8 inšpiratívnych rímskych cisárov, ktorí svojimi činmi otriasli celým starovekým svetom.
Keď sa píše o rímskych cisároch, väčšinou sa pojednáva o šialených despotoch a ctižiadostivých vrahoch. V nasledujúcich riadkoch si však predstavíme presný opak – ľudí, ktorí svojimi činmi zlepšili svoju domovinu a boli jedným z dôvodov, prečo sa stalo rímske impérium vrcholom starovekej éry.
Justinián I. – Posledný Riman
I napriek pádu sesterského štátneho útvaru a neustálym vpádom barbarských kmeňov sa Východorímska ríša drží v dobrej kondícii. Od roku 526 n.l. tu vládne cisár Justinián, ktorého hlavnou snahou sa stáva obnovenie západného rímskeho impéria, no i znovuzavedenie otrokárskych pomerov. Jeho zahraničná politika sa tak transformuje na otvorenú expanziu na územie zaniknutej Západorímskej ríše – byzantské vojská obsadzujú Itáliu, pričom pokračujú do severnej Afriky, kde v bitke u Desiateho míľníka vyhľadia celé Vandalské etnikum.
Zakladateľ justiniánskej dynastie dáva v snahe povýšiť ríšu na novú, modernejšiu úroveň kodifikovať klasické rímske právo. Reviduje kódexy, reformuje a aktualizuje zbierku cisárskych zákonov, ktoré neskôr ovplyvnia celý právny poriadok ríše. Svoju moc a víťazné ťaženia zdôrazňuje výstavbou veľkolepých stavieb – chrám Božej múdrosti, cirkevné stavby v italskej Ravenne, pestrofarebné mozaiky v Konštantínopole. Podľa historikov bol Justinián vynikajúcim štátnikom. I napriek tomu, že pochádzal z chudobných pomerov, patril medzi najvzdelanejších ľudí vtedajšej doby. Zaujímal sa o náboženské otázky a bol mimoriadne starostlivý, no aj rovnako chladnokrvne krutý a vypočítavý.
Vespazián – Budovateľ Kolosea
Po obsadení Ríma a poprave Vitelliusa sa generál Vespazián stáva v poradí deviatym rímskym cisárom a okamžite sa sústreďuje na upevnenie svojej moci. Légie verné mŕtvemu „tyranovi“ rozpustí a vojakom nariadi presun do ďalekých provincií, rovnako zavedie princíp budovania menších táborov, aby velitelia neovládali príliš veľké armády a územia. Kvôli častým vzburám etnicky premieša zloženie pomocných vojsk. K armáde nový panovník pristupuje prísne i citlivo, pričom sa stáva chrbtovou kosťou jej moci. I napriek tomuto autoritatívnemu znaku nie je ľahostajný voči senátu a s pravidelnosťou sa zúčastňuje na jeho zasadnutiach.
Obnovuje zrušený úrad cenzora a upevňuje spoluprácu medzi centralistickým cisárskym úradom a vplyvnými rímskymi občanmi. Za Vespaziánovej vlády dochádza i k tvrdým ekonomickým reformám, ktoré posilňujú politické postavenie provincií – ich obyvateľom je po novom udeľované rímske občianke i latinské právo, čo v konečnom dôsledku vedie k hospodárskemu rastu. Rovnako vytvára plán konsolidácie verejných financií, zahrňujúce zvýšenie daní či sofistikovanejšie zisťovanie finančných únikov. Na vrchole svojej vlády začal so stavbou ambiciózneho Kolosea, v ktorom sa mali uskutočňovať gladiátorské zápasy, rekonštrukcie námorných bitiek či dramatické predstavenia.
Hadrián – Samozvaný služobník štátu
Vynikajúci vojvodca a rozvážny štátnik, ktorý sa viac ako na územné zisky sústredil na zabezpečenie hraníc. Na severe Británie a v južných provinciách Afriky dal postaviť nový obranný val (Hadrianov val) ako nárazníkovú zónu pred útokmi barbarských kmeňov. Na dobytých územiach vštepoval domorodému obyvateľstvu pocit spolupatričnosti s rímskou orlicou, a to tak, že zavádzal rad špecifických občianskych, politických a administratívnych reforiem. Hadrián zaviedol zmeny i v správe ríše – zvýšil počet úradníkov, spísal záväzné edikty pre súdne konanie či povýšil cisársku radu na oficiálny štátny orgán. Ako správny panovník precestoval väčšinu svojej ríše, aby sa dozvedel o potrebách a prianiach bežného ľudu. Vtedajší historici ho označujú za všestranne talentovanú osobnosť a milovníka gréckej kultúry, čo neskôr potvrdil rozsiahlymi stavebnými prácami najmä v Aténach.
