Talentovaný absolvent VŠMU nakrútil celovečerný debut Obeť a uvedie ho na najstaršom filmovom festivale na svete.
Michal Blaško (32) je slovenský režisér žijúci v Prahe. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde nakrútil pôsobivé krátke filmy Strach či Atlantída. Práve ten mal premiéru v rámci Cinéfondation na prestížnom Festivale v Cannes. Za Atlantídu získal aj Českého leva v kategórii najlepší študentský film.
Jeho debutový hraný film Obeť rozpráva o predsudkoch, nacionalizme aj spravodlivosti a príde do slovenských kín 15. septembra. Ešte predtým ho však uvidia diváci na 79. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach, ktorý sa koná od 31. augusta do 10. septembra.
Blaško sa ako režisér podieľal aj na viacerých televíznych seriáloch ako Slovania, Za sklom, Rex, Profesor T alebo Specialisté. Nakrútil tiež trojdielnu minisériu Podezření, ktorá mala premiéru na ďalšom svetovom festivale Berlinale. Pre Refresher porozprával o tom, čo mu dalo štúdium na vysokej škole, kto mu umožnil živiť sa dnes réžiou aj o budúcich projektoch.
V Refresheri ti pravidelne prinášame recenzie najnovších titulov, profily známych osobností, články zo zákulisia natáčania či rozhovory s tvorcami. Ak chceš podporiť naše úsilie a získať neobmedzený prístup k článkom, pridaj sa do klubu Refresher+.
Ako by si charakterizoval svoj debutový hraný film Obeť?
Je to film odohrávajúci sa v Česku, rozpráva príbeh o matke a synovi, ktorí tam žijú. Sú však cudzinci, konkrétne Ukrajinci. Patria teda do najpočetnejšej minority žijúcej v Česku, avšak necítia sa súčasťou českej spoločnosti. Hneď na začiatku filmu sa im stane nešťastie, po ktorom matka nadobudne pocit, že majorita v spoločnosti nerobí dosť pre to, aby sa dočkala spravodlivosti.
Vytvorí sa konflikt medzi ukrajinskou a rómskou minoritou. Chceli sme ukázať, ako to vyzerá v strede európskej spoločnosti, kde žije viacero minorít vedľa seba, pričom vzťahy medzi nimi sú nesmierne krehké. Stačí aj malá drobnosť a môže vzniknúť celospoločenský konflikt.
Koľko ubehlo od prvej myšlienky nakrútiť podobný film až po uvedenie v kinách a kto prišiel s námetom?
S námetom som prišiel ja. Oslovil ma producent Jakub Viktorín s tým, či už nemám námet na svoj debut. Bolo to potom, ako som sa vrátil z Cannes, kde premietali môj film Atlantída. Predstavil som mu teda víziu Obete s tým, že sa necítim na to, aby som to napísal celé sám, keďže nie som scenárista. V tom čase som navyše stále ešte študoval na VŠMU, časovo by to bolo veľmi náročné. Jakub tak prizval na spoluprácu scenáristu Jakuba Medveckého, keďže sa už dobre poznali a robili spolu aj na celovečernom filme Ostrým nožom.
Na VŠMU si si však scenáre k filmom písal sám, scenáristiku si dokonca aj študoval v Česku.
Scenáristiku som študoval iba rok a to, že som si písal na škole scenáre sám, bola skôr nutnosť, keďže nás viedli k tomu, aby sme robili autorské filmy. Viktorín mal pocit, že môj námet by mohol byť Medveckému blízky, a to sa potvrdilo. Plus mi vyhovovalo, že Medvecký je takmer rovnako starý ako ja. Všetci traja sme si sadli, sme si vo viacerých veciach veľmi podobní. Naša komunikácia bola preto úplne jednoduchá.
Je tvoj príbeh inšpirovaný skutočnosťou?
