Nielen v kinách mal slovenský a český divák možnosť vidieť výborné slovenské filmy, kvalitu mu poskytovala aj televízna tvorba.
V našom najnovšom špecifickom výbere sa zameriame na hranú slovenskú televíznu tvorbu z obdobia komunizmu, čiže na časový úsek od vzniku Televízneho štúdia v Bratislave v roku 1956 po pád režimu v roku 1989. V tomto období vzniklo obrovské množstvo televíznych filmov, čiže zoznam je skôr orientačný a nemôže uspokojiť každého znalca. Preto sme sa ho snažili obmedziť iba na dlhometrážnu tvorbu, čiže vynechávame seriály a aj filmy rozdelené na dve či viac častí. Niekomu tak bude chýbať v texte Ťapákov Živý bič alebo Jakubiskova Nevera po slovensky. Prvý bol ale premietaný ešte pred televíznou premiérou v kratšej verzii v kinách a druhý má tri časti, takže ho môžeme charakterizovať aj ako menší seriál. A taká Hájnikova žena je skôr priemer. Našim prvoradým zámerom je upozorniť čitateľov na fakt, že aj v "telke" je stále možnosť, v podstate každodenne, natrafiť na kvalitné slovenské diela z našej minulosti, ktoré sa nikdy neobjavili v kinách a pritom umelecky za hranou tvorbou Koliby nezaostávajú.
Dovoľujeme si odporučiť našim čitateľom preštudovať stručnú históriu STV na stránkach RTVS, zaberie to iba niekoľko minút. Oboznámite sa s dôležitými dátumami, medzi nimi je jeden z najsmerodatnejších, november 1970, začiatok užívania areálu v Mlynskej doline pre potreby Slovenskej televízie Bratislava. Ešte predtým, v roku 1964, vznikla Televízna filmová tvorba a nakrúcali sa tu okrem dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov aj hrané diela. Tu sa realizovali predovšetkým slávne literárne domáce a zahraničné tituly (najmä ruských spisovateľov) a tento trend pokračoval v Mlynskej doline aj nasledujúce dve dekády. V osemdesiatych rokoch nastúpil popri adaptáciách trend pôvodnej dramaturgie a súčasných tém.
Medzi autormi pracujúcimi pre televíziu a na Kolibe panovala určitá diverzita. Televízne diela boli viac psychologické, filmové v uvoľnených šesťdesiatych rokoch boli autorskými výpoveďami. Uvoľnenosť obdobia ale v sedemdesiatych rokoch vystriedala tvrdá ruka normalizácie, čo sa prejavilo určitou schematizáciou tvorby a výberom revolučných látok z našej histórie. Mnoho režisérov pôsobilo ako na Kolibe, tak v televízii. Stanislav Barabáš, Peter Solan, Martin Hollý ml. a v osemdesiatych rokoch Juraj Jakubisko alebo Miloslav Luther a ďalší patrili medzi režisérsku špičku na oboch frontoch. Náš výber berte ako odrazový mostík k spoznávaniu celého spektra našej veľmi bohatej televíznej tvorby.
Smrť sa volá Engelchen (1960, Ivan Balaďa)
Možno o tom ani neviete, no novela Ladislava Mňačka neposlúžila ako predloha iba dvojici Kadár-Klos pre ich nezabudnuteľnú adaptáciu pod názvom Smrt si říká Engelchen z roku 1963. Látky z druhej svetovej vojny, obdobia SNP, sa chopil tri roky pred nimi Daniel Michaelli a spoločne s autorom predlohy napísali scenár. Ten spracoval do televíznej, dve hodiny trvajúcej podoby režisér Ivan Balaďa. Scenár sa drží predlohy viac ako novšia filmová verzia. V hlavných úlohách sa predstavili Ivan Mistrík a Květa Fialová. Balaďa nakrútil vo svojej kariére viacero titulov pre televíziu, za zmienku rozhodne stoja Tri gaštanové kone z roku 1966 podľa predlohy Margity Figuli.
Krotká (1967, Stanislav Barabáš)
Prepis Dostojevského poviedky Krotká pod taktovkou Stanislava Barabáša patril k najúspešnejším slovenským televíznym filmom 60. rokov. Na medzinárodnom festivale v Monte Carle 1968 získal cenu Grand Prix. Štúdia jedného nerovnomerného manželstva štyridsiatnika a šestnásťročnej dievčiny začína zábermi na mŕtvu dievčinu, krátko po spáchaní samovraždy skokom z okna. Celý príbeh je tak vyrozprávaný v retrospektíve. Barabáš sa snažil o vierohodnú psychologickú prekreslenosť postáv, k čomu mu dopomáhajú Ctibor Filčík a Magda Vášáryová v hlavných úlohách. Určite treba upozorniť na výraznú hudobnú zložku legendárneho skladateľa filmovej hudby Zdeňka Lišky, upozorňujúcu na seba už od úvodných titulkov.
