Vývoj filmu často sprevádza mnoho zaujímavých udalostí a animáky nie sú žiadnou výnimkou. O koľkých z týchto ste už počuli?
Príbeh žiadneho filmu nazačína ani nekončí na televíznej obrazovke či striebornom plátne. V pozadí každého filmového diela sa toho odohráva viac, než sa divák zo snímky môže dozvedieť. Animované filmy nie sú žiadnom výnimkou. Preto sa dnes pozrieme na udalosti, ktoré sprevádzali naše najobľúbenejšie rozprávky.
Snehulienka a sedem trpaslíkov (1937)
Prvé dielo zo štúdia Walt Disney Pictures to vôbec nemalo ľahké. Už pri tvorbe sám Walt Disney s manželkou predpokladali, že bude prepadákom. Kvôli vysokým nákladom na produkciu dosahujúcu až sumu 1,5 milióna dolárov si Walt dokonca musel vziať úver založený vlastným domom. Profit zo Snehulienky a sedem trpaslíkov však nakoniec umožnil vybudovať Disney Studios v Burbanku a eventuálne naštartoval kariéru najväčšieho tvorcu animákov vôbec. Dokonca bolo naplánované pokračovanie príbehu, z neznámych dôvodov však bolo zrušené a odvtedy zabudnuté.
Hlavná postava si požičala svoj hlas od 19-ročnej Adriany Caselotti. Aby sa však zachovala jedinečnosť postavy, štúdio zakázalo zmluvou herečke vystupovať v akýchkoľvek predstaveniach či účinkovať na iných filmových projektoch.
V roku 1944 sa film stal prvou snímkou s oficiálne vydaným soundtrackom. Skladatelia zložili 25 skladieb, ktoré sa mali objaviť vo finálnej verzii, nakoniec z nich však bolo vybraných iba sedem. Napriek tomu, že si ani jedna z nich nevyslúžila žiadne ocenenie, snímka sama vyhrala čestné ocenenie filmovej akadémie vo forme Oscara sprevádzaného siedmimi miniatúrnymi soškami.
Pinocchio (1940)
Pôvodný príbeh bol publikovaný v talianskych novinách v roku 1881 a o dva roky neskôr ako kniha Carlom Collodim. Ten vybral meno Pinocchio, pretože v taliančine znamená "malá drevená hlava". Filmová verzia sa od tej pôvodnej líši iba v malých detailoch, jedným je napríklad to, že Pinocchio a Jepeto neboli zjedení veľrybou, ale obrovským žralokom.
Dvanástim umelcom trvalo 18 mesiacov, kým prišli so správnym výzorom pre Pinocchia. Animátor Milt Kahl to nakoniec docielil nakreslením malého dieťaťa a následným pridaním drevených kĺbov a skrutiek. Animáciu však sprevádzalo veľa problémov. V istom bode produkcie vyhodil Walt Disney 700 metrov pásky, pretože scény nevyvolávali pocity, aké chcel. Pri tvorbe tak boli spravené až dva milióny kresieb, no nakoniec sa ich použilo iba 300 000.
Film pri svojej premiére zarobil necelé dva milióny dolárov, čo štúdio viedlo ku strate 300 000 amerických dolárov. Podľa väčšinového názoru je dôvodom fakt, že v ňom možno nájsť až príliš temné témy. Snímka sa však eventuálne stala profitovou, keďže medzi rokmi 1945 a 1992 bola do kín znovuuvedená až sedemkrát.
Tieto témy však inšpirovali mnoho fanúšikovských teórií. Jednou z nich je napríklad teória o symbolike obchodu s bielym mäsom, konkrétne s deťmi. Ostrov, na ktorý je Pinocchio v polovici filmu dopravený, sa v pôvodnej verzii nazýva "Pleasure Island" a je to miesto, ktoré možno nazvať detským rajom. Neobmedzené sladkosti a zábava sú však prerušené, keď sú deti zbavené oblečenia, zmenia sa na zvieratá a sú zavreté do klietok. Po tom, čo sa Pinocchiovi podarí utiecť, jeden z mužov dokonca poznamená „Nikdy sa už nevrátia ako chlapci."
Dumbo (1941)
S dĺžkou stopáže 64 minút je Dumbo do dnešného dňa najkratšou snímkou od Disney. Pravdepodobne za to môže fakt, že kvôli druhej svetovej vojne bolo štúdio finančne obmedzené, a to sa podpísalo aj na jednoduchosti pozadia a postáv. Kvôli svojmu veku a zároveň aj neopatrnému zaobchádzaniu, dokonca aj zo strany tvorcov samých, dnes patria pôvodné náčrty k jedným z najvzácnejších a najdrahších. Celá produkcia však nakoniec stála iba 814 000 dolárov. Sám Walt Disney nakoniec priznal, že Dumbo je najobľúbenejšie dielo z jeho štúdia.
