10 krvavých udalostí, na ktoré by sa nemalo zabúdať.
V našich končinách si väčšinové obyvateľstvo pod pojmom „genocída“ či „etnické/náboženské čistky“ vyjaví udalosti ako židovský holokaust, arménsku genocídu či osídľovanie Ameriky. V nasledujúcich riadkoch si ale predstavíme menej známe, no o to brutálnejšie zločiny proti ľudskosti, pri ktorých zomierali či trpeli státisíce ľudí.
„Genocída alebo genocídium je čiastočné alebo úplné vyvraždenie skupiny osôb alebo jej ťažké duševné či telesné poškodenie s cieľom zničiť ju, zvyčajne z náboženských, rasových, jazykových, národnostných, niekedy aj kultúrnych či politických príčin.“
Povstanie tchaj-pchingov – 25 000 000 mŕtvych
Tretí najkrvavejší konflikt v svetových dejinách (po prvej a druhej svetovej vojne) vypukne v roku 1850 robotníckou vzburou v Číne, ktorú vedie kresťanský konvertista a samozvaný „mladší brat Ježiša Krista“ Chung Siou-čchüan. Ten zakladá v krajine draka nezávislý štát – Nebeskú ríšu veľkého mieru, pričom riadeným útokom zaútočí proti mandžuskej ríši Čching. Cieľ je jasný – zničiť tradičné čínske náboženstvá (konfucianizmus, budhizmus a taoizmus) a nahradiť ich špecifickou formou kresťanstva. Tento trúfalý plán sa však neuskutoční a bábková vláda v spolupráci s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom povstanie po 16 rokoch krutých bojov zatlačí. Vojna, ktorá sa z Mandžuska rozšírila do väčšiny regiónov Číny, má za následok smrť 20 – 30 miliónov ľudí a ohromné škody na majetku a kultúrnom dedičstve. Väčšina padlých sú chudobní Číňania – tradicionalisti, ktorí sa stali cieľom masových čistiek a pokusu o vyhladenie celého filozofického smeru.
Etnická čistka Čerkesov – 950 000 mŕtvych a vyhostených
Už od Petra l. Veľkého si Rusko nárokuje územia na Kaukaze. Vhodná príležitosť na ich zisk prichádza roku 1817, kedy prebehnú prvé ozbrojené strety medzi ruským impériom a rozdrobenými štátnymi útvarmi Čečencov, Abcházcov, Dagestancov a Čerkesov. Nejednotné a zle vyzbrojené partizánske jednotky nemôžu moderným cárskym silám odporovať, a tak roku 1864 konflikt ukončuje dekrét cára Alexandra ll. Mier však čoskoro vystriedajú etnické čistky – najmä Čerkesov, ktorých 90% je násilne deportovaných zo svojej rodnej zeme. Masívne vysídľovanie sprevádzajú krvavé čistky, znásilnenia a popravy. Počet ľudí zasiahnutých ruskou agresiou sa odhaduje na 400 000 – 1 500 000.
Albigenská krížová výprava – 600 000 mŕtvych
V roku 1208 vyhlasuje pápež Inocenc lll. tvrdú kruciátu na juhu Francúzka, namierenú proti rozrastajúcemu sa kresťanskému hnutiu – Albigénstvu. To je označené za stelesnenie kacírstva, nakoľko sa pokúša vytvoriť si na Boha a Svätú trojicu vlastný názor a nepodlieha priamej kontrole Svätého Otca. Po nepodarených pokusoch o nenásilné konvertovanie dochádza k vyhláseniu vyhladzovacej vojny. Znásilňovanie, rabovanie a vraždenie je prehliadnuté a krížová výprava sa rozbieha na plné obrátky. Križiaci pustošia celé mestá a dediny, vyhladzujú obyvateľstvo a ničia poklady provensálskej kultúry. Stovky zajatcov sú bezohľadne upálení na hranici a tisícky ich zomierajú pri drancovaní. Táto krvilačnosť a brutalita sa ukazuje aj v meste Béziers, kde je zabité všetko obyvateľstvo - cez 20 000 ľudí. Za obeť nepadajú iba Albigénci, ale príslušníci akejkoľvek viery. Keď sa francúzsky velitelia pýtajú vyslancov z Ríma, ako majú vojaci rozoznať pravoverných od kacírov, hlavný opát vraj odpovie: „Bite ich všetkých, pretože Pán pozná svojich!“. Počas 20 rokov bojov a tvrdej inkvizície tak zomiera 200 000 – 1 000 000 ľudí, čo má za následok vykynoženie albigénstva z juhu Francúzska.