Balada o siedmich obesených (1967, Martin Hollý ml.)
Aj nasledujúci film v našom prehľade vznikol na motívy prózy velikána ruskej literatúry. Baladu o siedmich obesených napísal Leonid Andrejev v roku 1905 a o vyše 60 rokov neskôr ju zadaptoval Martin Hollý ml. Psychologická štúdia partie ruských anarchistov krátko pred popravou mrazí aj dnes a bude mraziť aj ďalšie generácie slovenských divákov, RTVS ho totiž našťastie pravidelne zaraďuje do vysielania. Hollého dielo neostalo tomu Barabášovmu nič dlžné a taktiež uspelo v Monte Carle v roku 1969 a odnieslo si odtiaľ cenu Grand Prix a Cenu kritiky. Balada o siedmich obesených je nadčasové, existencionálne dielo, nesústredí sa až tak na politické pozadie, ale na samotné postavy a ich prežívanie strachu z blížiacej sa smrti. Záverečné dejstvo patrí bezpochyby k najdepresívnejším momentom celej slovenskej televíznej tvorby.
Sladké hry minulého leta (1967, Juraj Herz)
Pokiaľ sa "kolibská uvoľnenosť" rokov šesťdesiatych pretavila aj do televízie, tak najsignifikantnejším titulom tejto tendencie sú Sladké hry minulého leta českého režiséra Juraja Herza. Film je adaptáciou Mapassantovej poviedky Muška a oproti spomínaným dramatickým dielam pôsobí uvoľnene a hravo. Charakterizuje ho rozvoľnená štruktúra rozprávania, epizodickosť a celkový dôraz na impresionistickú atmosféru. Tú zdôraznili aj kostýmy Milana Čorbu. Sladké hry minulého leta dokonale zapadli do 60. rokov - obdobia hippies a ich voľnej lásky. Muška je obletovaná viacerými mužmi, predstaviteľmi francúzskej bohémy, pri pobyte na chate. V hlavnej úlohe sa objavila Jana Plichtová, dcéra režiséra Dimitrija Plichtu. A opäť tu máme Monte Carlo, cenu Grand Prix a cenu za kameru pre Jozefa Šimončiča.
Sedem svedkov (1967, Peter Solan)
Rozprávačsky nesmierne inovatívne dielo Akiru Kurosawu Rašomon z počiatku 50. rokov malo prekvapivo dopad aj na slovenskú tvorbu. Jeden z najlepších televíznych filmov vôbec, Sedem svedkov, totiž na originálnom detektívnom príbehu využíva práve princíp dramaturgie japonského filmu. Peter Karvaš napísal scenár podľa vlastnej rozhlasovej hry a ten previedol na televíznu obrazovku Peter Solan. Dvaja detektívi, Vlado Muller a Ivan Mistrík, sa snažia na základe výpovedí siedmich svedkov dopátrať k páchateľovi brutálnej vraždy jednej ženy. Každý svedok má svoju verziu udalostí pravdy a každý divák si na základe informácií vyfabuluje odlišné závery. Sedem svedkov môžeme smelo porovnávať aj s takou klasikou svetovej kinematografie, akou je Desať rozhnevaných mužov.
Rysavá jalovica (1970, Martin Ťapák)
Absolútna vianočná klasika a jedna z najobľúbenejších (nielen televíznych) slovenských komédií vôbec bola nakrútená na motívy poviedky Martina Kukučína. Martin Ťapák bol jedným z najplodnejších televíznych tvorcov a rád romanticky zobrazoval slovenský folklór a ľudové tradície. S Jozefom Krónerom okrem Rysavej jalovice (herec ako Adam Krt) ešte v šesťdesiatych rokoch v televízii spolupracoval na Kubovi (o chlp sa do výberu nedostal, treba pozrieť), neskôr spoločne nakrútili diela Prečo Adam Chvojka vicerichtár spáva doma?, Vianočné oblátky alebo Sváka Ragana. Na poli celovečernej tvorby bol divácky nesmierne úspešný ich titul Pacho, hybský zbojník, zrejme umelecký vrchol Ťapákovej celovečernej tvorby.
Vynes na horu svoj hrob (1979, Jozef Zachar)
Zacharova dráma Vynes na horu svoj hrob je založená na skutočnej tragickej udalosti slovenských horolezcov počas výpravy v Himalájach z počiatku 70. rokov. Dramatizácia týchto udalostí sa zameriava na prepracovanú psychológiu postáv, na existencionálne otázky o živote a smrti, na riešenie dilem, ktoré môžu byť iba zlé a ešte horšie. "Ako by som sa na ich mieste zachoval ja?", bude sa pýtať divák. Na televízny film je toto dielo až prekvapivo solídnou pastvou pre oči, škoda, že predminulý rok nebol uvádzaný ako dvojprogram v IMAXe spoločne s Everestom. Čo skutočne zamrzí, je predabovanie českých hercov do slovenčiny. Tento neduh slovenskej kinematografie bol pomerne častý aj v hranej tvorbe a čiastočne znehodnocuje výkony Jána Kanyzu a Vladimíra Brabca.