Je veľmi vzdialene inšpirovaný skutočnosťou, pričom nie jedným konkrétnym prípadom, ale viacerými. Podobná situácia, ako sa stala postavám v Obeti, sa stala napríklad vo Francúzsku, v Španielsku či v Amerike. Čerpali sme teda z viacerých konkrétnych prípadov, pozreli sme sa na to, čo ich spája, a následne sme to zakomponovali do príbehu našich postáv a lokalizovali to do strednej Európy.
Mne osobne veľmi pomohlo štúdium na vysokej škole. Určite sa dá fungovať aj bez toho, ale mne to vo vývoji veľmi pomohlo. Práve na škole sme mali množstvo cvičení, na ktorých som si mohol vyskúšať prístup k rôznym žánrom. Zároveň som si vyskúšal napríklad odlišné formálne prístupy.
Ako vnímaš to, že sa tvoj film dostal do súťažnej sekcie na festivale v Benátkach?
Samozrejme, všetci sa z toho tešíme. Potvrdilo sa nám, že prístup, ktorý sme zvolili, funguje. Chceli sme totiž, aby bol film svojou rečou univerzálny, teda aby ho pochopili a čítali aj ľudia v zahraničí. Príbeh sa síce odohráva v malom nemenovanom českom meste, no situácie, ktoré postavy zažívajú, môžu zažívať kdekoľvek. Už teraz vieme, že Obeť bude po Benátkach, konkrétne na jeseň, cestovať ešte ďalej po svete, čo je skvelé, a sme veľmi zvedaví, ako na to budú ľudia v rozdielnych krajinách a kultúrach reagovať.
Slovenská distribúcia filmu je 15. septembra. Skús sa prihovoriť nášmu čitateľovi, ktorý je vo veku zhruba od 18 do 30 rokov, a povedať mu, prečo by si mal tvoj film pozrieť?
Nie je to žiadna „moralitka“. Nesnažíme sa prehnane vyzdvihovať či „očistiť“ ani jednu stranu, snažili sme sa vybudovať v prvom rade komplexný a silný príbeh, s ktorým sa budú diváci môcť stotožniť a konfrontovať aj samých seba v otázke dilem, ktoré riešia naše postavy.
Povedzme, že niekto z našich čitateľov by chcel byť raz ako ty, chcel by byť režisérom a nakrúcať filmy, ktoré sa raz dostanú na svetové festivaly. Čo by preto mal spraviť?
Mne osobne veľmi pomohlo štúdium na vysokej škole. Určite sa dá fungovať aj bez toho, ale mne to vo vývoji veľmi pomohlo. Práve na škole sme mali množstvo cvičení, na ktorých som si mohol vyskúšať prístup k rôznym žánrom. Zároveň som si vyskúšal napríklad odlišné formálne prístupy.
Každé jedno cvičenie som sa snažil uchopiť inak. Človek tak ešte na škole zistí, čo mu ide viac a čo menej. Môže sa totiž stať, že niekto po absolvovaní školy vôbec nevie, čo ďalej, aký prístup mu je najbližší alebo aká forma. Ďalšia super vec na škole je to, že tam človek nájde množstvo blízkych ľudí, s ktorými môže spolupracovať aj po absolvovaní.
Môže si teda vybudovať stály tím spolupracovníkov. Veľmi dôležité je však aj to, koho dostane študent ako vedúceho v konkrétnom ročníku. Toho si človek nevyberie, je mu to pridelené. Na vysvetlenie, myslím si, že sú ročníky, ktoré od svojich pedagógov nedostávajú toľko pozornosti ako iné ročníky s inými vedúcimi.
Kto viedol teba a kto ti dal najviac najužitočnejších rád zo všetkých pedagógov?
So všetkými na katedre sme mali po jednej alebo dvoch hodinách, ale môj ročník viedol Peter Bebjak s Róbertom Švedom.
S nimi si vlastne spolupracoval na viacerých seriáloch ako Za sklom, Slovania či Rex.
