Zvieratá vedci obetovali v mene technologického pokroku.
Písal sa rok 1957, keď sovietski vedci vyslali do vesmíru, na obežnú dráhu Zeme, prvého živého tvora. Bola ňou sučka Lajka, túlavý psík z moskovskej ulice. Odvtedy ubehlo už 60 rokov. Zrejme len málokto si uvedomoval alebo vedel vôbec predstaviť utrpenie, akým muselo zviera prejsť. Napriek tomu vedci vyslali do vesmíru ešte ďalšie zvieratá. Ich osud nebol vo veľa prípadoch o nič lepší.
Keď Lajku umiestnili do sovietskej družice Sputnik 2, nevedeli, ako živý tvor takúto misiu vôbec zvládne. V tomto prípade čakalo úbohé zviera veľké utrpenie. Stalo sa síce slávnym a podieľalo sa na historickom prieskume vesmíru, no uhynulo už po piatich hodinách od štartu. Malé psie telo podľahlo prehriatiu, no svoju úlohu tam zohral aj veľký stres.
Lajka však nebola jediné zviera, ktoré sa slúžilo na podobné pokusy. Ruskí a americkí vedci používali zvieratá na overenie svojich schopností. V roku 1947 vystrelili do výšky viac ako 100 kilometrov ovocné mušky. V nasledujúcich rokoch to NASA skúšala s opicami. Dostali mená Albert I., II., III. a IV. a všetky zomreli. Na telách mali pripevnené monitorovacie zariadenia.
Prvý úspech prišiel až v roku 1951 vďaka opici menom Jorick sprevádzanej 11 myšami. Primáta vedci poslali do vesmíru a aj vrátili späť na Zem živého. Po tomto úspechu nasledovali prepracovanejšie pokusy, napríklad s myšami Mildredom a Albertom. Tie umiestnili do rotačného bubna a umožnili im vznášať sa v stave beztiaže. Tieto testy podrobne sledovali sovietski vedci, do nízkych obežných dráh na základe toho posielali krysy či králiky. Cesta však bola len jednosmerná.
Lenže ani toto stále nestačilo. Aby mohli vedci zhromaždiť informácie potrebné na vytvorenie kabíny pre ľudského astronauta, potrebovali psy. A tak prišli na rad Dezik a Tsygan, túlavé psy označované aj za prvých suborbitálnych astronautov. Zároveň sa blížil čas na let okolo Zeme, misiu, ktorá ukončila život Lajky. Tá predchádzala letu kozmonauta Jurija Gagarina v roku 1961. Nie všetci preto vnímajú jej osud tak tragicky.
„Lajka bola prvým kozmonautom na svete. Obetovala sa kvôli úspechu budúcich vesmírnych misií. Sučku sme si vybrali preto, lebo pri močení nemusí dvíhať nohu, takže je stačí menej miesta. A túlavých psov sme chceli preto, lebo sú vynaliezavejšie a menej náročné,“ zaspomínala si 90-ročná ruská biologička.
Ďalšie psy sa dostali do vesmíru v roku 1960 a mali oveľa viac šťastia ako Lajka. Na zem sa totiž Belka a Strelka vrátili živé. O osem rokov na to posielali vedci do vesmíru aj korytnačky, jedlé červy, vínne mušky, žaby či pavúky. Lenže akonáhle sa dostal na Mesiac človek, úloha zvierat začala slabnúť. O slovo sa prihlásili teraz, keď je v hre snaha poslať ľudí na Mars. Na opiciach prebiehahú testovania v súvislosti s vysokou úrovňou radiácie, hlavného rizika pre astronautov. No toto testovanie je od začiatku považované za kontroverzné. V súčasnosti sa totiž kladie oveľa väčší dôraz na to, ako ľudia zaobchádzajú so zvieratami.
Hlavne aktivistom totiž doteraz leží na srdci fakt, že Lajka umierala sama vo veľkých bolestiach, v dôsledku prehriatia a obrovskej paniky. Európska vesmírna agentúra pritom tvrdí, že testy na zvieratách nie sú potrebné. No podľa NASA by počas raného obdobia vesmírneho prieskumu utrpeli aj americké, aj sovietske programy veľké straty na ľudských životoch. Podľa agentúry skrátka zvieratá vydlaždili cestu technologickému pokroku.
