Ideológia a s ňou spojený režim, ktorý spáchal v Ázii nevídané zverstvá.
V nasledujúcom článku nebudeme pojednávať o vojenských úspechoch alebo naopak neúspechoch imperiálneho Japonska počas druhej svetovej vojny. Ani o masakroch a vojnových zločinoch na územiach Číny. Priblížime si vzostup samotného japonského fašizmu, jeho znaky a korene, ktoré siahali hlboko do podstaty vtedajších obyvateľov „zázračného“ súostrovia.
Keď vojnové dunenie ustálo a centrálne mocnosti sa ocitli zrazené na kolenách, rozhodli sa víťazi pre mierovú konferenciu vo Versaille, kde ako triumfátora z Ázie prizvali Japonsko. Krajina vychádzajúceho slnka vyhlásila Nemecku vojnu už 23. augusta 1914, stala sa tak strategickým spojencom v tejto oblasti, čím si teraz „odhryzla“ od rozdrveného cisárstva základne v Číne, rovnako jej bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, pričom si vyslúžila kreslo v rade Spoločnosti národov. Práve tu, už ako medzinárodný hráč, Japonsko presadzovalo zákaz rasovej diskriminácie a voľný pohyb osôb. Kanada, Nový Zéland a Austrália v obave pred prílivom „žltých hôrd“ však túto myšlienku zásadne vetovali. Iné západné krajiny na čele USA sa proti tomuto zákonu rovnako postavili a vytlačili Japonsko na politickú perifériu. Aby toho nebolo málo, v počiatkoch 30. rokov sa vo všemocnom cisárstve začínajú objavovať prvé známky politickej nestability a hospodárskej krízy. Hoci oproti autoritatívnym režimom v Európe sa božské súostrovie javilo ako pilier slobody a stability, kde sa medzi sebou striedali dve politické sily (Strana národnej politiky a Konštitučná spoločnosť politických priateľov), nezostalo tomu tak navždy.
Roku 1929 zasiahla Japonsko Svetová hospodárska kríza, priemyselná výroba poklesla o 40-60% a silne bolo zasiahnuté aj už tak oslabené poľnohospodárstvo. Naopak, nebezpečne vzrástol vplyv monopolov ako napríklad Micubiši, Sumitomo, Micui či Kawasaki, čím sa ešte viac prehĺbila priepasť medzi buržoáziou a robotníckou triedou. Ľavicovo orientované strany tak vytiahli do tvrdého politického boja, avšak čoskoro narazili na predsedu strany Seijúkai generála Giiči Tanaku, ktorý v rámci „štátnej bezpečnosti a udržania všeobecného poriadku“ zatkol cez 1600 politických oponentov, väčšinou z radov komunistov a socialistov, pričom tak rozpustil niekoľko ľavicových strán. Hospodárska kríza a politické incidenty viedli k vzostupu extrémistických pravicových síl, hlavne z radov tradičných samurajských klanov, ktoré volali po presadzovaní politických cieľov násilím a chceli obnoviť absolútnu moc cisára, bez zbytočnej politiky a skorumpovanej byrokracie. Z prachu zvrátenej konštitučnej monarchie tak mala vzísť nepošpinená vojenská diktatúra odvolávajúca sa na vyvolený japonský národ a nekonečnú moc cisára. Títo radikálni militaristi, spojujúci feudálne autokratické tradície s myšlienkou fašizmu, dostali označenie „supervlastenci“. Ich prvým veľkým „politickým činom“ bol neúspešný atentát na premiéra Osači Hamagučiho.
