10 zabudnutých operácií z najničivejšieho konfliktu.
V nasledujúcich odsekoch si predstavíme trúfalé plány z obdobia 2. svetovej vojny, ktoré mohli urýchliť víťazstvo bojujúcich strán alebo ho naopak úplne pochovať. V znamení „človek mieni, Boh mení“ sa však žiadne z nich neudiali – zapadli prachom alebo skončili ako ťažko uskutočniteľné alternatívy.
Operácia Unthinkable – 3. svetová vojna
Plán zrodený v hlave premiéra Spojeného kráľovstva a jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia - Winstona Churchilla, ktorý už v apríli 1945 označil postup sovietskych vojsk do strednej Európy za jednu z „najsmutnejších udalostí v dejinách starého kontinentu, pre ktorú nie je konkurencie“. V obavách o narastajúci vplyv „červeného teroru“ sa preto rozhodol požiadať britský imperiálny štáb o prípadný plán na zastavenie tejto hrozby. K prezentácii alternatív došlo 22. mája 1945 – plán s krycím názvom Unthinkable (Nemysliteľné) konštatuje, že komunistické Rusko sa stalo po nacistickom Nemecku novou hrozbou pre Západ. Druhý deň D má nastať 1. júla 1945, kedy 47 divízií zaútočí na sovietske vojská sústredené v okolí Drážďan a Poľsku, pričom ich bleskovým útokom vytlačí z Európy.
Súčasťou plánu je tiež masívne kobercové bombardovanie Moskvy či využite atómovej bomby. Keď sa frontová línia ustáli, do vojny sa má ďalej zapojiť okolo 100 divízií vrátane desiatich divízií Wehrmachtu, ktoré držia Angličania ako zajatcov na severe Nemecka a juhu Dánska. Britskí poradcovia naopak upozorňujú Churchilla na početnú prevahu Červenej armády v zbraniach a ľudských zdrojoch. Zároveň sa poukazovalo, že výhra by nemusela byť totálna a efekt prekvapenia by sa čoskoro vytratil, čo by bleskovú vojnu otočilo na dlhotrvajúci konflikt s neistým koncom. Smrť F. D. Roosevelta a následné sťahovanie amerických síl však rozhodlo o budúcnosti tejto riskantnej operácie. Sféry vplyvu určené na Jaltskej konferencií tak zostali zachované a východná a stredná Európa spolu s Balkánom (okrem Grécka) sa ponorili do červeného závoja na skoro 45 rokov.
Operácia Downfall – Koniec vojny bez atómových bômb
Nakoľko bol projekt Manhattan (vývoj atómovej bomby) prísne utajovanou operáciou, nemalo americké velenie v Tichomorí poňatia o možnom nasadení tejto novej zbrane, a preto stále počítalo s tvrdým konvenčným bojom. Velenie US NAVY (námorníctvo) a USAAF (letectvo) tak dostalo za úlohu pripraviť plán pre úspešné vylodenie amerických vojsk na japonské súostrovie. Operácia niesla krycí názov Downfall - po páde Okinavy sa mala americká armáda zamerať na súostrovie Rjúkú, ktoré by po dobytí mohlo slúžiť ako letecká a logistická základňa k podpore ďalšieho postupu. Nasledovala by invázia na Kjúšu (krycí názov Olympic) s účasťou 14 divízií, 1 300 lodí a 4 600 lietadiel. Po úspechu bolo ďalším cieľom vylodenie pol milióna amerických vojakov na Honšú (krycí názov Coronote) a obsadenie Tokia.
Takýto mohutný plán však kládol veľké nároky na logistiku, nakoľko sa rátalo s 610 000 tonami zásob a ďalšími 686 000 tonami v prípade, keby sa dali invázne jednotky znovu do pohybu. Ťažšie, než vyčísliť ekonomickú vyťaženosť a spotrebu zdrojov, bolo odhadnúť počet mŕtvych Američanov a roky, ktoré budú potrebné na úplné rozdrvenie japonského ducha. Šialené samovražedné útoky, partizánske boje či vzbury väčšinového obyvateľstva dávali americkému štábu podnety k opodstatneným obavám. Odhadovalo sa tak, že by počas invázie zomrelo 250 000 – 1 000 000 Američanov. Úspešné dokončenie atómových bômb a ich zhodenie na Hirošimu a Nagasaki však nakoniec umocnili bezvýchodiskovú situáciu Japonska, ktoré pod nátlakom ničivej zbrane 2. septembra 1945 kapitulovalo, čím sa operácia Downfall stala bezpredmetnou.
Operácia Tannenbaum – Obsadenie Švajčiarska
Štvrtý a konečný návrh nemeckej generality na inváziu do Švajčiarska, ktorý sa mal uskutočniť v roku 1940 a zahrňoval útok 11 nemeckých a 5 talianskych divízií do severozápadných oblastí Švajčiarska, kde sa mali sústrediť najmä na horský oblúk Jura. Nacisti predpokladali, že Švajčiari sú síce odhodlaní brániť rodnú zem, no po drvivej porážke vyhlásia bezpodmienečnú a hlavne rýchlu kapituláciu. Operácia s krycím názvom Tannenbaum rátala s nedostavanými alpskými pevnosťami či defetizmom švajčiarskych veliteľov, nakoľko mnohí z nich boli sympatizantmi strany frontistov, ktorá úzko spolupracovala s NSDAP.
