Jeho príbeh sa stal inšpiráciou pre film z roku 2016.
Skoky na lyžiach sú súčasťou olympijských hier od roku 1924. Okrem toho sa konajú každý rok majstrovstvá sveta, ktoré majú medzi niektorými európskymi štátmi veľkú popularitu. Medzi najznámejšie "skokanské veľmoci" patrí Nemecko, Nórsko, Fínsko alebo Rakúsko. Na poslednej olympiáde v Sochi dominovalo Nemecko a Poľsko.
Veľkosti mostíkov sa líšia. Poznáme menšie, častokrát kratšie než 45 metrov, až po mamutie, ktoré dosahujú dĺžku až cez 185 metrov. Na Slovensku sa vo veľkom budovali od začiatku dvadsiateho storočia. Ideálnym prostredím na to boli často zasnežené Tatry a vo všeobecnosti stredné Slovensko. Majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní 1970 na Štrbskom plese boli vyvrcholením našich ambícií stať sa jednou z veľmocí klasických zimných športov.
Napriek tomu, že na Slovensku nemáme už známeho zástupcu v tejto disciplíne, stále sme na tom neboli tak ako Británia pred rokom 1988. Reprezentant tejto krajiny sa naposledy pod piatimi kruhmi objavil v roku 1928. Až do dátumu olympiády v Calgary sa nenašiel nikto, kto by dokázal konkurovať svetovej špičke. Teda až dokým neprišiel Michael "Eddie" Edwards, ktorého si zamiloval celý športový svet.
Teraz už 54 ročný rodák z Anglicka nevynikal športovou postavou ani veľkým nadaním. Meral 173 centimetrov a vážil 82 kilogramov. To je oveľa viac, než vážili jeho konkurenti. Ale prenesme sa v čase späť. Veľmi túžil po tom byť úspešný v športe - keďže sa mu to nepodarilo v zjazdovom lyžovaní, rozhodol sa skúsiť skoky - v nich nemal, čo sa týka Británie, žiadnu konkurenciu.
Trénovať začal v Lake Placid s Johnom Viscomem a Chuckom Berghornom. Výstroj mal zapožičanú od Berghorna. Hovorí sa, že len 6 párov oblečených ponožiek mu zabezpečilo, že mu špeciálna obuv na skákanie z druhej ruky bola dobrá. Okrem váhovej "nevýhody" a nedostatku finančných prostriedkov bol problémom aj jeho slabý zrak. Vždy, keď vyšiel hore na mostík, okuliare sa mu zarosili a nevidel takmer nič. Kvôli tomu musel často čeliť zraneniam a problémom.
Ani prespávanie v blázinci ho nedokázalo zastaviť pred tým, aby si splnil svoj veľký sen. Prvé majstrovstvá sveta, kde reprezentoval svoju krajinu, boli v Nemecku v roku 1987. Podarilo sa mu umiestniť na poslednom mieste, no na postup na olympiádu to stačilo. Bol totiž jediný reprezentant Veľkej Británie. Tu prichádza otázka, ako je možné, že vôbec mohol vystúpiť medzi najlepšími. Do roku 1990 to bolo možné, nastúpiť mohol ktokoľvek. Až potom prijala Medzinárodná lyžiarska federácia obmedzenia eliminujúce podobných závodníkov zo súťaží.
Prišla veľká chvíla, Eddieho príchod na olympiádu. Už na letisku sa mu podaril kúsok na pobavenie novinárov. Otvoril sa mu kufor a z neho mu vypadla spodná bielizeň. Neváhal a pozbieral svoje veci, ďalšie kroky viedli pred budovu letiska, kde ho čakal štáb kanadskej televízie a fanklub s nápisom "Vitaj v Calgary, Orol Eddie". Práve vtedy sa zrodila legendárna prezývka. No v ceste mu stáli nefunkčné otváracie dvere. Narazil do nich hlavou a nezostal nič dlžný svojej povesti.