Sloník sa takmer ocitol na titulke časopisu Time aj s titulom "cicavec roka." Útok na Pearl Harbor však prinútil redakciu siahnuť po serióznejšom obale. Serióznosti a dospelých tém však ani v tomto filme nie je nedostatok. Fanúšikovia radi poukazujú na teóriu, že to je práve vďaka alkoholu, ako Dumbo objavil svoje špeciálne schopnosti. Kvôli tomu dnes možno vidieť náhradné scény, v ktorých sa Dumbovi iba sníva o lietaní.
A keďže Disney rozprávky sú známe aj svojou hudbou, treba spomenúť, že pieseň "Baby Mine" bola nominovaná na Oscara. Cenu bohužiaľ nevyhrala, no film sám vyhral Oscara za hudbu.
Bambi (1942)
Knižná inšpirácia "Bambi: A Life in the Woods" bola pôvodne určená pre dospelých, čo vysvetľuje niektoré temnejšie časti tejto rozprávky. Autor knihy Felix Salten predal práva na príbeh Sidney Franklinovi iba za 1 000 dolárov, ten ich neskôr predal Disneymu so slovami „Chcel by som, aby to bola jedna z najlepších vecí ktorú kedy kto skúsil a spravil." Napriek tomu, že išlo o príbeh o rozprávajúcich zvieratkách, vo finálnej verzii možno počuť menej ako 900 slov.
Sama Waltova dcéra protestovala proti smrti Bambiho matky, na čo Disney odpovedal: „Ja sa len držím príbehu v knihe." Vo filme z roku 1988, "Who Framed Roger Rabbit," však malo byť odhalené, že to bol Sudca Doom, kto je za ňu zodpovedný. Chlapec, ktorý prepožičal hlas postave Bambiho, sa neskôr stal najmladším vojenským inštruktorom a odslúžil niekoľko rokov vo Vietname.
"Bambiho komplex" je mentálna porucha nesúca meno hlavnej postavy. Vyznačuje sa nadpriemerným sentimentom voči prírode a divým zvieratám. Ľudia ňou trpiaci často pociťujú negatívne emócie voči loveniu či dokonca voľným ohniskám v lesoch.
Popoluška (1950)
Pôvodná verzia bratov Grimmovcov skončila oveľa temnejšie. Pri pokuse o napasovanie nohy do črievičky si Popoluškine nevlastné sestry rezali na nohách prsty či kusy päty. Vo finálnej verzii sa však veľa vecí líši nielen od originálu, ale aj od zámerov animátorov. Napríklad princ sa mal na obrazovke objavovať o niečo častejšie. Jedna z nepoužitých scén ho vyobrazuje ako loví jeleňa a neskôr sa s ním skamaráti.
Animátori si však nakoniec prišli z väčšej časti na svoje, kocúr Lucifer bol inšpirovaný mačkou jedného z nich a scéna, v ktorej sa Popoluškine staré šaty zmenia na bálovú róbu, bola označená Waltom Disneyom ako jeho obľúbený kúsok animácie.
Ilene Woods, dabérka Popolušky v pôvodnom znení, spievala symfónie sama so sebou, aby mohli byť neskôr pretvorené na piesne do rozprávky. Táto praktika sa neskôr začala uplatňovať aj v hudobnom priemysle. Film si nakoniec vyslúžil tri nominácie na Oscara, vrátane jednej za najlepšiu pieseň pre "Bibbidi-bobbidi-boo," nevyhral však ani jednu.
Peter Pan (1953)
Tvorca pôvodného príbehu vo svojej záveti prepísal všetky práva na detskú nemocnicu Great Ormond Street Hospital, aby mohla mať dostatok financií. V tejto originálnej verzii Kapitán Hák nebol hlavným záporákom, v knihe to bol totiž sám Peter Pan. Hák bol pridaný až neskôr kvôli všeobecnému detskému záujmu o pirátov.
Po tom, čo nadabovali postavy, herci natočili hranú verziu, aby pomohli animátorom dôveryhodne ich stvárniť.
V súčastnosti sprevádzajú túto rozprávku dve obľúbené teórie a ani jedna z nich nepatrí k tým najkrajším. Prvá vykresľuje postavu Petra Pana ako anjela, ktorý sprevádza duchov zosnulých detí do posmrtného života. To je dôvod, prečo deti na jeho ostrove nikdy nedospejú.
Druhá zase vysvetľuje ich pôvod trochu inak. Hovorí totiž, že Peter Pan deti unáša na svoj ostrov, kde by za iných podmienok musel žiť sám. A keďže sa rád zabáva a nepremýšľa nad dôsledkami, dospelých ľudí príliš nemusí. Preto zabije každé dieťa, ktoré dosiahne vek dospelosti. Na postave Kapitána Háka nám je dokonca ukázané, že nemá problém s ubližovaním ľudom, ktorí mu nesadnú. Obe tieto teórie zapadajú do kontextu pôvodného príbehu, takže nie je vylúčené, že istá temná symbolika bola prenesená do animovanej verzie.
