Jeden z dvoch najlepších slovenských interpretov nám konečne predstavil sólový album. Poďme si ho teda rozobrať.
Úprimne som si v minulom roku netrúfol hodnotiť recenziou album Krstný otec a približne podobné pocity som mal aj pri prvom vypočutí Egovho prvého sóla. Po pár dňoch od oficiálneho vydania sa však začali vynárať zvláštne komentáre a s nimi aj kritika mierená na žánrovosť albumu, s čím sa úplne nedokážem stotožniť.
Dnes už nebudeme riešiť, čo nám kedy Ego sľuboval, keďže predpokladáme, že reálne trvala príprava jeho čerstvého projektu porovnateľne dlho s inými interpretmi.
Nebudeme riešiť ani okolnosti, za akých niektoré skladby, respektíve spolupráce vznikli či nevznikli, aj keď pravdou ostáva, že zopár skutočností ostáva záhadou. Ktovie, možno ešte budú impulzom k tomu, aby sa rozhýbali vody na našej scéne. Nepredbiehajme však.
Egov debut dostáva názov Precedens, ktorý už mal možnosť vysvetliť v dvoch našich rozhovoroch a u Osťa... takže vám ho pre istotu priblížime ešte raz. Tento pojem pochádza z práva a popisuje prípad, ktorý sa už v minulosti stal a na jeho základe sa posudzujú aj všetky ďalšie podobné prípady. Zopár z vás už snáď vie, čo tým autor chcel povedať, aj keď pravdou ostáva, že si titul spomedzi niekoľkých desiatok vybrali fanúšikovia. Náhoda? Osud? To je už vlastne jedno. Tak či onak, veľmi trefné.
Dohromady sme sa dočkali 15 skladieb s 13 hosťami, čo je vzhľadom na ich rozmiestnenie vlastne ideálny pomer, keďže polovica tracklistu je dôkazom, že Ego vydal sólo a nie ďalší Podzemgang. Toho som sa vlastne pred vydaním bál najviac. Floso to po tejto stránke ustál a odviazal sa aspoň pri producentoch. Poďme sa teda pozrieť na samotné skladby, no ešte predtým by som rád ocenil, že ide o album, ktorý má skutočný koncept, resp. skôr myšlienku.
To len tak na margo, veľa interpretov totiž zvykne tvrdiť, že ich projekt má koncept, no skutočne ho zadefinovať už býva problém. Ego nesklamal a na rozdiel od ostatých zašiel podstatne hlbšie, zároveň neprekvapil a ledva si dal námahu vysvetliť nám všetko v skorosnippete a rozhovore.
Precedens otvára dvojica skladieb Všetci a A ja, v ktorých autor dokazuje, že vie, čo robí a slovenčinu už dávno zjedol. Až teraz som si uvedomil, prečo tá francúzska sloha. V každom prípade, druhú menovanú vec prvýkrát Ego odprezentoval v Hip Hop Reality už pred skoro tromi rokmi a ja som veľmi rád, že sa prebojovala až do finále. V skutočnosti ide o plnohodnotný storytelling, aj keď možno náročnejší na počúvanie.
Ďalšia vec V meste snov bola do značnej miery predurčená na komerčnejší úspech a nám je už teraz jasné, že to dobabrané šuštiace audio na tvojom lokálnom kúpalisku ešte dostane poriadne zabrať. Aj napriek tomu si myslím, že nie je o nič jednoduchšie rapovať do podobnej hudby. Pri Egovi sme si vždy mohli byť istí, že netvorí z vypočítavosti, ale vychádza z vlastných pocitov, čo bolo vždy obrovskou devízou Kontrafaktu.
Robím to čo chcem je doslova nenapodobiteľnou záležitosťou, keďže sa v nej Ego vyhral s každým detailom a prekomplikoval, čo sa dalo. No a keď už sme pri komplikáciách, až piata skladba Flexim ako Gott, je prvou, kde sa nachádzajú aj hostia. Reprezent záležitosť, ako sa patrí, ktorá pravdepodobne dokáže rozhýbať kluby. V podobných prípadoch stačí chytľavý beat a jednoduchý refrén, zvyšok už zaistí kredibilita zúčastnených interpretov.
Nasleduje Láska - spolupráca so speváčkou Laris Diam, ktorá v posledných rokoch ako jediná dokázala plnohodnotne nahradiť Tinu. Svojej pozície sa veľakrát zhostila úctyhodne a veríme, že konečne vydá aj sólo album. Áno, ani ja nedokážem zabudnúť na Ega z čias, kedy by sa sám za podobný track vysmial, v jeho prípade však ide skôr o posun k hodnotám dospelého človeka (aj ja ju radšej skipnem, lebo viem, čo nasleduje).
