V 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia vyzeralo dianie pod piatimi olympijskými kruhmi úplne odlišne, ako je tomu dnes.
Keď sa povie olympiáda, tak si dnes predstavíme megalomanský projekt; podujatie, ktoré sa vracia každé štyri roky. Vlastne každé dva roky, pretože sa strieda zimná a letná. Ani to ešte donedávna neplatilo – až do roku 1992 boli zimná i letná olympiáda v tom istom roku, až potom sa rozdelili. Aj preto boli dve zimné olympiády v priebehu rokov 1992 (Albertville) a 1994 (Lillehammer).
Zo začiatku však vyzerali olympijské hry úplne inak. Bodaj by nie, prvé boli v roku 776 p. n. l.. Najprv trvali krátko a mali minimum disciplín. Moderné olympijské hry začali písať svoju históriu až v roku 1886, symbolicky v Grécku. Dlho si dávali za úlohu združovať veľa rôznych disciplín, ktorých spoločným menovateľom mal byť amaterizmus. Aké bizarné to príde dnes?
A aké bizarné nám môže prísť, že ešte na začiatku moderných olympijských hier existovali aj umelecké disciplíny? Vychádzalo sa z antického ideálu o prepojení krásy tela s krásou ducha. Išlo o architektúru, maliarstvo, sochárstvo, literatúru a hudbu. A dokonca sme v rámci Československa mali medailistu v hudobnej kategórii! V roku 1932 ním bol skladateľ Josef Suk. Mal vtedy 58 rokov. Ťažko predstaviteľné, že by dnes v takom veku niekto hviezdil pod piatimi kruhmi.
Josef Suk.
V roku 1948 boli umelecké kategórie zrušené. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) ich zrušil kvôli tomu, že podľa nich boli umelci profesionáli, ktorí dostávajú za svoju činnosť peniaze, a to je v rozpore s čistotou olympijskej myšlienky... Keby len vedeli, aká pompézna udalosť sa stane z olympiády o pár rokov neskôr a koľko budú niektorí vrcholoví športovci zarábať, chytali by sa vtedy za hlavu.
Ďalšou zvláštnosťou boli ženské olympijské hry. Kedysi to ale rozhodne nebol taký nezmysel, ako by sa zdalo teraz. Rovnoprávnosť žien a mužov bola v nedohľadne. Rovnako tak rasová. Slávne sú zábery atléta čiernej pleti Jesseho Owensa, ktorý ohuroval svet svojimi výkonmi a získal štyri zlaté kovy. Iróniou, vďaka ktorej sa tie zábery možno stali takými slávnymi, je, že sa tak stalo v roku 1936 na olympiáde v nacistickom Nemecku.
Jesse Owens.
Ale naspäť k ženskej olympiáde. V roku 1920 na olympijských hrách v Antverpách tvorili ženy ani nie 2,5% zo všetkých športovcov. Bolo tak aj preto, že Medzinárodná atletická federácia odmietla, aby na nej ženy súťažili v atletických disciplínach. Prečo? Väčšina športov sa považovala za nevhodných pre ženy, a to zo zdravotných dôvodov. To je ale ešte jemne povedané. Konkrétne zakladateľ moderných olympijských hier Pierre de Coubertin považoval ženský šport za zvrhlý, smiešny a asociálny. Nemecký atlét Karl, rytier z Haltu, zase povedal, že ženám je súťaživosť cudzia a chcel, nech ho držia ďaleko od žien športovkýň. A k tomu boli proti ženskému športu aj niektorí lekári, ktorí šírili informácie, že športujúce ženy budú neplodné alebo sa môžu meniť na mužov.
Pierre de Coubertin.
Reakciou na to boli pokusy vytvoriť podujatie len pre ženy. Francúzska veslárka a zakladateľka klubu Femina Sport Alice Milliatová už v marci 1921 usporiadala medzinárodné ľahkoatletické preteky pre ženy v Monte Carle. Športovkyne si vtedy zabrali lúku pod kasínom v Monaku, vytvorili tam štadión a súťažili v atletike, basketbale a pushballe (pretláčanie obrej lopty družstvami). Táto akcia sa dodatočne začala označovať ako nulté vydanie ženských olympijských hier.
V októbri toho istého roku bola založená Medzinárodná ženská športová federácia a v auguste 1922 sa v Paríži konali prvé ženské olympijské hry. Trvali jeden deň a zúčastnilo sa ich 5 krajín, vrátane Československa (ak vám to príde málo, tak vedzte, že ani v Antverpách 1920 nesúťažilo mnoho krajín – iba 29; a na prvých moderných OH v roku 1896 len 14). Prilákali cez 20 tisíc divákov a súťažilo sa v jedenástich disciplínach – hádzaná, šerm, basketbal, športová streľba, kanoistika a atletické disciplíny.
Japonka Hitomi Kinue vo svojich 19tich rokoch vytvorila rekord v skoku do diaľky.
Tretie ženské svetové hry dokonca hostila v roku 1930 Praha. Trvali tri dni, zastúpenie malo osemnásť krajín, súťažilo cez 200 športovkýň a taktiež vzbudili veľký divácky záujem.
Trend ženských olympiád ale dlho nevydržal. Uskutočnili sa iba štyrikrát, naposledy v roku 1934. Dokonca museli byť pre protest Medzinárodného olympijského výboru premenované na Ženské svetové hry. Na oplátku malo na olympiáde 1928 v Amsterdame pribudnúť desať ženských atletických disciplín. Z desiatich napokon bolo iba päť. Jednou z nich bol beh na 800 m, po ktorom organizátori prehlásili, že je to pre ženy príliš náročné. Takéto podmienky vládli ženskému športu koncom 20-tych rokov minulého storočia. Na druhej strane ale stojí fakt, že po behu na 800 m niekoľko bežkýň v cieli skolabovalo.
Napriek ťažkému a pomalému zdolávaniu bariér ženského športu, dôvody pre usporadúvanie ženských svetových hier predsa len postupne ustávali. Ako sme spomínali, v roku 1928 už na olympiáde ženské atlétky štartovali a Medzinárodná asociácia atletických federácii začala prijímať ženské členky. Naplánované ženské svetové hry 1938 vo Viedni sa napokon už nekonali.
Pikoškou je, že v roku 1931 sa v máji vo Florencii konala tzv. „olympiáda pôvabu“, ktorá bola určená pre európske športovkyne. Dnes celý nápad so ženskou olympiádou vyznie úsmevne, ale v tom čase bol dôležitý pre rozvoj ženského športu. Aj vďaka nápadu a neoblomnosti zopár nadšených športovkýň vkročil ženský šport pevne do olympijských štruktúr a začal byť všeobecne akceptovaný.
Alice Milliatová.
