Domácej kinematografii sa blýska na lepšie časy. Bude to však ešte náročná a dlhá cesta.
Po páde železnej opony a rozdelení Československa sme to my, filmoví fanúšikovia, nemali s domácou tvorbou ľahké. Pojem „slovenský film" sa stal pejoratívnym označením a diváci o neho nemali záujem. Dôvodov je niekoľko. Od rozkradnutia Koliby, slabej ponuky po kvantitatívnej, no čo je horšie, aj kvalitatívnej stránke alebo proste iba slabú propagáciu. Najväčším problémom však bola zabednenosť tvorcov, točiacich filmy pre seba a nie pre ľudí.
O divácky neatraktívne látky nebol záujem a kiná počas premietaní našich projektov zívali prázdnotou. Ešte viac škody však narobili nepodarené žánrovky, ktoré pravidelne ničili ilúzie o tom, že u nás môže vzniknúť slušný žánrový produkt. Všetky tie nepodarené pokračovania Fontány pre Zuzanu, Immortalitas, Vadí nevadí alebo sčasti aj Bathory boli na smiech. Diváci odchádzali (väčšinou) nespokojní a na komerčné projekty mladej krvi nebol pre istotu zvedavý takmer nikto. Nezvládnutie žánrových poučiek sa stalo pre našich tvorcov symptomatické a diváci radšej svoje úspory míňali na osvedčené zahraničné projekty. Ako sme riešili už v tomto našom článku, ani to nebola pre formovanie slovenského vkusu síce žiadna výhra, no aspoň sa chodilo do kina. Medzitým sa mohla tvarovať nová vlna slovenských filmárov s cieľom točiť filmy pre ľudí a nie festivalové poroty.
A ako sa tento rok ukazuje, viera v našu domácu kinematografiu začala pomaly ale isto rozkvitať. Nebude tu reč o dokumentoch ani umelecky ambicióznych snímkach robiacich nám dobré meno v zahraničí (Eva Nová, Piata loď), no o „produktoch" s cieľom čo najvyššej návštevnosti a pokiaľ možno neznechutiť svoju cieľovku. Hlavnú rolu v tomto rozpuku má na svedomí najmä postupná (dúfajme) zmena myslenia filmárskej obce na Slovensku. Po pohľade na tohtoročnú návštevnosť začína byť totiž evidentné, že snaha začína padať na úrodnú pôdu.
Pri tomto odvetví biznisu je totiž dôležité smerovať projekt ku konkrétnej skupine divákov a to, že sa podobné pokusy môžu stretnúť s úspechom dokázali už Lóve Jakuba Krónera a Kandidát Jonáša Karáska. Veľmi dobre vybraté, sebavedomo realizované a diváckym záujmom podporené látky si našli svojich fanúšikov. Veľký podiel na tom mali dozaista aj kvalitne urobené kampane. Producenti v našich končinách začali pomaly chápať, že marketing je dôležitý a netreba sa spoliehať iba na parafrázu z kultového Ihriska snov „Keď to natočíš, tak prídu".
Aby sme však neboli nespravodliví, tak rovnakú taktiku pochopili ako prví ľudia stojaci za hitovkou Pokoj v duši. Ukázalo sa, že kvalitná kampaň dokáže prilákať aj na tematicky tradičný slovenský počin. Treba iba vedieť, ako na to. Ďalšími takto tlačenými projektami boli neskôr už omnoho ambicióznejšie látky - Jánošík a Bathory. Rozdiel je však v tom, že narozdiel od troch menovaných, divácky úspešných počinov, dokázali čerství autori lepšie odhadnúť svoje schopnosti a potešiť svojich divákov.
Ľudia si Karáskov, resp. Krónerov film navzájom odporúčali, kritika ich podržala a sály sa plnili. Druhý z nich dokonca prekonal métu 100 000 divákov (taká naša domáca alternatíva k americkej miliarde dolárov na tržbách). Ukázalo sa, že sme sa konečne vydali správnym smerom. Stačilo iba nájsť témy, ktoré by našincov zaujali a následne ich pomocou kampane upozorniť, že práve toto sú projekty, ktoré chcú vidieť. Propagácia pracne odpozorovaná z hollywoodskeho modelu, akurát namierená čisto na náš trh (remeselne výborné trailery, štýlové plagáty, umne využitá mediálna masáž....) padla na úrodnú pôdu. Začalo byť viac menej jasné, že v dohľadnej dobe sa bude tento rebríček z roku 2015 pravidelne aktualizovať.
