Podobne, ako naši hokejisti cítili povinnosť odplatiť „Rusákom“ krivdu z roku 1968, maďarskí vodnopólisti mali motiváciu za každú cenu poraziť Sovietsky zväz v roku 1956 na olympiáde.
Písal sa rok 1969, bola druhá polovička marca a vo Švédsku sa začali hokejové majstrovstvá sveta. Československo patrilo v hokeji dlhodobo medzi top favoritov, ale primárny cieľ našej reprezentácie nebola zlatá medaila. Nad tým bola totiž ešte jedna dôležitejšia vec – poraziť vtedy nenávidený Sovietsky zväz.
Ten v tých časoch v hokeji dominoval a poraziť hráčov s „CCCP“ na dresoch sa stávalo len zriedkakedy. Naši hokejisti ale mali špeciálnu motiváciu. Nebolo to tak dávno, čo vojská Varšavskej zmluvy prešli naše hranice a násilím bol potlačený pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“. Začala sa normalizácia a pamätný august 1968 ľuďom dlho ležal v žalúdku. Na plné ústa nebolo možné hovoriť prakticky nič, ale keďže sa blížili majstrovstvá, všetci túžili ZSSR zdolať aspoň tam, kde sa to smie – na ľade.
Pre mnohých z vás sme teraz asi nič nové nenapísali, a iba pre úplnosť ešte dodáme, že naši hokejisti odchádzali z turnaja s bronzom, ale za to s dvomi skalpami „zbornej“. Kam sme sa týmto úvodom chceli dostať? Rýchlo teraz premostíme k našim južným susedom. Vedeli ste totiž, že veľmi podobný, ba ešte o dosť emotívnejší príbeh sa stal aj v Maďarsku?
Začalo sa to v roku 1956, kedy sa na jeseň obyvatelia v Maďarsku postavili proti vláde komunistickej strany a vypuklo tzv. maďarské povstanie. To znie o niečo radikálnejšie ako Pražská jar – opatrný pokus o pozmenenie režimu. A o to radikálnejšia bola aj reakcia Sovietskeho zväzu. Zatiaľ čo k nám napochodovala armáda a takmer bez odporu obsadila celú krajinu, v Maďarsku sa to neobišlo bez bojov, ktoré sa vliekli viac ako dva týždne. Zatiaľ čo u nás prišlo o život 108 Čechov a Slovákov a potýčky boli skôr výnimočné, maďarských obetí bolo oficiálne vyše 2 a pol tisíc a neoficiálne ešte oveľa viac. Rovnako tam boli armádou zničené stovky domov a niekde dokonca celé štvrte.
Len pár dní po týchto nešťastných udalostiach odštartovali v austrálskom Melbourne Letné olympijské hry. A dá sa povedať, že pre Maďarsko bolo vodné pólo tým, čím bol pre našu krajinu hokej. Pólisti Sovietskeho zväzu však tiež prišli na olympiádu po medailu. Ako už iste tušíte, títo dvaja súperi sa spolu stretli. Bola z toho napokon udalosť, ktorá sa hrubým písmom zapísala do dejín športu pod názvom „Melbournský krvavý kúpeľ“.
Medzi povstaním a olympiádou bolo iba pár dní a maďarská reprezentácia sa tesne pred Melbeurnom pripravovala na sústredení. Skôr ako by sa hráči mohli dozvedieť, čo sa deje v ich vlasti, boli cez Československo poslaní priamo do Austrálie. Maďarskí pólisti sa tak o všetkom, čo sa udialo v ich krajine, dozvedeli až z novín na ceste do Austrálie. Dá sa predpokladať, že v tíme zavládla podobná nálada ako u našich hokejistov o 13 rokov neskôr – „nie je momentálne nič dôležitejšie, ako poraziť Sovietsky zväz“. Bola to pre hráčov jediná možnosť, ako dať najavo svoj odpor.
Pre oba tímy ich bol vzájomný zápas predposledným na turnaji. V skupine mali Maďari pred Sovietmi náskok dva body a olympijským víťazom sa ešte mohli stať obidve mužstvá (a s nimi aj Juhoslávia). Približne 5 a pol tisíca divákov si posadalo na miesta a čakalo tuhý boj. Medzi nimi aj veľké množstvo maďarských emigrantov. Tí viali maďarskými vlajkami s vystrihnutým Rákosiho znakom (štátny znak Maďarskej ľudovej republiky pomenovaný podľa najvyššieho komunistického funkcionára) a počas sovietskej hymny sa otočili chrbtom a potleskom prehlušili jej tóny. Celé publikum bolo výrazne na strane maďarských pólistov.
Zápas bol mimoriadne tvrdý a bolo vidieť, že tu už dávno nešlo len o šport. Maďarskí hráči vykrikovali po Sovietoch, nech si bombardujú svoju krajinu. Tí im na to odpovedali, že sú zradcovia.
Náš južný sused viedol už 4:0, keď približne minútu pred koncom stretnutia prišiel zásadný moment. Sovietsky hráč Valentin Prokopov trafil strelca dvoch gólov Ervina Zádora lakťom do tváre v oblasti oka. Maďarský hráč mal pod okom tržnú ranu voda okolo neho sa sfarbovala dočervena. To vyprovokovalo aj niektorých divákov, ktorí sa predrali až k bazénu, aby na hráčov ZSSR pľuli, nadávali im a hrozili im päsťami. Musela byť pre to povolaná polícia a rozhodcovia tento zápas predčasne ukončili. Posledná minúta tohto zápasu sa vlastne nikdy nedohrala a 4:0 bol ponechaný ako konečný výsledok stretnutia.
Fotka zakrvaveného Zádora obletela svet a na posledný súboj s Juhosláviou kvôli zraneniu ani nemohol nastúpiť. Napokon sa však mohol tešiť z víťazstva svojho tímu 2:1 a zo zisku zlatej medaile.
Mnoho hráčov zo zlatého vodnopólového tímu sa do Maďarska už potom nevrátilo. Rozhodli sa emigrovať. A čo na tento zápas hovorili ľudia v komunistických krajinách? Vôbec nič, podaril sa totiž utajiť. Takže v krajinách východného bloku sa tento ohromný príbeh predral na svetlo sveta až po páde režimu. Príbeh, ktorý sa začal tzv. sprisahaním, ktorého cieľom bolo zvrhnutie ľudovodemokratického režimu v komunistickom Maďarsku. Teda aspoň tak o tom svojho času vraveli v ZSSR.
50 rokov po tejto udalosti bol o tom natočený dokumentárny film Freedom´s Fury (zúrivosť slobody) od režisérov, medzi ktorými bol aj Quentin Tarantino. Ten k tomu povedal, že je to najlepší nevypovedaný príbeh všetkých čias. A Komentár k tomuto dokumentu nahovoril slávny americký plavec Mark Spitz, ktorého trénerom bol svojho času viete kto? Ervin Zádor.
Úryvok z filmu Children of Glory.