Genocída Pontských Grékov – 550 000 mŕtvych
Po prvej svetovej vojne a drvivej porážke centrálnych mocností sa cisárstva a tisícročné ríše obracajú v prach. Zasiahnutým impériom je aj Osmanská ríša, ktorej územia sú teraz okupované cudzími armádami. Vyhlasuje sa tak Turecká vojna za nezávislosť, ktorá pod vedením Mustafu Kemala Atatürka končí veľkým úspechom. Na dobytých územiach však nastávajú kruté jatky. Po porážke gréckych vojsk v Antólii začínajú Turci genocídu tamojšieho obyvateľstva. Najhoršie dopadnú pontskí Gréci – tí sú násilne vysťahovaní, zabíjaní, ponechávaní na antólských púšťach, lynčovaní či odovzdávaní do pracovných táborov. Systémovú genocídu zastaví až podpísaná výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom. To už však za obeť krvavému vyčíňaniu padá 400 000 – 700 000 ľudí.
Genocída chanátu Dzungara – 540 000 mŕtvych
Píše sa rok 1755 a vládnuca dynastia Qing vstupuje do vojny proti posledným kočovným kmeňom, ktoré už po stáročia bojujú proti „jednote a suverenite ríše draka“. Prvé strety prebehnú na západ od Veľkého čínskeho múru, pričom sa okamžite ukazuje dominancia modernej cisárskej armády. Tá má podľa príkazov s nepriateľom jasné plány – „za žiadnych okolností nebrať zajatcov a neukázať ani štipku súcitu“. Kedysi vyrovnané bojové strety sa tak menia na masakre celých etník. Obeťou cielenej genocídy sa však stávajú hlavne „podľudia“ z chanátu Dzungara, kde sú muži masakrovaní na počkanie, pričom ženy a deti sa stávajú majetkom cisárskych vojakov. Počas trojročných čistiek, chorôb spôsobených vojnou a násilného vysídľovania zomiera vyše 80% príslušníkov chanátu - 480 000 až 600 000 ľudí.
Genocída donských kozákov – 500 000 mŕtvych
Výstrel z Avrory roku 1917 predznamenáva veľké spoločenské zmeny a s nimi spojené krviprelievanie. V chaose občianskej vojny zomiera cez 6 000 000 ľudí a vlády nad najväčšou krajinou sveta sa ujíma komunistická strana. Tá pomocou tajnej polície i armády spláca staré účty a likviduje kolaborantov a bývalých spojencov cárskeho Ruska. Cieľom sa stávajú donskí kozáci, z ktorých 150-tisíc bojovalo pod velením Antona Ivanoviča Denikina proti boľševikom. 500-tisíc z nich vrátane žien a detí je zavraždených alebo deportovaných do vyhnanstva. Rovnako sa príslušníci tohto etnika stávajú v ZSSR „persony non grata“ - je im zakázané slúžiť v armáde alebo pracovať na vysokých pozíciach v štátnej správe.
Porajmos – 350 000 mŕtvych
26. novembra 1935 je vydané doplnenie Norimberského zákonu, ktoré zaraďuje Rómov do rovnakej kategórie ako Židov a definuje ich ako „nepriateľov rasovo čistého štátu“. Sú zbavení občianskych práv a majetku, pričom sa ich novým domovom stávajú vyhladzovacie a pracovné tábory. Na šatstvo dostávajú čierny trojuholník – znak asociálov a na predlaktie im je vytetované číslo a písmeno Z (z nemeckého Zigeuner - cigán). Ich trestom za nečistý pôvod je splynovanie, ťažká práca alebo osud „pokusných myší“ pod rukami šialených nemeckých doktorov. Historici odhadujú, že nacisti a ich kolaboranti zabili takto 220 000 až 500 000 Rómov, čo je asi štvrtina až polovica všetkých Rómov žijúcich v tom čase v Európe.