Neskôr s ním novinári usporiadali tlačovú besedu, aby zistili, aká je jeho motivácia a ciele. Útočili naňho a on sa stále bránil, že olympiáda nie je len pre víťazov a že má právo reprezentovať svoju krajinu. Keď prišiel čas na súťaž, Matti Nykanen nedal súperom šancu. Pozornosť si však získal aj niekto úplne iný - Orol Eddie. Napriek tomu, že skočil na 70 metrovom mostíku iba 55 metrov na oba pokusy, ovácie zožal, ako by bol svetový šampión.
Nie všetci však boli Eddieho fanúšikmi. Napríklad východonemeckí novinári zdôrazňovali fakt, že ak by v každom športe štartoval "Orol Eddie", tak by zdiskreditoval celé olympijské hry. Znevážil by tým prácu a úsilie, schopnosti a odhodlanie tých najlepších. To ale britského skokana nezastavilo. Vystaviť mu stopku nedokázal ani silný vietor, na základe ktorého mu bolo odporúčané neštartovať na 90 metrovom mostíku. Noc pred ďalšími skokmi nepustili Eddieho novinári ani na krok bez ich pozornosti.
24-ročný bojovník sa šance zmocnil a aj keď skončil posledný, s jeho výkonom 71 metrov dokázal stanoviť nový osobný aj britský rekord v skoku na lyžiach. Ľudia ho milovali, on ich tiež. A nebol to jeho posledný moment slávy na tejto olympiáde. Na záverečnom ceremoniáli CEO celých olympijských hier Frank King povedal nezabudnuteľný citát: "Na týchto hrách niektorí športovci získali zlato, iní prekonali rekordy a jeden muž lietal ako orol." Eddie sa vtedy objavil v objektíve všetkých kamier a náramne si užil potlesk od desaťtisícov ľudí, čo skandovali jeho meno.
Po olympiáde ho na letisku v Londýne čakalo vraj až 10 000 ľudí. Z človeka, čo mal dlhy a nedokázal splácať bežné účty, sa stala ikona zarábajúca niekedy až 65 000 libier za deň. Keď bolo uzákonené pravidlo Orla Eddieho, bola jeho účasť na ďalšej olympiáde už úplne v nedohľadne. Medzinárodný olympijský výbor totiž schválil, aby na olympiáde mohol štartovať len športovec, ktorý patrí medzi 30% najlepších na svete, resp. 50 najlepších.
Pokúšal sa kvalifikovať aj do Albertvillu, Lillehameru a Nagana, no stále neúspešne. Populárny však zostal ešte dlho, či už vďaka svojim motivačným prednáškam, alebo občasným skokom pre propagáciu. V roku 2016 vyšiel biografický film o jeho živote a pôsobeniu na olympiáde. Ide o podarený kúsok, recenziu naň od kolegov z Filmkultu si môžete pozrieť tu. Rolu hlavného hrdinu prevzal Taron Egerton, trénera vo filme stvárnil Hugh Jackman.
Eddie mal odporcov aj fanúšikov. Tak to je ale vždy. Mnohí útočili práve na oslavovanie niekoho, kto nie je dosť dobrý. Ak sa však pozriete na to, koľko musel Eddie pre svoj "úspech" obetovať, uvedomíte si, že to nerobil s cieľom znehodnotiť olympijské hry alebo ostatných závodníkov. V histórii olympiády bolo viac závodníkov s podobným osudom. Práve menej športovo kvalitnými, no bojovnými výkonmi dokázali vyčariť úsmev na tvárach bežných ľudí, ktorí sa v nich našli.
Na záver si pripomeňme citát zakladateľa moderných olympijských hier Pierra de Coubertina. "Najdôležitejšie v živote nie je zvíťaziť, ale bojovať; hlavné nie je vyhrať, ale odvážne sa biť.“
