V rebríčku najväčších osobností predbehli aj Goetheho, Einsteina či Bacha.
Nacistický režim sa v Nemecku dostal k moci v roku 1933. Systematicky prenikol do všetkých oblastí života spoločnosti a stal sa tak skutočne národným režimom a jediným princípom, na ktorom mohli vtedajší Nemci žiť v krajine relatívne pokojný život. Bol to však autoritatívny a totalitný režim, ktorý vytýčil jasné hranice medzi tým, čo bolo prípustné a čo zasa nie. Akákoľvek odchýlka od doktríny národného socializmu znamenala priame ohrozenie každého obyvateľa krajiny. Napriek tomu sa v krajine sformovalo hnutie, ktoré sa snažilo poukázať na zvrátenosť režimu.
Najprv s nacistami
Hans a Sophie Schollovci sú symbolom hnutia odporu v Nemecku. Počas existencie nacistického režimu sa len málo Nemcov pridávalo na stranu opozície a nacistická propaganda navyše úradovala naozaj precízne, keď neustále forsírovala spoločnosti predstavu o celonemeckej jednote a súdržnosti. Propaganda neustále vykresľovala Nemecko v pozícii absolútnej oddanosti Hitlerovi. Napriek enormnej snahe propagandy ani nacisti nedosahovali absolútnu poslušnosť a mnohí Nemci s režimom a jeho praktikami nesúhlasili. Medzi najviac rizikové skupiny patrili predstavitelia jednotlivých cirkví, inteligencia a až potom politickí odporcovia. Nemecký odpor sa teda staval skôr na morálke a zdravom rozume, než na politických kritériách či len na ideologickom nesúhlase s režimom. Nacizmus prenikol do všetkých štruktúr, vytvoril vlastné organizácie, ktoré boli schopné viesť Nemcov prakticky od kolísky až po hrob. Tieto organizácie vychovávali z Nemcov lojálne stroje, ktorých vlastné uvažovanie, postoje a názory neboli vôbec žiadúce. Princípom bolo čo najrýchlejšie osvojenie si nacistickej ideológie a podriadenie vlastného života režimu v plnej miere a čo najkratšom čase.
Hans a Sophie Scholl
Súrodenci Schollovci vyrastali v mestečku Forchtenberg, ktoré leží v spolkovej republike Bádensko-Wurtenberg. Hans sa narodil 22. septembra 1918 a Sophie 9. mája 1921. Pochádzali z protestantskej rodiny Roberta a Magdalény Schollových, ktorí mali celkovo šesť detí. Hans bol druhým dieťaťom a Sophie štvrtá v poradí. Robert Scholl bol kresťansko-liberálny lokálny politik a v čase Sophienho narodenia zastával funkciu starostu. Matka bola ženou v domácnosti, ktorá sa starala o ich početné potomstvo. Pred sobášom však pôsobila ako diakonka v miestnom cirkevnom zbore.
Rodný dom Schollovcov vo Forchtenbergu
Obaja rodičia patrili k miestnej vzdelanej inteligencii a v tomto duchu vychovávali aj svoje deti. Robert bol aktívny kritik Hitlera a nacistického hnutia od jeho vzniku. Svoj odpor prejavoval, podľa toho ako mu to dovoľovali okolnosti, aj navonok, no najmä v kruhu rodiny a najbližších priateľov si servítku pred ústa určite nedával. V roku 1942 sa dostal dokonca do väzenia za urážku Vodcu, ktorého nazval Božím bičom. Toto prirovnanie, ktoré si ako vôbec prvý v dejinách vyslúžil hunský vodca Attila, bolo už od počiatku vnímané ako pejoratívne označenie tyrana. Napriek jasnému antinacistickému postoju v rodine a celkovej liberálnej výchove, ktorá sa nemohla s ideológiou nacistov v ničom zlučovať, boli spočiatku súrodenci Scholloví opantaní nacizmom, rovnako ako milióny ďalších Nemcov. Otec zostal zhrozený, keď Hans a Sophie prezentovali svoje postoje a sympatie voči tomuto hnutiu so zapálením, aké vídal v celom Nemecku.