Opatrnosť aj naďalej vládla, no slovenský komerčný film sa začal očividne preberať. Nevydarené (eufemisticky povedané) žánrové pokusy, ako napr. Spiknutie, Mŕtvola musí zomrieť alebo už spomenutý Immortalitas skončili pod radarom, takže nemali šancu tomuto trendu ublížiť a stali sa z nich iba "chuťovky" pre večery odolných divákov podkurážených alkoholom a dobrou náladou. Stále sa však nedarila jedna vec. Vytvoriť skutočnú filmovú udalosť a túžobne očakávaný slovenský projekt. Po rozporuplne prijatom ospravedlňovaní Čachtickej pani totiž stále vládla voči našim veľkým projektom opatrnosť. To sa zmenilo vlani s adaptáciou mimoriadne populárneho autora.
Reč je samozrejme Dominikovi Dánovi a Červenom kapitánovi Michala Kollára. Lákavá téma a na naše pomery neuveriteľne silný marketing (prvý teaser uzrel svetlo sveta už rok pred premiérov, plagáty svetovej úrovne, množstvo TV spotov, videá o trikovej stránke...) vytvorili nevídanú vec. O slovenskom filme sa rozprávalo dlhé mesiace pred uvedením. Následkom toho zavítalo počas openingu do premietacích sál vyše 36 tisíc divákov, čo znamenal nový rekord otváracieho víkendu pre hraný slovenský film. Hranicu 100 tisíc platiacich návštevníkov sa nakoniec nepodarilo prelomiť (nakoniec sa čísla zastavili nad 87 tisíc), no začalo sa blýskať na lepšie časy. Ukázalo sa, že diváci majú záujem o domáce počiny, treba ich iba vedieť nahnať do kina. Či už marketingom alebo vhodnými látkami. Tie pravé zázraky sa však začali diať v tomto kalendárnom roku.
Trojlístok Všetko alebo nič, Únos a Cuky a Luky sa už od oznámenia tešili veľkej publicite aj zvedavosti. Prvé dve spomenuté snímky jedna po druhej prekonali otvárací rekord Červeného kapitána a neskôr sa mohli pýšiť krásnou návštevnosťou (vyše 330 tisíc, resp. zatiaľ 273 tisíc divákov). Obe sa tak dostali do rebríčku najnavštevovanejších domácich porevolučných titulov. Adaptácia Evity Urbaníkovej je momentálne na treťom a Únos na štvrtom mieste. Z hraných počinov sa viac divákov v samostatnej ére podarilo zatiaľ ukoristiť iba druhej Fontáne pre Zuzanu a už toľko spomínanej Bathory. Celovečernej verzii skečov z Kredenca sa po troch týždňoch podarilo 100 tisícovú hranicu takisto pokoriť. Tieto úspechy majú za následok, že tu máme pre domácu kinematografiu rekordný rok a pravdepodobne aj nový smer jej nasledovania.
Vyzerá to tak, že sa naši tvorcovia konečne spamätali a začali sledovať aj dopyt na trhu, nie iba svoje ambície. Otázkou je, ako sa s novonadobudnutou dôverou ľudí naloží. Nebudeme si klamať, žiadny z tohtoročných hitov nie je žiadne kvalitatívne terno a skúsenejších fanúšikov mnohokrát ich sledovanie fyzicky bolí. V porovnaní s vynikajúcou Piatou loďou, ktorá sa pohybuje pod diváckym radarom je to síce smutné, no dúfajme, že v budúcnosti nastane chvíľa, keď sa o komerčnú tvorbu začnú zaujímať aj umelecky ambicióznejší a najmä filmársky zdatnejší autori. Kandidát a Červený kapitán totiž ukázali, že natočiť v našich podmienkach technicky a remeselne kvalitné dielo nie je nemožné.
Po digitalizácii filmárskej branže už nie sú potrebné až tak veľké produkčné náklady ako v analógovej dobe a množstvo kvalitnej zámorskej televíznej produkcie ukazuje, že slušné veci sa dajú natáčať aj bez stomiliónvých rozpočtov. Mnohokrát sa však úplne zabúda na vec, ktorá je (takmer) zadarmo. A tou je dramaturgia. Našim projektom chýba pevný tvar a správny ťah na bránu. Snáď sa aj tento obrovský neduh pomaly začne strácať. Medzi novou tvorivou generáciou je množstvo cinefilov hltajúcich diela od Godarda cez Tarantina až po Spielberga. Umením je vyzobať si z mnohoročných skúseností týchto (a mnohých ďalších) tvorcov to správne „know - how", hodiace sa k danému projektu. Niektoré poučky sú nemenné a pri správnej implementácii dokonale funkčné. Nádej nám dáva to, že posun je aj v tomto smere viditeľný a snáď budú režiséri, scenáristi a producenti venovať viac času aj pri príprave a následne v strižni.
