajín. Riešili sme, čo si zbaliť, aby sme so sebou mali všetko, čo potrebujeme a aby ostalo doma to, čo nepotrebujeme. Ako veci v aute rozmiestniť, aby sme s priestorom v ňom vedeli narábať dosť flexibilne. Už v tom momente sme totiž vedeli, že auto sa pre nás na ceste stane všetkým – spálňou, kuchyňou, jedálňou, pracovňou, šatňou aj špajzou.
Ako sa neskôr ukázalo, túto prípravu sme zvládli celkom dobre. Skutočne sme so sebou nevozili nič navyše a ani nám počas cesty nič nechýbalo. A keď sme potrebovali spať v aute, boli sme schopní premeniť v časovom limite tri minúty štandardný „kombík“ s plným kufrom na priestrannú spálňu.
Ako ste riešili presuny, čo sa týka ubytovania? Mali ste ho zajednané dopredu alebo ste niekedy aj improvizovali?
Ubytovanie počas expedície K Gibraltáru cez Nordkapp je osobitná kapitola. Už sme spomínali, že pred odchodom sme dali výpoveď v práci a ostali tým pádom bez príjmu. My sa pri cestovaní neradi obmedzujeme a neradi šetríme na veciach, ktoré máme radi.
Na druhej strane, neradi púšťame peniaze tam, kde vidíme, že pomer cena/výkon je očividne v náš neprospech. Keď sme sa rozhodovali, do čoho sa počas expedície oplatí investovať a do čoho nie, voľba bola jasná. Na jedle a zážitkoch sme nešetrili. Zato na ubytovaní sme ušetrili výrazne. A nejako extra sme tým neutrpeli.
Spávali sme v stane - veľmi často na divoko. Ak pršalo alebo sa nedalo kempovať na divoko, spali sme v aute. Spávali sme aj u domácich, s ktorými sme sa spojili prostredníctvom siete couchsurfing alebo sme sa s nimi náhodne zoznámili počas cesty. Nuž a keď sme potrebovali oprať, spali sme aj v kempingu.
Takýto prístup nám priniesol hneď niekoľko výhod. Bolo to veľmi oslobodzujúce. Neboli sme viazaní žiadnymi termínmi ani rezerváciami. Ak sa nám niekde zapáčilo, ostali sme, koľko sme chceli. Ak sa nám nepáčilo, išli sme zase ďalej. Bolo to veľmi pohodlné. Spali sme, kde sme chceli a pritom stále „vo svojom“, teda vo svojom stane, aute, spacáku. Najmä spanie v stane bolo super. Možno teraz niektorí neveriacky krútia hlavou. Nemám im to za zlé. Nie je to totiž až tak dávno, čo som Tomášovi svätosväte tvrdila, že mňa do stanu v živote nedostane. Stačilo si to iba raz vyskúšať a teraz si už cestovanie inak ako so stanom ani neviem predstaviť.
Nuž a bolo to aj veľmi lacné. Za celú expedíciu, teda 150 dní, sme na ubytovanie minuli iba 490 eur.
Čoho všetkého ste sa museli pred zahájením tejto cesty, ale i počas nej zrieknuť?
Museli sme sa kompletne zrieknuť všetkého, čo našinec nazýva sociálnymi istotami. Boli sme bez zamestnania a teda bez príjmu, s hypotékou na krku. Opustili sme zázemie domova. I keď iba dočasne, zriekli sme sa toho, čo našinec nazýva základným životným štandardom - teplej sprchy, vyhriatej postele, „papučovej kultúry“ večer pred telkou atď. A hoci sme pred expedíciou boli skalopevne presvedčení o tom, že nás čaká veľký krok poriadne ďaleko za hranice našej komfortnej zóny, dnes to už vnímame úplne inak.
Aj keď sme spávali v stane alebo v aute, sem-tam u domácich cez couchsurfing, aj keď sme často boli odkázaní iba na našu jednoplatničku a potraviny, ktoré sa v kufri auta nepokazia, dnes vieme, že namiesto vykročenia za hranice komfortnej zóny sa udial presný opak. Celkom slušne sme sa v nej zahniezdili. A ako príjemný bonus k tomu sme spoznali 13 európskych krajín - Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko, Nórsko, Švédsko, Dánsko, Holandsko, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko a Švajčiarsko. V každej z nich sme sa zoznámili so zaujímavými ľuďmi a zažili niečo výnimočné.
V každej krajine sme boli schopní nájsť niečo, vďaka čomu sa po nej cestovalo príjemne a ťažili sme z toho. Zároveň sme sa zriekli niečoho, čo síce doma berieme ako samozrejmosť, ale tam to jednoducho komplikuje život. Napríklad v Nórsku sme neplatili za ubytovanie, pretože kempovanie na divoko je tu povolené. Na druhej strane sme úplne vypustili alkohol kvôli prísnej prohibícii, čo sa odráža na jeho dostupnosti i cene. Zriekli sme sa stravovania vonku, lebo okrem drahých reštaurácii nebola k dispozícii žiadna iná alternatíva, aj sladkostí. Tie, ktoré poznáte z našich obchodov, v Nórsku nenájdete a tých niekoľko málo vlastných značiek, ktoré majú na pultoch, ochutnáte iba raz a stačí vám.