Tento muž bol v rodine Schollovcov skutočne nenávidený
Ďalšia rana pre rodičov prišla v roku 1932, keď Sophie vstúpila do Zväzu nemeckých dievčat - obdoby Hitlerjugend určeného pre výchovu dievčat v duchu ideológie. Sophie oslovila hlavne neštandardnosť nacistickej strany. Nacisti sa naozaj snažili pôsobiť ako netradičné politické hnutie a alternatíva, ktorá dokáže vyriešiť problémy Nemecka vďaka tomu, že pohŕda klasickými politickými metódami. Toto rebelanstvo ju opantalo a Sophie uverila, že Hitler je skutočný vizionár a skutočne dokáže Nemecko vyviesť z krízy, v ktorej sa od skončenia prvej svetovej vojny nachádzalo. Hans sa o rok neskôr pridal k Hitlerjugend, pretože ho oslovil pocit spolupatričnosti. Jednota, ktorú prezentovalo hnutie, pôsobilo na mládež ako magnet. V podstate každý kto stál mimo Hitlerjugend, bol postupne považovaný za outsidera, čo bol často silnejší motív k vstupu do organizácie, než akékoľvek iné presvedčenie. Pocit, že niekam patríte, bol aj v tom čase veľmi silný. Dôležité je však to, že nacisti postupne zlikvidovali všetky ostatné mládežnícke organizácie, ktoré buď celkom zanikli alebo sa stali zlúčili s Hitlerjugend. Neskôr sa členstvo stalo povinným, pretože organizácia úplne infiltrovala školský systém. Robert Scholl sa snažil svojim deťom členstvo v týchto spolkoch vyhovoriť a ukázať im obludnosť režimu. Spočiatku však narážal na odpor a nedôveru vlastných detí, z ktorých sa stávali presvedčení nacisti.
Propagandistický plagát Zväzu nemeckých dievčat
Problém bol v ich intelekte. Hans a aj Sophie čoskoro pochopili, že vlastný názor a uvažovanie nie sú v týchto hnutiach príliš žiadúce. Obaja boli inteligentní a hlavne kreatívni mladí ľudia, ktorí boli od detstva vychovávaní, aby rozvíjali svoj intelekt. Sophie mala vzťah k výtvarnému umeniu. Sama rada maľovala a obdivovala mnohých moderných autorov. Doktrína režimu ich však bez akéhokoľvek rozumného vysvetlenia označila za spiatočníckych a neprijateľných. Sophie postupne pochopila, že vlastný názor je nežiadúci a za umenie môže považovať iba to, čo nacisti schvália. Hans mal ešte ostrejšie vytriezvenie. Veľmi rýchlo sa v miestnej organizácii vypracoval na vlajkonosiča, čo bola záslužná pozícia, ktorá sa udeľovala iba najšikovnejším. Takisto mal rád umenie, inklinoval aj k filozofii či iným vedám. Hans sa s niektorými podobne zmýšľajúcimi kamarátmi rozhodol vytvoriť návrh novej zástavy ich družstva. Túto zástavu dokonca ušili, no keď ju ukázali oddielovému veliteľovi, namiesto akejkoľvek pozitívnej či negatívnej kritiky začal kričať, že hanobia predpísané straníckej symboly.
Hans Scholl
Hans teda rýchlo pochopil, že nie individualita a uvažovanie, ale lojálnosť, stádovitosť a dodržiavanie predpisov sú tým, čo od nich režim žiada. Bolo zrejmé, že s režimom sa budú musieť rozísť. Hansa v tomto presvedčení utvrdilo aj to, že ho gestapo na krátky čas zatklo a uväznilo v roku 1937. V tom čase s kamarátmi písal rôzne básne a piesne s protinacistickým podtónom, čítali zakázanú literatúru alebo obhajovali zavrhnuté názory. Sophie bola bratovým uväznením rovnako zasiahnutá a bolo jej jasné, že proti nacizmu treba bojovať.