Áno, do tých projektov ma prizval Peter Bebjak. On mi umožnil živiť sa dnes tým, čo som na škole študoval. Takto „otvoril dvere“ aj ďalším študentom, čo je skvelé.
Vo filmárskych kruhoch sa tvrdí, že absolventi réžie často idú najskôr pracovať do televízie, aby si vôbec zarobili na výrobu debutového filmu. Mal si to tak aj ty?
Nie. Mal som víziu, čo chcem ako debut nakrútiť, postupne som na tom pracoval a medzitým som dostával ponuky z televízie. To bolo ešte počas štúdia. Po škole prichádzali ponuky z Česka a aj preto som sa presťahoval do Prahy. Podmienky, či už finančné, alebo pracovné, sú v Česku na inej úrovni.
Budúci rok točím v Česku dva seriálové projekty. Jeden budem nakrúcať s Petrom Bebjakom pre Novu a druhý, prvýkrát komediálny, pre Primu a Jojku. V roku 2024 mám v pláne jeden väčší seriál pre Českú televíziu.
Trh v Česku je teda otvorenejší a kvalitnejší?
Je určite otvorenejší. Vzniká tu omnoho viac projektov v rámci Českej televízie alebo tých komerčných a sú zároveň žánrovo rozmanitejšie a pre mňa zaujímavejšie než na Slovensku.
Koľko stála výroba filmu Obeť a z akých finančných zdrojov bol film zastrešený?
880- až 900-tisíc eur. Financovali sme ho tri roky. Podporil ho Audiovizuálny fond, Český fond, Hamburský fond v Nemecku. Peniaze sme dostali aj z Eurimages, teda kultúrneho podporného fondu Rady Európy.
Ako si načrtol, Obeť je príbehom ukrajinskej rodiny. Príbeh jednej Ukrajinky si reflektoval už vo filme Atlantída, ktorý sa dostal až do Cannes. Prečo sú pre teba práve príbehy Ukrajincov také zaujímavé? Je to téma, ktorú berieš osobne? Máš tam rodinu?
Práveže vôbec. Vždy šlo viac-menej o súhru okolností. Pri Atlantíde vzniklo viacero výhod. Po nej som točil Slovanov, ktorých sme robili v spolupráci s Ukrajinou, poznal som ukrajinský štáb aj hercov. Pri Obeti sme si zase vraveli, že chceme urobiť príbeh o najpočetnejšej minorite v Česku. Tou sú práve Ukrajinci. V každom prípade, ten film vznikal dávno, teda ešte pred 24. februárom 2022, nemá preto tematicky nič spoločné s tým, čo sa na Ukrajine deje.
Spomínaš 24. február, keď sa začala vojna na Ukrajine, respektíve ruská invázia. Tvoj film možno dnes bude pôsobiť nadčasovo, keďže migračná kríza sa po tomto dátume výrazne zhoršila a Ukrajincov v Česku bude určite ešte viac. Ako ty osobne vnímaš to, čo sa na Ukrajine momentálne deje?
Citlivo, pretože tam mám veľa priateľov, ktorí sú v neustálom ohrození. Sme v kontakte a pozorne všetci sledujeme, čo sa deje v oblastiach, kde sa nachádzajú. Veľmi ma mrzí, čo sa deje, a hnevá ma naša bezbrannosť. Obeť však nie je filmom o vojne. Je príbehom dvoch Ukrajincov žijúcich v Česku a vojna nikdy nebola súčasťou tohto deja. Film vznikol ešte pred ruským útokom a na ten náš film nijako neodkazuje.
Lákalo ma vyskúšať si iný žáner. Avšak aj keď Cowgirl bude western, respektíve eastern, stále to bude istým spôsobom aj psychologická dráma, keďže ústrednou témou je čo najviac priblížiť, čo hlavná postava v tomto prostredí a za istých okolností prežíva.
Akým smerom sa chceš do budúcna uberať? Ťahá ťa to viac k autorskému filmu alebo k televíznym seriálom?
