V roku 1966 sa koncom novembra kúsok od bratislavskej mestskej časti Rača odohrala najväčšia letecká katastrofa v dejinách našej krajiny. Na úpätí Malých Karpát vtedy stroskotalo lietadlo s 82 ľuďmi na palube. Príčiny nehody sú dodnes zahalené tajomstvom.
Už je tomu viac ako 50 rokov, čo sa na Slovensku stala najväčšia letecká havária v histórii Slovenska (i Československa). V roku 1976 sa na Zlatých Pieskoch tragicky zrútilo lietadlo, v ktorom zomrelo 76 ľudí a ešte si možno spomeniete na rok 2006 a haváriu lietadla so 42 ľuďmi na palube, ktorí sa vracali z vojenskej misii v Kosove. Tí našli smrť za obcou Hejce na severovýchode Maďarska veľmi blízko našich hraníc. Na našom území (alebo v jeho tesnej blízkosti) sa ale titulom najväčšie letecké nešťastie „pýši“ havária lietadla bulharsko-sovietskej spoločnosti TABSO pri bratislavskej Rači.
Písal sa rok 1966, bol chladný november. Pravidelný let LZ 101 zo Sofie cez Budapešť a Prahu do Berlína musel mať kvôli zlým poveternostným podmienkam medzipristátie v Bratislave. Na palube takmer 3 roky starého lietadla Iliušin II-18 bolo 82 ľudí rôznych národností, prevažne však Bulharov. Medzi cestujúcimi bolo aj 5 občanov Československa, bulharská operná sólistka Kaťa Popovová, bulharský veľvyslanec, maďarská reprezentácia džuda či známy honduraský ľavicový básnik. Veliteľom letu bol pomerne skúsený kapitán Antonov, ktorý bratislavské letisko už dobre poznal.
Lietadlo opustilo budapeštianske letisko o 11:46 a smerovalo do Prahy. Počasie v hlavnom meste Československa sa však stihlo natoľko zhoršiť, že sa kapitán Antonov rozhodol pre medzipristátie v Bratislave, kde pristál dve minúty pred 12. hodinou. Po tri a pol hodinách čakania na zlepšenie počasia v Prahe sa dočkali, a tak sa pripravili na odlet. Kapitán bol informovaný o možných turbulenciách nad Malými Karpatami. 16:20 dostalo lietadlo povolenie rolovať na ranvej.
Vzlietnuť malo smerom na západ a po chvíli sa otočiť vpravo. Lenže tesne pred nimi ešte odštartovalo z Bratislavy lietadlo Československých aerolínii, ktoré odlietalo smerom na sever a potom bočilo doľava. To malo za následok, že ich lety sa krížili. Preto musel let LZ 101 dodržať výškový odstup. To znamenalo držať výšku len 300 m, pokiaľ nedostane povolenie na dosiahnutie svojej letovej hladiny.
Iliušin II-18 odštartoval na svoj posledný let o 16:28, keď už bola takmer tma. Okrem toho bola hlmla a padal dážď zmiešaný so snehom. Štart lietadla prebehol normálne, no po cca dvoch minútach havarovalo 8 km od konca ranveje na hore zvanej Sakrakopec. Posádka totiž z nejakého dôvodu nedodržala inštrukcie a neotočila sa dostatočne vpravo. Po chvíli musel zákonite prísť stret s hrebeňom Malých Karpát.
Zrážka so Sakrakopcom bola v rýchlosti asi 500 km/h a väčšinu ľudí tento náraz okamžite zabil. Lietadlo ihneď vzbĺklo a rozmetalo svoje trosky po okolí. Doslova vyrylo v lese niekoľko sto metrov dlhý pás. Výbuch počulo mnoho ľudí, ale kvôli tme, zlému počasiu a ťažkému terénu trvalo záchranným zložkám až jeden a pol hodiny, kým sa dostavili na miesto havárie. A keď už dorazili, obávali sa ožiarenia, pretože lietadlo údajne mohlo prevážať rádioaktívny jód na lekárske účely. Pohľad na miesto nešťastia bol podľa očitých svedkov hrozivý a skľučujúci. Trosky lietadla, nevládne telá, oblečenie povešané na konároch stromov... Behom troch dní sa podarilo vyslobodiť 74 ľudí z celkového počtu 82.
Časť trupu lietadla.
Vojaci odnášajú obete.
Prečo sa ale vlastne táto nehoda stala? Vyšetrovanie, ktoré malo túto záhadu vyriešiť, bolo plné sporov medzi zástupcami Československa a Bulharska, ktorí na ňom mali spolupracovať. Viac ako polovica obetí boli Bulhari, a preto bulharská strana chcela viesť vyšetrovanie sama. Naše úrady to odmietli a odborníkov z Bulharska vôbec nepustili na miesto havárie. Okrem tejto chabej spolupráce mohli vyšetrovatelia vychádzať iba zo stôp priamo z miesta nehody, z komunikácie letovej prevádzky a z výpovedí svedkov. Dosiahnuť nejakú objektívnu rekonštrukciu leteckého nešťastia bolo prakticky nemožné.
"Vysekaný" lesný porast pod bielou pokrývkou.
Príčin tragédie mohlo byť niekoľko. Všeobecne sa hovorí o odchýlení zo stanoveného kurzu. Ďalšími premennými ale môžu byť zlé poveternostné podmienky, tma alebo chyba na stroji. Bulharská strana sa však s týmto nezmierila a podľa nej bol na vine chybný postup dispečerov na letisku. Chybou malo byť, že ako prvé pustili k odletu pomalšie lietadlo, a preto musel let LZ 101 kvôli bezpečnosti manévrovať v úzkom koridore príliš blízko pohoria. Boli však aj názory, že bulharská posádka lietadla skrátka odignorovala inštrukcie dispečerov. Nepravdepodobné? Ktovie, pretože údajne ich inštrukcie ignorovali už pri prílete na bratislavské letisko.
V roku 1991 prišla nemecká stanica Deutsche Welle dokonca s jednou konšpiračnou teóriou. Vraj to celé nebola nehoda, ale išlo o atentát. Konkrétne na objednávku vtedajšieho bulharského vodcu Todora Živkova. Na palube lietadla boli viacerí bulharskí štátnici a pomery v tej dobe boli síce rôzne, ale táto teória je naozaj veľmi málo pravdepodobná.
Ako pamiatka na túto smutnú udalosť slúži pomník s kamenným krížom a pamätnou tabuľou. Hora s príznačným názvom Sakrakopec sa stala osudovým miestom pre viac ako osem desiatok cestujúcich dvanástich rôznych národností. Na počesť každého z nich bola na tomto mieste vysadená jedna breza.
Dnes má minimálna letová hladina podľa predpisov bratislavského letiska výšku jeden a pol kilometra. Bohužiaľ musela k tejto na prvý pohľad samozrejmej zmene prispieť aj táto tragická udalosť.
Družicový snímok z roku 2004, na ktorom je ešte vidieť pás vysekaných stromov (ten zvislý).