V roku 1931 nasledovali ďalšie dva pokusy o vojenský prevrat organizované dôstojníkmi patriacimi k ultranacionalistickej Spoločnosti Sakury. V politickom prostredí sme tak svedkami stretu dvoch názorových skupín. Na jednej strane radikálne nacionalistické spolky v spojení s nižšími dôstojníkmi, presadzujúci agresívnu a rýchlu cestu pomocou politických čistiek a atentátov, na strane druhej operuje strana Skupina Kontroly – vysoko postavení generáli so šľachtickými titulmi spoločne s monopolmi a vysokou byrokraciou, hlásajú mierumilovnejšiu cestu a postupnú transformáciu monarchistického modelu. Hoci sa obidve strany vo svojich politických programoch a vyhlásenia diametrálne odlišovali, mali spoločnú jednu vec – zmenu politických a spoločenských pomerov, ktoré mali upadajúcemu Japonsku zaručiť zašlú slávu. Túto vyostrenú politickú situáciu neuľahčil ani pokus o ďalší prevrat, kedy sa najsilnejšia nacionalistická strana Skupina cisárskej cesty (Kodóha) rozhodla obsadiť strategické vládne budovy, rovnako došlo k niekoľkým atentátom na významných politických predstaviteľov. Ambiciózny puč bol však nakoniec na priamy príkaz cisára Hirohita potlačený a vojenskí i civilní vodcovia (vrátane otca japonského fašizmu Ikki Kita) bez milosti popravení. V pokuse o zjednotenie vnútorne rozvrátenej zeme a obnovu poriadku sa do kresla premiéra usádza Fumimaro Konoe. Člen dvorskej šľachty má dobré styky s vrchnými dôstojníkmi i predstaviteľmi kapitalistických monopolov, čo mu tak dáva šancu na zjednotenie záujmov všetkých mocenských štruktúr. Za jeho vlády sa však naplno rozhorí druhá čínsko-japonská vojna a zavŕši spojenectvo s Nemeckom vďaka tzv. paktu proti kominterne (neskôr rozšírený o pakt osi Berlín-Rím-Tokio).
Snaha o teritoriálnu expanziu a militaristické smerovanie však nepodmienili len politické a hospodárske problémy či myšlienky o vrodenej morálnej nadradenosti. V roku 1936 počet japonského obyvateľstva vzrástol o milión za jediný rok. Spoločnosť bola názorovo, no hlavne majetkovo veľmi polarizovaná, väčšina Japoncov žila na vidieku v obrovskej chudobe, zaťažení nadmernými daňami. I v tých časoch nebol nezvyčajným úkazom hladomor a s ním spojený kanibalizmus. Väčšina rodín len málokedy videla plnú misu ryže a mnohí mali k obžive len proso, surové klasy či plevel. Neprístupná zdravotná starostlivosť spôsobila rozmnožovanie parazitov všetkého druhu a s nimi spojené závažné choroby, na ktoré sa vo väčšina prípadov zomieralo. V porovnaní zo západnými krajinami tak žilo na "magickom súostroví" príliš mnoho ľudí, pričom bolo príliš málo jedla. Na politických stretnutiach západ často trúsil poznámky na adresu japonskej vlády, podľa ktorej by mala začať propagovať politiku jedného dieťaťa. Avšak už vtedy sa uskutočňovali potraty a zabíjali i narodené deti. Nie je preto prekvapením, že japonské velenie ospravedlňovalo druhú čínsko-japonskú vojnu nasledovne: "Japonsko má len tri možnosti, ako sa vyrovnať s rastúcim prebytkom obyvateľstva. Prvá cesta - emigrácia - je pre nás uzavretá protijaponskými prisťahovaleckými opatreniami v iných krajinách. Druhú možnosť, prenikanie na svetové trhy, blokujú colné bariéry a rušenie obchodných dohôd. Čo má teda Japonsko robiť, keď sú obidve tieto cesty uzavreté ? Prirodzene sa musí uchýliť k poslednej možnosti, ktorou je teritoriálna expanzia."
Nakoľko si Tichomorie nárokuje sám západ, rozpínavosť Japonska je tŕňom v oku svetových mocností. Krajine tisícov lotosov tak nie je dovolená rovnaká koloniálna politika ako napríklad Británii, Francúzsku, Nemecku či Holandsku, ktoré si medzi sebou rozdelili na začiatku storočia Afriku. Rovnako protestujú aj USA, tie ovládli Južnú Ameriku odvolávajúc sa na Monroove doktríny. Keď však Japonci začali uplatňovať svoju vlastnú "Manifest Destiny" na území Mandžuska, ktoré v minulosti dobyli od Číňanov a Rusov, západ odporoval a na jeho nátlak sa muselo Japonsko svojej koristi vždy vzdať. Vzťahu Spojených štátov amerických a Japonska nepomohli ani niekedy až rasistické zákony uplatňované voči Aziatom. Keď prijali USA ďalší zákon zakazujúci prisťahovalcov z Japonska, reakcia bola búrlivá. V Tokiu sa zhromaždil desaťtisícový dav, ktorý doslova žiadal vyhlásenie vojny. Pálili sa vlajky západných mocností a na tejto vlne začali vznikať ďalšie zúrivé protizápadné nacionalistické skupiny. Ich členovia boli práve vyššie spomínaní predstavitelia ozbrojených síl, ktorí s podráždením sledovali ústupkové rozhodnutia vlády a neschopnosť tradičných politikov.