Uskutočnenie plánu komplikovali Mussolliniho rozsiahle územné nároky, no i skutočnosť, že následná okupácia územia by viazala ďalších bojaschopných mužov. Hitlerov rozkaz k útoku nakoniec neprišiel a po začatí operácie Barbarossa bol čím ďalej menej pravdepodobný. Damoklov meč nad Švajčiarskom tak postupne oslabol a nakoniec sa rozplynul po spojeneckom vylodení v Normandii. Väčšina historikov sa však zhoduje, že Hitler chcel na Švajčiarsko zaútočiť jedine v prípade odporu. Stal sa však presný opak a krajina v srdci Európy sa stala dokonca poslušným spolupracovníkom nemeckej orlice.
Operácia Pike – Útok na budúceho spojenca
Spoločná francúzsko-britská operácia, ktorá mala slúžiť ako odpoveď na pakt Ribbentrop-Molotov, sa zameriavala na sovietske ropné rafinérie. Tie sa stali počas tohto krátkeho spojenectva pre Nemecko veľmi dôležitým prostriedkom na vykonávanie smrtiaceho Blitzkriegu a ich zničenie by znamenalo značné oslabenie bojaschopnosti nacistickej mašinérie. Samotný plán sa nerodil ľahko, zvažovali sa rôzne alternatívy, ako napríklad priama vojenská intervencia do škandinávskych krajín, odkiaľ plynuli do Nemecka zásoby železnej rudy.
Ambiciózne plány však čoskoro vystriedali úvahy o bombardovaní rafinérií na území dnešného Azerbajdžanu a Sýrie. Prípravy na nálety začali v marci 1940, lietadlá mali vzlietnuť z Iránu a Turecka, pričom celá bombardovacia kampaň mala trvať asi tri mesiace. Operácia Pike, ktorá by možno zmenila chod dejín, však padla 15. júna, kedy nemecké tanky prelomili Maginotovu líniu.
Operácia Seelöwe – Pád Britských ostrovov
19. júla 1940 zvoláva Adolf Hitler zasadnutie Ríšskeho snemu, pred ktorým glorifikuje doterajšie nemecké úspechy a vyhlasuje, že „naposledy apeluje na zdravý rozum britskej vlády a ponúka Anglicku mier.“ V tých časoch však dávno začínajú prípravy na vylodenie na britské ostrovy. Operácia s krycím názvom Seelöwe (Morský lev) ráta s prísľubom Hermanna Göringa, že zmetie anglickú RAF a v krátkom čase získa totálnu leteckú nadvládu nad ostrovom. Následne má prebehnúť vylodenie medzi Doverom a mestom Brighton, ktorého sa zúčastní 38 divízií (z toho 6 tankových a 3 motorizované) a 2. a 3. letecká armáda (cez 2600 lietadiel).
Velenie nemeckého námorníctva potrebuje na takúto rozsiahlu akciu 155 transportných lodí, 1722 lodných prámov, 471 remorkérov a cez 1160 veľkým motorových člnov. Pôvodný termín bojovej operácie – 15. august 1940 – sa však po porážke Luftwaffe a skutočnosti, že nemeckému námorníctvo sa nepodarí zhromaždiť dostatočný počet plavidiel, odkladá na máj 1941. Neskôr sa však z plánu úplné odstúpi a slúži už len ako „kamufláž“ novej invázie – plánu Barbarossa – pričom tak má posilniť dojem, že na Rusko sa nezaútočí, kým nepadne Londýn.
Operácia FS – Obkľúčenie Austrálie
V roku 1942 sa uskutoční v hlavnom štábe porada medzi veliteľmi japonského námorníctva a pozemných síl, pričom sa vytyčuje nový cieľ. Krajina vychádzajúceho slnka obsadila počas piatich rokov bojov značnú časť Pacifiku a teraz sa zameriava na najmenší kontinent. Vzniká tak plán na priamu inváziu do Austrálie s cieľom zabrať toto územie skôr ako spojenci a vyhnúť sa tak možnosti, že by mohlo slúžiť ako základňa nepriateľa. I keď s operáciou bola väčšina generality spokojná, veľkosť kontinentu by znamenala viazanie viac než 10 divízií, ktoré by museli byť stiahnuté z nepokojného Mandžuska.
Preprava a zásobovanie by boli rovnako logistickou nočnou morou. Vzniká preto alternatíva s názvom Operácia FS, ktorá ráta s obkľúčením a „vyhladovaním“ Austrálie prostredníctvom okupovania Papuy-NovejGuiney, Šalamúnových ostrovov, Novej Kaledónie či Fidži. Plán na blokádu najmenšieho kontinentu sa však nakoniec neuskutoční, ambiciózne plány Japoncov ochromí séria porážok a hegemónia amerických síl v Tichomorí.