Biela ruža
Rýchla intervencia Hansovho otca u známeho pomohli, aby sa Sophiin brat dostal z väzenia čo najskôr. Uväznenie však bolo definitívnym vytriezvením z rozprávok nacizmu a súrodenci Scholloví si uvedomili, že nacistický režim vedie vo svojej zvrátenosti Nemecko do záhuby. S priateľmi, ktorí mali podobné zmýšľanie, začali uvažovať nad formou odporu voči režimu. Vznik ich hnutia ešte na nejaký čas zbrzdil Hansov odchod do armády. Ako lekársky pracovník sa pridal k ťaženiu Wehrmachtu do západnej Európy. Blitzkrieg, ktorý zažil na vlastnej koži ho utvrdil v tom, že nacistické Nemecko sa vďaka svojej vláde stalo svetovým agresorom. Hans pôsobil v poľnej nemocnici a po víťaznom ukončení ťaženia ho armáda prepustila, aby mohol dokončiť štúdium medicíny. Vrátil sa do Mníchova a obnovil staré kontakty.
Sophie so svojím bratom Hansom (uprostred) a ďalším členom Bielej ruže - Alexandrom Schmorellom ( úplne vpravo)
Sophie sa v tom čase rozhodovala nad výberom študijného odboru. Chcela pokračovať v štúdiu filozofie, ktorá ju čoraz viac priťahovala. Musela nastúpiť do pracovnej jednotky, pretože možnosť študovať na univerzite bola podmienená absolvovaním služby v tejto polovojenskej organizácii. Napriek tomu, že nacizmus z duše nenávidela, službu v pracovnej jednotke ukončila podľa očakávaní a nastúpila na Mníchovskú univerzitu. Stretla sa tam so svojim bratom a ostatnými spolužiakmi, ktorí zastávali podobné postoje voči režimu. Za všetkých treba spomenúť hlavne Alexandra Schmorella, Christophera Probsta či Williama Grafa.
Kurt Huber
Ich veľkým vzorom bol vysokoškolský pedagóg Kurt Huber, ktorý počas svojich prednášok kritizoval režim v rôznych odkazoch a inotajoch. Inteligetní a vnímaví študenti však tieto narážky okamžite odhalili. Ďalším vzorom tejto skupiny študentov bol arcibiskup Clemens August Garf von Galen, ktorý počas svojich kázní otvorene kritizoval nacistický program T4. Bolo to známe vyvražďovanie hendikepovaných a psychicky postihnutých ľudí v Nemecku, ktoré nacisti realizovali už od roku 1939. Arcibiskup bol jedným z hlavných kritikov tohto programu a voči nacistickému zločinu tvrdo vystúpil v roku 1941. Jeho kázne vyvolali vlnu odporu Cirkvi s podporou širokej verejnosti a nacisti museli tento program navonok zastaviť. Vraždenie, pochopiteľne, pokračovalo, ale už v menšej miere a so zainteresovaním menšieho počtu osôb. Navonok však Hitler vyhlásil, že program T4 prerástol do neudržateľnej roviny, ktorú nemal nikdy dosiahnuť a preto bol s okamžitou platnosťou zastavený. Na študentov mali vplyv aj postoje voči židovskej menšine v Nemecku. Rasové a segregačné zákony platili v Nemecku takmer od nástupu nacistov k moci a antisemitská politika sa napriek ich tvrdosti nezastavila. Udalosti akou bola aj Krištáľová noc (noc z 9. na 10. novembra 1938) alebo každodenné ponižovanie, útlak či útoky voči Židom, utvrdili skupinu študentov, že nacizmus je zhubný vred Nemecka a treba ho čo najskôr odstrániť. Založili preto vlastné hnutie, ktoré pomenovali Biela ruža.