Claudius – Zvolený cisárskou gardou
Už odmlada šikanovaný vlastnou rodinou, ktorá ho považovala za slabomyseľného a jeho meno používala ako nadávku. Práve vďaka tomuto odcudzeniu sa však po brutálnej smrti šialeného Caligulu stáva Claudius cisárom. Prétoriánska garda ho nájde počas rabovania paláca ukrytého v kúte a na mieste ho prehlási za samovládcu rímskeho impéria. Claudius nastoľuje osobnú diktatúru opretú o armádu a byrokraciu. Jednotu ríše upevňuje rozšírením rímskeho občianstva na obyvateľov provincií a umožňuje ich predstaviteľom prístup do senátu.
Dáva rovnako vybudovať tisíce kilometrov nových ciest, podporuje vysušovanie močiarov a stavby prístavov v Stredozemnom mori. V hlavom meste dá príkaz na dostavanie vodovodu a akvaduktov. Počas svojej vlády venuje veľkú pozornosť aj súdnictvu – centralizuje štruktúry, vyhlasuje stálych úradníkov, pričom sa sám zúčastňuje pojednávaní a vynáša rozsudky. Ako hlava štátu podporuje návrat k pôvodnému náboženstvu a zabraňuje novým kultom prenikať do impéria. Vyháňa židov, ruší druidské kulty a mystické spolky. Svoju pravú ruku – armádu –využíval často a rád. Verné légie pod rímskym práporom dobyli veľkú časť Británie, pripojili k ríši Tráciu a v Afrike si zas podmanili Mauritániu.
Augustus – Otec vlasti
Prvý rímsky cisár a prasynovec Gaia Iulia Ceasara, ktorý si nechal udeliť čestný titul imperátor, čím tak vo svojich rukách sústredil republikánske úradné právomoci, post najvyššieho pontifika a kompetencie tribúny ľudu. Rozhodoval o vojenských, zahraničných i finančných otázkach, mal zákonodarnú i výkonnú moc a jeho osoba sa tak stala nedotknuteľnou. Svoju monarchistickú moc využíval Augustus na vytvorenie podmienok pre rozkvet kultúry, najmä literatúry a umenia, pričom tak chcel posilniť národné sebavedomie Rimanov a obnoviť padlé náboženské tradície.
V zahraničnej politike sa cisár sústredil na zaistenie existujúcich hraníc, no i na rozdrvenie germánskych kmeňov. K ríši pripojili jeho vojská územia v severnej Afrike, Hispánii a Germánii, kde sa však po porážke v Teutoburskom lese zastavili. Obdobie vlády prvého rímskeho cisára získava po jeho smrti prídomok „Zlatá Augustova doba“ - je zažehnaná dlhodobá kríza rímskej republiky, rozširuje sa územie impéria, nastáva veľkolepá prestavba hlavného mesta (akvadukty, slnečné hodiny, fóra, divadlá či chrámy) a spokojnosť obyvateľstva narastá úmerne so životnou úrovňou. Za svoje zásluhy a všeobecný rozvoj ríše je Gaius Iulius Caesar Octavianus prehlásený za priameho potomka bohov.
Traján – Najlepší z najlepších
Úspešný miestodržiteľ Germánie a obľúbený vojvodca, ktorý do rímskeho impéria priniesol na vyše dvadsať rokov obdobie blahobytu a hrdosti. Svoju cisársku vládu spojil s priamou službou spoločnosti, čo sa napríklad odrazilo pri odmenách a pozemkoch u vyslúžilých legionárov či ako štátny alimentačný fond, z ktorého sa poskytovali pôžičky drobným a stredným roľníkom za výhodný úrok. Z výnosu tohto úroku sa následne podporovali deti nemajetných rodičov a siroty. Slabé sociálne vrstvy rovnako dostávali zvláštne prídely potravy a šatstva. V oblasti ekonomiky sa zameral hlavne na poľnohospodárstvo, kde skonsolidoval fungovanie rozdelenia obilia.