Genocída Asýrčanov – 250 000 mŕtvych
Za oponou prvej svetovej vojny sa okrem arménskej a gréckej genocídy koná i systémové vyhladzovanie kresťanských Asýrčanov v oblasti hornej Mezopotámie (dnešný Irán). V roku 1914 až 1920 je zavraždených cez 250 000 Asýrčanov, čo je polovica asýrskej populácie žijúcej pod správou bieleho polmesiaca. Turci spoločne s Kurdmi a Čečencami formujú milície, ktoré následne páchajú na neozbrojených civilistoch najväčšie zverstvá. Podrezávanie krkov, znásilňovanie či násilné deportácie sú na dennom poriadku. Jedná sa o vyhladzovaciu vojnu podnietenú džihádom meča, ktorú sčasti ukončí rozpad Osmanskej ríše a nárast britského vplyvu na tomto území.
Hererská genocída – 60 000 mŕtvych
Kolonizácia Afriky pre európske mocnosti neznamená len bohatstvo a blahobyt, ale i krviprelievanie a nestabilitu. Veľký zlom nastáva v Nemeckej juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia), kde v roku 1904 prebieha Hererské povstanie proti „nemeckým vládcom“. Odľahlé farmy kolonizátorov sa stávajú cieľom rabovania, pričom prichádza o život vyše 150 nemeckých osadníkov. Hererovia motivovaní prvými úspechmi prechádzajú do rozsiahlej ofenzívy v okolí miest Okahandja a Windeoek, kde ničia dôležitý železničný most. Nepokoje utíši až 14 000 vojakov pod velením generála Lothara von Trothy, ktorí rozdrvia povstalcov v bitke pri Waterbegu. Zrada „otrokov“ sa strestá smrťou – kmeň Hererov je nútený ustupovať cez západnú časť púšte Kalahari, kde mnoho z nich umiera na smäď a hlad. Nemecké sily strážia všetky vodné zdroje a majú rozkaz zastreliť každého, kto sa k nim čo i len priblíži. Len malej skupinke sa podarí uniknúť na susedné britské územie. Počet obetí sa odhaduje na 25 000 – 100 000, čiže 80 % vtedajšej populácie Hererov.
Genocída jezídov – 3 000 mŕtvych
V roku 2014 zažíva IS zlaté časy a do jeho područia sa spoločne s územiami Afganistanu a Sýrie dostavajú rôzne náboženské frakcie a kmene. Medzi nimi sú aj jezídi – 500 000 Kurdov uctievajúcich nadprirodzeného Boha, ktorý podľa príbehov stvoril sedem anjelov, ktorí majú na zemi šíriť jeho vplyv a posolstvá. Ich viera spája prvky šamanizmu, kresťanstva, judaizmu či hinduizmu. Práve viera skladajúca sa z mnohých prvkov ostatných náboženstiev spôsobuje, že sú jezídi po stovky rokov prenasledovaní a zabíjaní. Predovšetkým moslimami, ktorí o nich prehlasujú, že nie sú „ľudia knihy“, ale len „satanské figúrky“. Situácia sa vyostruje ťaženým IS, kedy stovky jezídov zomierajú pri náboženských čistkách a ďalšie tisíce je nútených utiecť do hôr. Cieľom islamistov sa stávajú aj ženy a deti, tie sú využívané ako sexuálni otroci alebo služobníctvo. Radikáli dávajú na výber – buď konvertujú na islam alebo budú pochovaní zaživa. Pod patronátom IS tak zomiera 2 500 – 5 000 jezídov a výše 6 000 ich je nezvestných. Čísla však stále rastú.