Clemens August Garf von Galen
Spočiatku to bol skôr diskusný krúžok, v ktorom sa stretávali všetci odporcovia režimu. Ich nábor bol sám o sebe veľmi nebezpečný, rovnal sa vlastizrade, za ktorú v totalitnom štáte hrozil najvyšší trest. Takže už samotný vznik skupiny bol veľmi nebezpečný zločin. Postupne však Nemecko začalo strácať kontrolu nad vývojom vo vojne a na východe utrpelo niekoľko podstatných porážok. Z nich bola najdôležitejšia práve porážka pri Stalingrade. Vývoj na frontoch vojny dodával silu a odvahu rôznym odbojovým organizáciám. Biela ruža distribuovala letáky, v ktorých popisovala problémy Nemecka. Spočiatku to boli letáky, ktoré členovia organizácie pracne prepisovali na stroji. Vychádzali preto v skromnom počte a určené boli prevažne nemeckej inteligencii. Hans Scholl, jedna z vedúcich osobností hnutia, bol presvedčený, že nacistov k moci pustila práve nemecká inteligencia, ktorá tomuto hnutiu nevytvorila žiadnu bariéru a ani alternatívu. Pasívne sa prizerala alebo si dokonca uťahovala zo silnejúceho vplyvu, ktorý dosiahol rozmery, keď ho už nebolo možné zastaviť. Letákové akcie sa skomplikovali potom, čo niektorí členovia dostali povolávacie rozkazy. Mnohí boli odvedení na východný front a tam videli skutočnú tvár nacistov. Dôsledky vojny, agresívny postup armády, vyvražďovanie civilistov a genocída Židov je len zopár príkladov, ktoré ich utvrdili v presvedčení, že ich boj proti nacizmu je nevyhnutný. Ostatní členovia zatiaľ pripravovali ďalšie letákové akcie a do vedenia sa v tom čase dostala aj Sophie Schollová, ktorá naplno prenikla do odbojových aktivít svojho brata.
Členovia Bielej ruže videli na vlastné oči, čo nacizmus spôsoboval svojou vojnou
Hans sa z východného frontu vrátil po niekoľkých mesiacoch a správy, ktoré so sebou priniesol, boli pre ostatných členov maximálne šokujúce. Ešte väčšmi zapôsobilo svedectvo Alexandra Schmorella, ktorý hovoril plynulo rusky. Mohol sa tak zhovárať s miestnymi obyvateľmi a ich zážitky sprostredkovať priateľom v hnutí odporu. Biela ruža pod vplyvom týchto svedectiev zintenzívnila svoju činnosť. Začiatkom roku 1943 vyšiel už ich piaty leták, ktorý jasne hovoril o tom, že Nemecko nemôže vojnu vyhrať. Od tohto času už nevystupovali ako Biela ruža, ale ako Nemecké hnutie odporu. Takisto sa im podarilo získať tlačiareň a letáky mohli preto distribuovať v hojnejšom množstve. Študenti sa dokonca vybrali aj do ďalších nemeckých miest, kde distribuovali tieto letáky.
Hans Scholl v uniforme
Gestapo dostávalo čoraz viac udaní na študentské hnutie odporu, no vyšetrovania z roku 1942 nepriniesli žiadne odhalenia. Čoraz viac členov strany bolo pohoršených, že štátna polícia si nevie dať rady s partiou študentov. Prvé letáky, ktoré Biela ruža rozdávala iba medzi inteligenciu, boli v minimálnom množstve. Zo stovky rozdaných exemplárov prišlo na policajnú stanicu v Mníchove takmer 40 udaní. Gestapo nič nepodceňovalo, no v tom čase to boli ešte príliš malé akcie, aby dosiahli výraznejší ohlas spoločnosti. V roku 1943 sa situácia zmenila. Letákov pribúdalo a objavovali sa v hojnom počte už aj v iných mestách. Napriek tomu zostávali vyšetrovatelia bez výraznejšej stopy. Situácia sa zmenila vo februári 1943, keď sa gestapo konečne dostalo na stopu týmto študentom.