K získaniu politickej sily sa tak rozhodli využiť zbedačené roľnícke obyvateľstvo. Po prvej svetovej vojne došlo ku všeobecnej modernizácií armády, ktorá rekrutovala práve mladších synov roľníckych rodín. Títo muži nenávideli chudobu, ktorá sužovala ich rodiny, zatiaľčo podnikatelia boli stále bohatší a skorumpovanejší. Pred začatím najkrvavejšej epochy v dejinách ľudstva už 40% japonských dôstojníkov pochádzalo z rodín malých vlastníkov pôdy alebo chudobných obchodníkov. Naopak, samurajovia tvorili iba 15% dôstojníckeho zboru. Z týchto kruhov tak vzišla ďalšia militaristická odnož zvaná "hnutie mladých dôstojníkov", ktorí spochybňovali autoritu vlády i stávajúceho vojenského velenia a snažili sa Japonsko dotlačiť k vojne. To sa nakoniec aj podarilo. Vďaka podpore podobných militaristických skupín sa Konoeho vláde podarilo schváliť zákon o národnej mobilizácii, ktorým bola ekonomika celkom podriadená vláde a jej vojnovému úsiliu. Fašizácia Japonska sa úplne zavŕšila rozpusteným politických strán a ich začlenením do Asociácie pre podporu trónu. Západný rasizmus, preľudnenosť a nedostatok surovín tak spôsobili, že pre Japonsko bola vojenská expanzia doslova nutnosťou. Embargá, pokusy o izoláciu, predsudky o "žltom nebezpeční" a utkvelá predstava o Japoncoch ako o krátkozrakých malých militantných hlupákoch spôsobili práve nešťastný útok na Pearl Harbour. Tento krátkozraký krok však znamenal iba obmedzený úspech, avšak v celom Japonsku nesmierne pozdvihol morálku. Potomkovia samurajov si však začali až príliš veriť, pričom svojimi činmi zo seba urobili najnenávidenejšieho nepriateľa Spojených štátov, čo sa im v konečnom dôsledku stalo osudným.
V závere tak treba povedať, že okrem hospodárskej krízy a preľudnenia stála za hlavnými príčinami nástupu fašizmu a militarizmu premena dôstojníckeho zboru, kedy sa na dôležite posty "presekali" synovia chudoby a dôstojníci samurajského pôvodu sa dostali do menšiny, čo viedlo k úpadku princípu bušida a jeho nahradením vlasteneckými heslami o božskom pôvode a protizápadnej propagande, čo len podporovalo rasistické pocity nadradenosti voči západu, tak i voči ostatným menejcenným národom. V tomto kontexte netreba zabúdať na veľkú polarizáciu politického zoskupenia a s tým spojenými vnútropolitickými spormi, ktoré pôsobili na bežných ľudí veľmi demotivujúco. Protijaponské zákony a tlak západu znásobovala aj záplava propagandy zo všetkých médií, ktoré v kombinácii s tvrdou spoločenskou doktrínou a vstupom Japonska do vojny dodávali ideologické odôvodnenie.
Toto však boli len katalyzátory, ktoré dopomohli šialenej ideológií dostať sa na výslnie. Čo však naozaj obsahovali tieto myšlienky a akú majú históriu ? Za otca japonského fašizmu sa vo všeobecnosti považuje Kita Ikki. Jeho dielo nazývané "Plán na reorganizáciu Japonska" (akýsi japonský Mein Kampf), ktoré sa stalo (s malými úpravami) doktrínou "Tódžóovej diktatúry“, volalo po radikálnej akcii a ľahkých riešeniach problémov pomocou agresie. Hlavnou témou textu je odstránenie veľkých ekonomických korporácií a privilegovaných klík, ktoré sa svojimi činmi pletú medzi cisára a jeho ľud. Vyžaduje sa teda naozajstné spojenie potomka bohov a jeho ľudu v duchu jednoty štátu. Cisárovi sa totiž podľa autora v novodobých dejinách nedostalo takej moci, aby mohol naplniť svoj úplný potenciál, rovnako ako obyčajným ľudom, vykorisťovaným ekonomickými koncernami, obmedzovaným zbytočnou byrokraciou a skorumpovanými politikmi. Jediným možným riešením je preto odstrániť všetky ekonomické, byrokratické a politické elity. Vo veciach zahraničnej politiky navrhuje Kitta Ikki, aby sa všetky krajiny východnej a juhovýchodne Ázie uchýlili pod vojenský a ekonomický protektorát Japonska, ktorého úlohou je vypudiť západ z Ázie a pripraviť sa na konfrontáciu s USA.