Nebezpečné známosti (1980, Miloslav Luther)
Dve najslávnejšie verzie slávneho románu Choderlosa de Laclosa vznikli v osemdesiatych rokoch minulého storočia v réžii Miloša Formana (Valmont, 1989) a Stephena Frearsa (Nebezpečné známosti, 1988). Látku zadaptoval už v roku 1959 Roger Vadim s Jeanne Moreau a Gérardom Phillipeom. V roku 1980 si novelu všimla aj Slovenská televízia Bratislava a na obrazovku ju previedol jeden z najfrekventovanejších televíznych tvorcov tohto obdobia, Milo Luther. Emíliu Vášáryovú, Janu Nagyovú a Soňu Valentovú zvádza bohém Juraj Kukura, obsadenie vážne nemohlo byť lepšie. Pokiaľ sa prenesiete cez fakt, že záverečná šermovačka prebehne v interiéroch a pôsobí tak dosť "stiesnene", Nebezpečné známosti sa môžu zaradiť medzi vaše najobľúbenejšie filmy z Mlynskej doliny.
Starý včelár (1981, Miloslav Luther)
Na časovej osi sa posúvame iba o rok vpred a opäť tu máme ďalšie výnimočné dielo Mila Luthera. Tematicky absolútne odlišné ako v prípade Nebezpečných známostí, čo iba potvrdzuje všestrannosť režiséra. Starý včelár bol nakrútený na motívy poviedky Jozefa Gregora-Tajovského. Starý včelár je poetické dielo o slovenskej dedine, jej človeku a starých a zanikajúcich, tých "skutočných" ľudských hodnotách. Niekomu môžu evokovať Obrazy starého sveta Dušana Hanáka, ale Lutherov film je hraný. Možno aj preto absentuje výrazný dramatický konflikt a kvality Starého včelára treba hľadať skôr v zobrazení dedinského života. Podľa Václava Maceka a Jeleny Paštékovej a ich knihy Dejiny slovenskej kinematografie ide o "silné podobenstvo o večnom kolobehu prírody a ľudského života".
Albert (1985, František Vláčil)
Legendárny český režisér a tvorca diel Údolí včel a Markéta Lazarová, František Vláčil, nakrútil v roku 1985 pre Slovenskú televíziu adaptáciu novely Leva N. Tolstého, Albert. príbeh sa odohráva v Petrohrade a rozpráva o osudoch nadaného, ale chudobného huslistu v podaní Jaroslava Filipa. Po jeho boku exceluje Jaroslav Kačer ako gróf Deles. Ako to už chodí medzi bohémou, ale aj medzi obyčajnými ľuďmi z mäsa a kostí, za súčasný zúbožený stav umelca môže samozrejme nešťastná láska. Albert získal na Medzinárodnom televíznom festivale v Tokiu v roku 1989 Zvláštnu cenu poroty. Osudy Alberta by si zaslúžili možno aj samostatný seriál, zahŕňajúci jeho mladosť, zrelé roky a starobu.
Bonus:
Baščovanský a zať (1994, Tomáš Krnáč)
Urobme výnimku a nahliadnime aj do dôb tesne po rozpade režimu, do divokých deväťdesiatok s bujne sa rozvíjajúcim kapitalizmom "po slovensky". Baščovanský a zať je jednoducho snímka, ktorú treba vidieť, ako už napovedá letmý pohľad na ilustračné foto nižšie. Podnikanie v pochybnej autodielni pána Baščovanského a jeho submisívneho zaťa je tak trochu odpoveďou na Chytilovej zobrazenie ranného kapitalizmu v Dedictví a pobaví aj dnes. Z rovnakého obdobia na záver nášho výberu odporúčame ešte adaptáciu novely F. Durenmatta, Podozrenie, v réžii Martina Hollého ml. Po sledovaní konfrontácie starého komisára a zároveň pacienta kliniky a jej riaditeľa, bývalého nacistického lekára, vás bude mraziť ešte niekoľko dní.
Ospravedlňujeme sa, že sa do nášho rebríčku nedostalo viacero kvalitných slovenských televíznych diel, ale tých je toľko, že by na všetky aj pri širšom výbere nedošlo. Preto sledujte, čo naša verejnoprávna televízia ponúka vo svojom programe a skúste to občas risknúť aj s filmom, o ktorom ste nikdy predtým nepočuli. Môžete byť častokrát milo prekvapení.