Koniec hnutia odporu
V tom čase sa pripravoval už šiesty leták, ktorý mal dosiahnuť niekoľko tisíc kusov. Text tohto letáku napísal profesor Kurt Huber, ktorý sa medzičasom otvorene napojil na Bielu ružu. Text začínal oslovením “Spolužiaci! Spolužiačky!”, čím Huber chcel zachovať podstatu organizácie ako študentského hnutia. Distribúcia bola pripravená na druhú polovicu februára 1943, no gestapo začalo s vypočúvaním čoraz užšieho okruhu študentov. Hans Scholl so spolužiakmi iba podnietili intenzívnejšie vyšetrovanie, keď v rámci unáhlenej a nepremyslenej akcie pomaľovali steny univerzitnej budovy protinacistickými nápismi - “Preč s Hitlerom!”, “Sloboda”, "Hitler - skaza Nemecka” a pod. Tieto akcie uskutočnili 3., 8. a 15. februára 1943.
Christopher Probst
O dva dni neskôr od poslednej akcie maľovania na steny - 17. februára 1943 - gestapo zatklo jedného z užších členov organizácie. Ten sa totiž chválil akciami Bielej ruže pred kamarátmi, ktorí boli obaja členmi Hitlerjugend. Obaja to nahlásili gestapu. Súrodenci Schollovci sa obávali, aby tento zatknutý člen nevyzradil ostatných. Gestapo však už o väčšine z nich vedelo, chýbali iba rukolapné dôkazy, ktoré by spustili konečné zatýkanie skutočných odbojárov. Ako to totiž býva v totalite, udaní bolo oveľa viac, než skutočných členov Bielej ruže a gestapo potrebovalo presné mená, aby im nikto neunikol a nepokračoval v aktivitách. Hans a Sophie Schollovci odišli 18. februára 1943 s dvoma kuframi plnými letákov na Mníchovskú univerzitu. Počas vyučovania rozhádzali kôpky letákov ku každej učebni, ku každému kabinetu. Zvyšné letáky vyhádzali z okna na univerzitné námestie. Školník, ktorý ich pritom spozoroval, okamžite informoval políciu. Gestapo však už bolo v budove, pretože ich oboch sledovali. Zatkli ich takmer okamžite.
Záber zatknutia z filmu Posledné dni Sophie Schollovej z roku 2005
Hans mal pri sebe text ďalšieho letáku, ktorý napísal spolužiak Ch. Probst. Roztrhal ho a chcel ho prehltnúť, čo sa mu nepodarilo. Na základe porovnania písma neskôr gestapo zatklo aj Probsta. Postupne začalo ďalšie vyšetrovanie a zatýkanie tých, ktorí mali niečo spoločné s Bielou ružou. Hans a aj Sophie sa k všetkým činom priznali. Vyšetrovateľ chcel dokonca Sophie prepustiť, pretože si myslel, že je nevinná, no ona sa priznala rovnako ako jej brat. V rýchlom a vykonštruovanom procese, ktorý sa ako divadelná inscenácia pre verejnosť odohral 22. februára 1943, boli súrodenci Schollovci a Christopher Probst obvinení z vlastizrady. Ešte v ten deň bol vynesený aj rozsudok - smrť gilotínou.
Schollovcov a Probsta súdil Roland Freisler - špička nacistickej justície
Všetci obvinení boli okamžite prevedení do väzenia, kde bol rozsudok bezodkladne vykonaný. Hans zomrel so slovami “Nech žije sloboda!”, Sophie pôsobila nadmieru pokojne a vyrovnane. Pred súd boli postavení aj Kurt Huber, Alexander Schmorell či William Graf. Všetci boli mučení a takisto zomreli pod gilotínou. Nikto z nich nezradil ďalších členov a to aj napriek brutálnemu vypočúvaniu. Šiesty leták, ktorý sa stal členom hnutia osudný, sa podarilo inej odbojovej organizácii prepašovať do Veľkej Británie. Spojenecké bombardéry ho potom hromadne zhadzovali na nemecké mestá.
Pamätník hnutia Biela ruža v Mníchove pripomínajúci stránky letákov rozhádzané po chodníku
Biela ruža a jej členovia sú v povojnovom Nemecku považovaní za národných hrdinov. Presne ako naši Gabčík s Kubišom, no s tým rozdielom, že Hans a Sophie Schollovci skončili v ankete najväčších osobností nemeckého národa (z roku 2003) na štvrtej pozícii a predbehli mnohé oveľa známejšie osobnosti.