Na rozdiel od Nemecka alebo Talianska myšlienky nadradenosti Japoncov ako rasy polobohov a ich krajiny - "svätej ríše, ktorá vo svojej jedinečnosti a nedosiahnuteľnosti prevyšuje všetko na svete", boli dávno zaužívaným konsenzom. Do praxe sa premietali pomocou „zdeformovaných“ hodín dejepisu, dennej tlače či rádií. Diela autorov Shūmei Ōkawu, Seigó Nakanu či Sadao Arakiho však tieto niekedy iba neškodné pokusy o znovuoživenie vlastenectva dotlačili do extrémov. Novodobí filozofi poukazovali na nevyhnuteľnosť stretu dvoch rozličných civilizácií - Japonska a západu. Jediná možná cesta znovuzrodenia Japonska sa dala podľa nich uskutočniť iba prostredníctvom zmesi Bušida, neokonfucionizmu a populistického nacionalizmu modelovaného na európskom fašizme. Kórejci, Číňania, Filipínci a ostatné ázijské národy boli len plaziace sa bytosti podobajúce sa červom, ktorých jediným vykúpením je otroctvo v okovách imperiálneho Japonska. Spojené štáty a západ sú zas vykresľovaní ako rasistickí bieli diabli, ich jedinou úlohou a životným poslaním je vykynoženie vyvoleného národa pomocou hladomoru, vojen a chorôb. Tieto myšlienky v spojení s militaristickou povahou Japonska odvolávajúceho sa na "zlaté feudálne časy" už od dvadsiatich rokoch usilovne propagovali heslo "vojna je otcom rozvoja a matkou kultúry". Všeobecne sa tvrdilo, že krajina samurajov musí každú dekádu prekonať "blahodarnú búrku vojny" a že zdrojom všetkej biedy je aj skutočnosť, že v roku 1924 Japonsko neviedlo žiadnu vojnu. Kult vojny a armády výdatne šírilo i náboženstvo, nakoľko jedným z najrozšírenejším symbolov šintoizmu je magický meč.
Táto „osvietená“ cesta a s ňou spojené myšlienky mali podľa vtedajších predstaviteľov spôsobiť novú zlatú éru Japonska, odvolávajúc sa tak na časy nedotknuteľného cisárstva. Opak bol však pravdou. Agresia, nacionalizmus a ideológia božskej nadradenosti mali za následok rozpad a rozvrat japonskej spoločnosti, ktorá si svoj trpký nápoj musela dopiť až do dna.
I napriek tomu, že Japonské cisárstvo bolo spojencom nacistického Nemecka a fašistického Talianska, nájdeme medzi jednotlivými režimami podstatné rozdiely. Japonsku napríklad chýbala postava charizmatického diktátora symbolizujúceho príchod novej „lepšej“ doby. Vidieť tu tiež absenciu jednej strany pod taktovkou všemocného vodcu. V krajine vychádzajúceho slnka rovnako nie sme svedkami konkrétnej udalosti (pochod na Rím, požiar Reichstagu) , ktorá by znamenala prechod od demokracie k diktatúre. Stále tu však badať prvky autokratického režimu, ktorého stelesnením je cisár (aj keď nebol aktívnym protagonistom japonského politického života), ktorý je však stále bábkou v rukách byrokracie a vojenskej junty. Niektorí historici preto hovoria aj o „fašizme cisárskeho systému“. Existencia jednej strany nebola nutná, nakoľko združovanie populácie zaistili rôzne povinné občianske a politické asociácie naviazané rôznymi spôsobmi na vládu. Demokratický režim v Japonsku bol príliš slabý, aby sme mohli hovoriť o nejakom násilnom prebratí moci, všetko prebehlo postupne a v najväčšej tichosti. Jedným zo silných spoločných prvkov bol však krajný nacionalizmus. Všetci Japonci boli cisárove pokorné deti, vyvolený národ, ktorý mal nad ostatnými Aziatmi absolútnu kontrolu.