Určite oboje, tak ako doteraz. Budúci rok točím v Česku dva seriálové projekty. Jeden budem nakrúcať práve s Petrom Bebjakom pre Novu a druhý, prvýkrát komediálny, pre Primu a Jojku. V roku 2024 mám v pláne jeden väčší seriál pre Českú televíziu, uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. V lete toho roku by som chcel opäť v spolupráci s Jakubom Viktorínom a Jakubom Medveckým začať nakrúcať náš druhý celovečerný film. Tentoraz pôjde o western situovaný na Slovensku a bude sa volať Cowgirl.
Podľa názvu pôjde teda o príbeh ženy?
Dievčaťa. Bude to po dlhom čase film, ktorý bude pre mňa opäť v slovenskom jazyku, keďže v poslednom čase robím najmä na českých projektoch. Chceme to točiť na Orave. Jakub Medvecký práve z tohto prostredia pochádza a má k tomu príbehu veľmi silný vzťah. Celkovo bude štáb identický s tým, ktorý robil na Obeti.
Zdá sa mi, že najsilnejší si v drámach, konkrétne v psychologických drámach. Chcel si si vyskúšať odlišný žáner?
Najskôr ma oslovili z RTVS. Chceli natočiť seriál na túto tému, no Jakub Medvecký v tom čase písal niečo obdobné a pracoval na tom už výrazne dlhšie. Išlo preňho o osobnú záležitosť, a tak sme sa rozhodli, že z toho spravíme radšej film. On ho vlastne už mal finančne zastrešený, ja som len naskočil do rozbehnutého vlaku.
Pozvali sme do tímu ešte Pavlu Kubečkovú, ktorá otvára ako dramaturgička v príbehu otázky, ktoré by nám nenapadli. V každom prípade, áno, lákalo ma vyskúšať si iný žáner. Avšak aj keď ide o western, respektíve eastern, stále to bude istým spôsobom aj psychologická dráma, keďže ústrednou témou je čo najviac priblížiť, čo hlavná postava v tomto prostredí a za istých okolností prežíva.
Do akého obdobia to bude zasadené?
Do súčasnosti.
Kto zo zahraničných režisérov ťa najviac ovplyvnil?
Závisí vždy od projektu, na ktorom práve pracujem. Človek si automaticky hľadá nejaké referencie a styčné body podľa konkrétnej témy, nedá sa to zovšeobecniť. Za bežných okolností to je obrovská škála filmov od Trierovho Prelomiť vlny až po Bláznivú strelu.
Kto ťa teda inšpiroval najviac počas tvorby Obete?
Dlho sme premýšľali nad formou. Rozhodli sme sa, že využijeme ručnú kameru, aby bol divák doslova napojený na hlavnú postavu a videl a cítil všetko to, čo ona. Podobný štýl využil napríklad rumunský režisér Cristian Mungiu vo filmoch 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni či Skúška dospelosti. Ním sme sa aj čiastočne inšpirovali. Na jeho príklade sme videli, čo v rámci tohto prístupu funguje a čo nie, a podľa toho sme sa zariadili. Takýmto spôsobom sme si prešli viacero tvorcov a ich filmy, bola to určite užitočná rešerš.
Je niekto, kto ťa inšpiroval v rámci domácej kinematografie?
Veľmi sa mi páčila Cenzorka od Petra Kerekesa, ktorú som videl len prednedávnom. Krásny film. Oslovila ma aj dráma Služobníci od Ivana Ostrochovského. Sú to úplne odlišné filmy z hľadiska prístupu, no obe formy ma bavia. V Služobníkoch je skvelé, ako tvorcovia pracujú s výpustkami a nedopovedanosťou. Diváci preto musia byť stále v strehu, spájať si súvislosti, prijať tú hru. Na Cenzorke ma fascinovalo, že hoci som sa na postavy pozeral z odstupu, bol som na ne veľmi emočne naviazaný. Je to veľmi silný príbeh a krásne uchopený.