Alebo také Portugalsko – hoci nie sme kávičkári, tu sme kávu pili neustále. Je fantastická a neuveriteľne lacná. V Portugalsku sme navyše vyrovnali aj cukrový deficit, ktorý sme si niesli ešte z Nórska. Portugalsko je totiž kráľovstvo tých najlepších koláčov a zákuskov na svete. A takto by sme vedeli pokračovať veľmi dlho. Všetky obete, ktoré sme teda priniesli, boli iba zdanlivé. V skutočnosti sme oveľa viac získali, ako obetovali.
Prešli ste Európu krížom, medzi ktorými krajinami vidíte najväčšie rozdiely?
To závisí od toho, na základe akých kritérií porovnávame. Nech si pre porovnanie zvolíme akékoľvek kritériá, stále nájdeme v Európe krajiny, ktoré sú si v danej oblasti na hony vzdialené. Napríklad prístup k ochrane prírody.
Kým pre Nórov je prioritou číslo jeden a v ich krajine to aj tak vyzerá, Portugalci alebo Španieli si kvôli prírode a životnému prostrediu ťažkú hlavu nerobia. A tiež to u nich podľa toho aj vyzerá.
Keby sme si za kritérium zvolili finančné zabezpečenie obyvateľov, Dáni a Portugalci by boli na pomyselnej škále od seba tak ďaleko, že by na seba navzájom snáď ani nedovideli. Keby sme chceli porovnávať mentality národov Európy, rozhodne by sme zaznamenali priepastné rozdiely medzi uzavretým a zdržanlivým severom a veselým, bezstarostným a srdečným juhom. Takto by sa dalo pokračovať veľmi dlho.
Ale podľa nás je oveľa dôležitejšie sústrediť sa na to, čo nás spája a nachádzať, čo máme spoločné. Musíme sa navzájom lepšie spoznať, aby sme si navzájom lepšie rozumeli. Čím sme si v Európe navzájom bližší, tým lepšie môžeme spolužiť, spolurozhodovať a spolu tvoriť spoločnú budúcnosť.
Návšteva ktorej krajiny vám najviac utkvela v pamäti a máte na ňu najlepšie spomienky?
Na túto otázku jednoducho nedokážeme odpovedať. V každej krajine sme našli niečo zaujímavé alebo zažili niečo príjemné, poučné či zábavné, vďaka čomu na danú krajinu radi spomíname. Napríklad z Nórska a Fínska nám najviac utkvela v pamäti nádherná príroda, ktorá ostáva nedotknutá a divoká aj vďaka tomu, ako k jej ochrane pristupujú obyvatelia týchto krajín. Pre nich je ochrana životného prostredia na prvom mieste.
To isté sa ani zďaleka nedá povedať o Francúzoch, Portugalcoch alebo Španieloch. Na ich krajiny však veľmi radi spomíname najmä v súvislosti s gastronómiou a historickými a kultúrnymi pamiatkami.
Veľmi na nás zapôsobilo i Švajčiarsko. Uvedomili sme si, že z pohľadu rázu krajiny, jej veľkosti aj počtu obyvateľov, sa od Slovenska takmer ničím nelíši. A napriek tomu je život vo Švajčiarsku úplne iný ako u nás. Zistili sme, že dôvody tejto odlišnosti treba hľadať v ľuďoch.
Radi a často spomíname aj na krajiny ako Poľsko alebo Dánsko. Poľsko nás prekvapilo množstvom zelene v mestách, čistým a úhľadným vidiekom, vybudovanou cestnou a cykloinfraštruktúrou. Dánsko si nás zase získalo mentalitou ľudí a nádherným dizajnom, ktorým sa na každom kroku obklopujú. A k srdcu nám prirástol aj baltický trojlístok Litva, Lotyšsko a Estónsko.
Spoločné cestovanie je nielen o veľkej vzájomnej dôvere, ale i tom, že budete spolu prakticky nonstop. Prežili ste v tomto smere aj nejaké krízy?
Už sme párkrát túto otázku dostali. Pred expedíciou sa nás zopár našich kamarátov s vypleštenými očami pýtalo, či si uvedomujeme, že budeme 24 hodín denne spolu. A my sme im s istou dávkou nepochopenia odpovedali protiotázkou: A vy si uvedomujete, že my sme manželia?
Aj keď sme boli neustále spolu, „ponorka“ sa nedostavila. Skôr naopak. Po návrate z expedície si oveľa častejšie než predtým pospevujeme pesničku My dvaja od IMT Smile, najmä to, kde sa spieva „My dvaja sme sa museli nájsť...“ Samozrejme, nemáme v úmysle tvrdiť, že expedícia K Gibraltáru cez Nordkapp bola 150 dní zaľúbeného hrkútania. Ak celý deň pršalo, tak sme sa aj pohádali. Ale tichá domácnosť nie je náš štýl. Po daždi vždy vyšlo slnko.