Na Ideme ďalej sa totiž nachádza najlepšia hosťujúca sloha za rok 2017 a postaral sa o ňu pán Páťa. Všimnite si, že ani v tejto fáze albumu nemá autor potrebu vyťahovať špecifické kontrafaktovské hudby a drží sa v princípe veľmi moderného zvuku. Mohlo by to naznačovať, čo je po celý čas jeho motiváciou. Výnimkou vlastne nie je ani Vozíme s Gyzovou slohou z väzenia, ktorá momentálne patrí do mojej top trojky trackov na replay.
Ak by som mal ukázať na jednu vec, ktorá je možno k albumu prilepená umelo, tak je to asi Runway. Je cítiť, kto dal skladbe dušu, no aj napriek tomu skvelý banger, ktorý už snáď rotuje v československých rádiách. Lvcas Dope si zaslúži pozornosť viac ako ktokoľvek iný. Pravdou je, že Ego nás len šetril pred tým, čo si prichystal na nasledujúcom, v poradí desiatom tracku, ktorý si už chvalabohu nemôžeš pustiť vo výklenku v širokých gatiach a zarazenej čapici, lebo by si vyzeral ako kretén.
Je nám to úplne jedno nie je len skvelý základ pre funkčný refrén samohrajky, no zároveň odkaz pre všetkých jedincov zaseknutých na neexistujúcom slovenskom pseudotrape. Zaujímalo by ma, koľko iných raperov by si na podobný experiment trúflo, no úprimne som rád, že album vyšiel v zime a nie uprostred leta. Ak v komentároch uhádneš prečo, ozvem sa ti a dostaneš darček.
Po eufórii z večera nasleduje východ slnka, s ním prebúdzanie sa do reality a uvedomenie si svojich činov. Presne o tom je Svitá, kde Ego opísal zopár svojich konkrétnych rán a vlastne ani nemáme dôvod pochybovať o tom, že to bolo inak. Autenticitou síce dýcha cez celý album, no obzvlášť v druhej polovici sa v textoch vylieva o niečo viac a vrcholom je gitarovka Keď prídem domov venovaná manželke Petre.
Jediná skladba, bez ktorej by som sa dokázal na albume zaobísť je Ako to cítiš s Tomim. Ako videosingel by som túto spoluprácu stopercentne chápal a nemal by som žiadne výhrady, no keďže zvyknem čítať Egove prekomplikované statusy, vycítil som skôr snahu venovať spevákovi viac priestoru a získať pre neho rešpekt. Nikto netvrdí, že by si ho nezaslúžil viac, ale či bola toto správna cesta, si nie som istý.
Pomaly sa dostávame na koniec, konkrétne k predposlednej stope Najlepší kamarát venovanej Bohu. Ego nikdy neskrýval svoju vieru a logicky si k sebe zavolal človeka s podobným pohľadom. Opäť poctivo odrapované slohy, ktorým nie je čo vytknúť. Snáď je len jedna drobnosť, ktorá mi vŕta hlavou od prvého počutia. Ozaj sa hovorí, že kamošov si nevyberáš?
No a to najlepšie na úplný záber. Kým sme spolu,... je presne to, čo nám chcel Ego celý ten čas povedať. Tvoj obľúbený raper len kopčí a znie moc klasicky, bojí sa nájsť si frajerku, aby nestratil fanynky a parazituje. Týmto trackom sa zároveň postaral o to, aby sme mu nemohli absolútne nič vytknúť.
Ak by som to mal v krátkosti zhrnúť, Ego sa k svojmu debutovému sólu postavil tým najlepším možným spôsobom, aj keď stále platia fakty z úvodu. Doručil nám rozmanitý projekt, ktorý definuje moderný zvuk často hraničiaci s rapovým žánrom ako takým. Nik mu však ešte stále nemôže zobrať pozíciu jedného z dvoch najlepších raperov na Slovensku, keďže nás o tejto skutočnosti dokázal presvedčiť zopár konkrétnymi skladbami. Že sa to niekomu nepodarí ani na albume plnom ultrapoctivého striktného trapu, je vec druhá. A na otázku, či podľa neho dokážeme posudzovať slovenský rap v roku 2018, odpoveď pravdepodobne neexistuje. Osobne si myslím, že zvyšok jeho kolegov zaujíma niečo úplne iné. Mier!