Postava Petra Pana sa po prvýkrát objavila v príbehu "The Little White Bird" v roku 1902. Jeho príbeh bol z knihy vybraný a použitý ako samostatná divadelná hra. Ak by ste ale chceli ísť na príbeh Petra Pana do divadla, asi by ste boli prekvapení, keby ste uvideli, že v hlavnej role vystupuje žena. Táto tradícia začala v roku 1904 anglickou herečkou Ninou Boucicault. Zároveň išlo o prvé divadelné stvárnenie Petra Pana.
Lady & Tramp (1955)
S rozpočtom 4 milióny amerických dolárov a tržbami 7,5 milióna, bol Lady a Tramp najúspešnejší film od Snehulienky a siedmich trpaslíkov. V roku 1953, dva roky pred premiérou, poveril Walt Disney Warda Greena prepísaním príbehu do knižnej podoby, aby sa s ním mohli diváci mohli lepšie oboznámiť.
Počas tvorby boli priestory kancelárií preplnené zvieratami slúžiacimi ako referencie pre animátorov, vrátane potkanov, myší a psov všetkých plemien. Každé zvieratko, ktoré možno vidieť vo filme, raz pobehovalo po štúdiu Walta Disneyho.
Tramp mal pôvodne úplne iné meno. V štúdiu sa striedali mená ako Homer, Rags či Bozo. Disney sa nakoniec rozhodol pre Trampa, čo ostatní členovia tímu videli ako riskantný krok. Risk však túto postavu sprevádzal už od začiatku. Pes, ktorý slúžil ako inšpirácia tejto postavy bola pôvodne fenka, zachránená z útulku jedným z autorov. Podľa zamestnancov bola už len pár hodín od utratenia, a tak ju po dokončení snímky Walt Disney nechal žiť na súkromnom pozemku za Disneylandom.
Moment, kedy je Lady darovaná ako darček, je inšpirovaný skutočnosťou. Konkrétne vianočným prekvapením pre Disneyho manželku, keď jej daroval krabicu od klobúku obsahujúcu šteniatko čau-čaua. Ďaľšia ikonická scéna so špagetami sa zase takmer nedostala do finálnej verzie. Sám Walt Disney bol proti, no po naliehaní animátorov a demonštrácii Frankom Thomasom ju povolil.
Šípková Ruženka (1959)
Originálny príbeh bol publikovaný ako bratmi Grimmovcami, tak aj spisovateľom Charlesom Peraultom. Bratia pomenovali hlavnú hrdinku Briar Rose, zatiaľ čo Perault jej dal meno Aurora, ktoré sa nakoniec použilo aj v Disneyho verzii. Tá si svoj hlas prepožičala od opernej speváčky Mary Costa, jej vzhľad a postava však vznikli ako podobizeň herečiek Audrey Hepburn a Helene Stanley. Stanley predtým slúžila aj ako inšpirácia pre postavu Popolušky. Nie je to však jediná postava inšpirovaná skutočným človekom. Princ Filip bol inšpirovaný vtedajším manželom anglickej kráľovnej, princom Filipom, vojvodom z Edinburghu, s ktorým aj zdieľa meno.
Slávny zámok v Disneylande bol postavený podľa zámku zo Šípkovej Ruženky. Pôvodne mal byť inšpirovaný tým Snehulienkiným, tvorcovia sa však rozhodli využiť príležitosť na propagáciu najnovšieho diela. Napriek tomuto marketingovému ťahu a svojej popularite v súčasnosti však bola Šípková Ruženka pri svojej premiére prepadákom. Tvorcom dokonca trvalo sedem rokov, kým film dokončili, čo bol vtedy disneyovský rekord. Ten bol porazený až v roku 1985 snímkou Black Cauldron.
Kniha otvárajúca sa v úvode je skutočná a bola ručne zhotovená Eyvindom Earleom. Ten sa esteticky postaral aj o zvyšok animácie. Jeho práca doteraz slúži ako inšpirácia umelcov a animátorov vo filmovom priemysle. Jeho diela dokonca inšpirovali filmy ako Ľadové kráľovstvo či Pocahontas.
To by zatiaľ bolo všetko pre tieto tri dekády. Koniec koncov, animácia bola ešte len v plienkach, rovnako ako aj spoločnosť Disney Studios. V ďalšom diele sa pozrieme na nasledujúcich tridsať rokov a spolu s nimi aj na ikonické filmy ako 101 dalmatíncov či Malá morská víla.