Čo najcennejšie vám táto cesta dala?
Odpovedať na túto otázku nie je vôbec jednoduché. Reč totiž nie je o hmotných veciach, pri ktorých každý hneď rozumie, o čo ide, ale o abstraktných pojmoch a subjektívnych vnemoch. Ceníme si všetko, čo sme sa počas tejto cesty naučili. A to nielen každý sám o sebe, ale aj my dvaja o sebe navzájom.
Napríklad, že neexistuje väčšia hrozba pre úspech expedície ako hladný muž (smiech). Ale veľa sme sa naučili aj o ľuďoch vo všeobecnosti. Za najcennejšie považujeme poznanie, že ľudia nie sú takí ani onakí. Každý z nás je tým, kým mu jeho výchova, vzdelanie, kultúra, životné podmienky a politická situácia v krajine dovoľujú byť.
Naučili sme sa tiež, že nie je správne hádzať všetkých ľudí do jedného vreca alebo ich nejako nálepkovať. Každý z nás je jedinečný a za každým z nás sa skrýva osobitný príbeh. Naše vonkajšie príznaky ako farba pleti, národnosť alebo vierovyznanie nijako neurčujú náš charakter, povahu alebo spôsob, ako sa zachováme v konkrétnych situáciách. Veľkým prínosom pre nás bola tiež možnosť otestovať si vlastné hranice - čo všetko znesieme, čo zvládneme a koľko toho vydržíme. Najcennejšie však bolo zistenie, že skutočne len veľmi málo z toho, čo človek k životu skutočne potrebuje, sú veci materiálneho charakteru.
Mnoho ľudí by rado cestovalo, no možnosti im to nedovoľujú, napríklad finančné alebo pracovné. Aká je vaša rada, ak niekto túži cestovať, no bojí sa, že by to nebolo možné? A ako to bolo vo vašom prípade?
My sme našou expedíciou chceli ukázať, že človek nemusí mať našetrené tisíce na to, aby mohol niekam vycestovať a niečo zažiť. Úplne zámerne sme v rámci prípravy na expedíciu obmedzili naše investície na minimum.
Chceli sme sebe i iným dokázať, že vycestovať sa dá aj s tým, čo má človek práve k dispozícii alebo doma poruke. Pred expedíciou sme si kúpili iba stan (ten najlacnejší), karimatky a spacáky. Ostatné sme vzali buď z domácich zásob, alebo si požičali od rodičov a kamarátov, napríklad kempingový stôl a stoličky, strešný box atď. A zistili sme, že to ide. Že sa okrem iného dá aj päť mesiacov cestovať po Európe a neminúť pri tom viac ako na dvojtýždňovej rodinnej dovolenke v Grécku.
Namiesto výhovoriek, prečo sa niečo nedá, je dôležité hľadať spôsoby, ako sa to dá. Veď nie je nutné vycestovať hneď na 150 dní a prejsť 16 krajín. Ak niekto nemôže kvôli práci vycestovať na dlhšie, veľa sa toho dá vidieť a zažiť aj počas siedmich dní.
Ani nízky príjem dnes už nemôže byť dôvodom, prečo sedieť doma. Počas našej expedície sme stretli Fína, ktorý už roky „cestuje“ na dovolenku peši. Možno v porovnaní s autom alebo lietadlom nezájde veľmi ďaleko, domov sa však zakaždým vracia s neopakovateľnými zážitkami, novými priateľmi a asi 1 500 kilometrami v nohách.
Ak chodenie peši nie je práve váš štýl, pokojne si môžete vystriehnuť akciu na lacnú letenku, lístok na vlak, autobus alebo ísť stopom. A ak ste čo i len trochu spoločenskí alebo aspoň spoľahliví, budete počas svojich ciest bývať zadarmo. Môžete využiť couchsurfing, prípadne bývať u niekoho doma zadarmo výmenou za to, že mu počas jeho neprítomnosti postrážite dom, byt alebo domáceho miláčika.
Čomu sa momentálne venujete? Aké sú vaše ďalšie životné i cestovateľské plány?
Po návrate sme sa opäť pokúsili získať víza na Nový Zéland. Jeden z nás dostal, druhý nie. Otvorene priznávame, že nás to trochu zaskočilo a z pohľadu napĺňania našich cestovateľských snov aj trochu zabrzdilo. Do toho sa priplietli ešte zaujímavé pracovné ponuky.
Jeden z nás začal pracovať v úplne novej branži a na voľnej nohe, druhý sa vrátil k tomu, čo vyštudoval. A zároveň už plánujeme ďalšiu cestu. Výber možných destinácií je obrovský a momentálne sa cítime ako deti v cukrárni – nevieme, čo si z toho množstva dobrôt vybrať. V každom prípade to však bude za hranicami Európy, čo znamená, že náš červený tátoš ostane tentoraz doma v garáži.