Dôležitou hybnou silou pre vznik divácky zaujímavých projektov je samozrejme aj audiovizuálny fond. Ten sa síce snaží lákať na dotáciu žánroviek, no aj tak sa stále uprednostňuje skôr tradícia než progres. Chcelo by to možno trochu odvahy a vložiť väčšiu dôveru aj do autorov s ambíciou pobaviť a nie len tých s túžbou dávať nejaké výpovede. Postupom času by sa tieto investície do mladých talentov mohli vrátiť. Nie po finančnej, no po kvalitatívnej stránke. Aj v zahraničí sme mnohokrát videli, ako spočiatku čisto žánrovo začínajúci režiséri skončili ako klasici tvoriaci jedno majstrovské dielo za druhým.
Uvidíme, či budú členovia komisie reflektovať súčasný stav a dôjde k zmenám. Stále sa však čaká na producenta, ktorý by bol schopný u nás spraviť niečo, ako napríklad Luc Besson vo Francúzsku alebo Tomáš Hoffman v susednom Česku. Špecializácia na čisto komerčnú tvorbu nie je žiadnou hanbou, pokiaľ spĺňa určité kvalitatívne paramentre. A časom možno vznikne v našich končinách aj nejaká skutočná žánrovka s potenciálom osloviť milovnkov kvalitnej kinematografie, rovnako ako sviatočného diváka.
Nechcem, nech to znie ako volanie po čisto mainstreamovm smerovaní domácej ponuky, no momentálne máme vytvorené skvelé zázemie pre to, aby ľudia začali mať domáce kúsky aj radi. A bola by škoda túto situáciu premárniť. Tém schopných zaujať máme množstvo, stačí už iba, nech sa ich chopia tí správni ľudia a predvedú to pravé filmové potešenie. Umelecky ambiciózna a komerčná kinematografia môžu bez problémov fungovať vedľa seba, no bolo by vhodné ponúknuť takisto nejakú symbiózu, ktorá by udržala ľudí v kinách. Umelecky náročným snímkam s ťažkými a neuchopiteľnými témami sa to nepodarí. To si treba uvedomiť čo najskôr. Priestor pre žánrovky je otvorený a okolité krajiny nám ukazujú, že pri správnom prístupe na ne nie je vždy potreba hollywoodskych rozpočtov.
Popularita je vrtkavá a súčasne nadobudnutý trend chodenia na slovenskú produkciu treba čím skôr a čo najlepšie zúročiť. Nie však na úkor kvality. Každý nepodarený projekt totiž bude dôveru oslabovať, takže naši autori by si mali dávať pozor s tým, čo budú ponúkať. Najbližšie sa veľké veci očakávajú od Jakubiskovho pokračovania jeho vlastnej Perinbaby. Tento výborný komerčný ťah však môže po stránke ohlasov dopadnúť všelijako a treba byť opatrný, aby sa opäť nezačali opäť zatĺkať klince do rakvy dôvery slovenskej kinematografie. Buďme však optimisti.
Máme silnú dokumentárnu tvorbu, festivalové počiny sa čím ďalej tým viac objavujú (a sú oceňované) na veľkých prehliadkach, mainstreamové projekty vypredávajú sály a podieľame sa na zaujímavých koprodukciách. Na svoje prelomové projekty čaká viacero mladých talentov, o ktorých raz za čas informujeme aj na našich stránkach. Je však potrebné zošliapnuť pedál ešte viac na podlahu a hlavne potešiť nielen rebríčky návštevnosti, no v prvom rade divákov. Netreba však zabúdať, že bez toho, aby tí diváci do sály prišli, sa to nepodarí. A producenti tohtoročného úspešného trojlístka predviedli, že záujem o naše filmy je.
Takto vyzerala návštevnosť filmov s majoritným podielom Slovenska za posledných 5 rokov
| Rok | Počet divákov |
| 2012 | 81 852 |
| 2013 | 128 691 |
| 2014 | 221 468 |
| 2015 | 300 224 |
| 2016 | 307 192 |
Keď si porovnáme situáciu z tabuľky, tak návštevnosť našich titulov rapídne vzrástla. Pokiaľ v roku 2012 všetky slovenské projekty dosiahli v súčte návštevnosti dohromady menej než 82 tisíc divákov, tak už o dva roky toto číslo vrástlo na vyše 200 tisíc. Ďalší rok to už bolo o stotisíc návštevníkov viac a tento rok na prekonanie tohto čísla stačil jediný titul. Konkrétne Všetko alebo nič. Od rozdelenia Československa sme na tom nikdy neboli tak dobre a bola by veľká škoda túto šancu nevyužiť. Sme na dobrej ceste... teraz to ostáva nepokaziť.