Operácia „Cherry Blossoms at Night“ – Zamorenie USA infikovanými blchami
V záverečných dňoch 2. svetovej vojny sa rozpadajúce Japonské cisárstvo odhodlá k poslednému odporu. Jednotka 731 zaoberajúca sa biologickým a chemickým výskumom prišla s plánom na ničivý útok na Spojené štáty. Operácia s krycím názvom "Cherry Blossoms at Night" ráta s využitím 12 lietadiel dlhého doletu Aiči M6A Seiran, ktoré majú vypustiť v blízkosti San Diega kapsule s infikovanými blchami. Tie sa majú rozšíriť do celej južnej Kalifornie, zabiť desiatky tisíc ľudí a spomaliť Američanov v Tichomorí. I keď bola samotná misia mimoriadne riskantná, prešla schválením a bola naplánovaná na 22. septembra. Smrtiacu biologickú zbraň však zatienila atómová bomba a následná kapitulácia Japonska 2. septembra 1945.
Plán Rubber – Vplyv nad Atlantikom
Plán americkej armády na obsadenie Brazílie z dôvodu získania prevahy nad nemeckým námorníctvom v bitke o Atlantik. Dôvodom na inváziu do juhoamerickej krajiny bolo niekoľko – od severobrazílskeho pobrežia vedie najkratšia trasa do severnej Afriky či Európy. Rovnako existovalo riziko, že celá Brazília na čele s diktátorom Getúliom Vargasom vstúpi do vojny po boku mocností Osi. Spojené štáty najprv skúšali nezávidenia hodnú situáciu vyriešiť diplomaticky a požiadali Brazíliu o poskytnutie leteckých základni, no nepochodili. Po kapitulácii Francúzska získali Nemci aj kolónie v Afrike, odkiaľ by mohlo dôjsť k vyslaniu expedičných síl do Južnej Ameriky, čo by výrazne pomohlo Nemecku k získaniu moci nad Atlantikom.
Tajný plán Rubber sa tak ukazoval ako nevyhnuteľnosť. Cieľom sa stalo dobytie strategických letísk a prístavov na severe Brazílie. Problémom však bola geografia – nevhodné pláže, močiare či neprístupné lesy, ktoré by americkým pozemným vojskám spôsobili značné problémy. Útok mali vykonať dve divízie s podporou bojovej lode USS Texas a lietadlovej lode USS Ranger. Nácvik vylodenia v januári 1945 však ešte viac odkryli zlé podmienky panujúce na cieľových plážach. Americké velenie sa tak nakoniec rozhodlo upustiť od operácie Rubber a nájsť celkom iné spôsoby, ako získať kontrolu nad druhým najväčším oceánom sveta.
Plán Ketsu-Go – Posledný výkrik Japonska
Plán japonskej generality na obranu „božieho súostrovia“ nesie názov Ketsu-Go (Rozhodnutie) a ráta s využitím celého 70 miliónového národa. Pod tlakom propagandy a cisára sa majú muži a ženy, starí i mladí mobilizovať k poslednému boju až do horkého konca. Posledná defenzíva ráta s 2 350 000 dôstojníkmi a vojakmi pravidelnej armády, všetkými lietadlami (bojové, výcvikové či pozorovacie) a vozidlami. Okrem profesionálnej armády má byť zmobilizovaných ďalších vyše 3 700 000 ľudí, z ktorých však kvôli nedostatku munície a stupňujúcimi náletmi dostane zbraň až každý desiaty.
Väčšina odvedencov je preto nasadená na kopanie tisícov kilometrov podzemných chodieb slúžiacich japonským vojakom ako úkryt pred hegemóniou amerického letectva. Celkový plán Ketsu-Go ráta s vytvorením obranných prstencov, ktorých stredom sa stane Tokio (presnejšie cisársky palác). Ako prechodné sídlo cisára malo slúžiť Nagano, odkiaľ sa mal viesť aj posledný partizánsky boj. Generálny štáb cisárskej armády sa mal v prípade potreby premiestniť do jaskýň Macuširo na ostrove Honšú. Práve tu bolo pred koncom vojny vykopaných cez 10 km chodieb. Ambiciózne japonské plány však končia v troskách vyhlásením kapitulácie 2. septembra 1945.
Operácia Isabella – Obsadenie Pyrenejského polostrova
Nemecký plán na obsadenie Portugalska a Španielska po úspešnom zdolaní Sovietskeho zväzu za účelom prípravy konečného úderu na Britániu. Pôvodný plán predostrel Hitler vrchnému štábu v máji 1941 – hlavnými cieľmi sa stali Pyrenejský polostrov a Gibraltar, vďaka ktorému mala Veľká Británia stále otvorený vstup do Stredozemného mora. Po jeho obsadení by museli anglické konvoje smerujúce do Egypta plávať okolo celej Afriky, čo by poskytlo vojskám Osi veľkú výhodu. Operácia rátala s bleskovou vojnou a minimálnym odporom španielskych vojsk. Neúspech nacistickej invázie do Ruska však zaradil plán Isabelle do dlhého zoznamu operácií z 2. svetovej vojny, ku ktorým nikdy nedošlo.