Pustil sa aj do rozsiahleho stavebného programu, podporil infraštruktúru provincií, staval cesty, mosty, akvadukty, prístavy i verejné stavby. Okrem sociálnej, hospodárskej a stavebnej činnosti sa Traján angažoval aj vo vojenských otázkach. Rozhodol sa ukončiť defenzívnu politiku, zabezpečil hranice vznikom limes Romanus a pripravil armádu na krvavé boje. Rímska orlica za jeho vládnutia dobýja rozsiahle územia na Blízkom východe, Arméniu či Mezopotámiu – jedná sa tak o najväčšiu územnú expanziu v histórii Rímskej ríše. Traján aj napriek upevneniu cisárskej moci vládol v zhode so senátom, počúval jeho rady a zaistil jeho predstaviteľom imunitu. Všeobecná antická tradícia ho považuje za jedného z najlepší cisárov, čím získava výstižné priezvisko Optimus (Najlepší).
Marcus Aurelius – Filozof na tróne
Posledný z radu takzvaných „adoptovaných cisárov“, ktorý sa radí medzi najschopnejších panovníkov rímskej ríše. Hoci sa v domácom prostredí snažil viesť umiernenú politiku, jeho celé obdobie vlády je vyplnené ničivými vojnami – konflikt s Partskou ríšou na východe, obrana proti germánskym a sarmatským kmeňom či prenasledovanie kresťanov. Marcus Aurelius venoval mimoriadnu pozornosť sociálne slabším a snažil sa pomocou zákonov uľahčiť deťom, ženám a otrokom ich neľahkú situáciu. Počas obdobia, kedy je rímske impérium zasiahnuté radom ničivých katastrof (epidémia, nedostatok úrody, vysoké vojenské náklady či prírodné katastrofy) sa usiluje o spravodlivé rozdelenie obilia, pričom zavádza rôzne lekárske opatrenia brániace šíreniu smrtiacich chorôb.
Všetky tieto opatrenia však zaťažujú cisársku pokladnicu, a tak sám cisár ide príkladom. Osobne je zdržanlivý a striedmy, znižuje obsah drahých kovov v minciach, obmedzuje závody a gladiátorské hry a vlastným majetkom financuje vojenské boje. Počas blahobytu naopak ľudom praje a buduje veľké množstvo stavieb a monumentov – víťazné oblúky v Ríme, Campus Martius či stĺp na námestí Piazza Colona. Svoju prezývku „filozof na tróne“ získava vďaka 12 knihám filozofických meditácií (napríklad známe „Myšlienky k sebe“), vďaka čomu sa označuje aj za predstaviteľa mladšieho stoicizmu.
Konštantín I. – Svätec
V roku 324 vychádza víťazne z bojov o rímsky trón a po dlhotrvajúcej kríze znovuzjednocuje rímske impérium pod správu jedného muža. Milánskym ediktom povoľuje kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo, pričom sa premiestňuje z „barbarského Ríma“ do posvätného Carihradu (po smrti cisára premenované na Konštantínopol). Tu reformuje správu ríše, rozdeľuje ju na 4 prefektúry, 13 diecéz a 116 provincií. Zrušil republikánske zákony a z úradov zostáva činný len konzulát. Upevňuje moc úradníkov a vyberačov daní.
Konštantín preorganizuje celý systém platenia tribútu a po viac ako 400 rokoch sú zdanení aj samotní obyvatelia Ríma. Platiť sa musí po novom aj za pozemok či príjem. Konštantínova nová politika voči kresťanstvu spôsobila stavbu veľkých patriarchálnych bazilík v Ríme – bazilika sv. Petra, laterárna bazilika sv. Jána a bazilika sv. Pavla. Jeho vojská vydobyli tiež dôležité víťazstva proti Frankom, Gótom či samantským kmeňom. Podľa historikov spočíva hlavný pozitívny odkaz Konštantína v stabilizovaní rozvrátenej ríše a postupnej premeny Ríma na kresťanský štát.
