Pre svet senzácia, pre súpera pohroma a pre nás všetko - oznamovali noviny Mladá fronta
Po druhej svetovej vojne sa svet rozdelil na dva nezmieriteľné tábory - západný a východný blok. Neskôr bolo toto rozdelenie deklarované aj formálnym symbolom Berlínskeho múru a Európu rozdelila tzv. Železná opona. Československo bolo pevnou súčasťou východného bloku a komunizmus bol v krajine v priebehu 20 rokov (1948 - 1968) pri moci už celkom etablovaný. Ekonomické a politické problémy všetkých komunistických krajín však priniesli výrazné napätie.
Československo alebo lepšie povedané Československá socialistická republika (ČSSR) bola nedemokratickým štátom, ktorý bol riadený autoritatívnym režimom Komunistickej strany Československa (KSČ). Tá bola priamo napojená na príkazy, ktoré prichádzali zo Sovietskeho zväzu. V krajine formálne existovali niektoré demokratické prvky. Voľby, napríklad, prebiehali počas celej existencie režimu, no určite ich nie je možné označiť za demokratické, nakoľko existovala iba jedna kandidátka jedinej prípustnej strany a voľba spočívala v tom, že voliči hodili tento jediný lístok do volebnej urny. Účasť na voľbách, ktoré KSČ s obľubou prezentovala ako slobodné, bola štandardne nad 90 %. Napriek tomu bola spoločnosť riadená výraznými represívnymi metódami, v ktorých boli potláčané základné práva obyvateľov. Vláda krajiny a vedenie KSČ bolo prakticky totožné a strana ovládala všetky dôležité posty v riadení krajiny. Fakticky to znamenalo, že KSČ prenikla do všetkých oblastí života spoločnosti a na akýkoľvek, ho aj nie príliš významný, post bol primárne dosadzovaní nominantmi strany.
Počas komunizmu bol nedostatok všetkého a na tovar či potraviny sa stáli dlhé fronty
Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa začalo s postupnou modernizáciou spoločnosti. Vo svetovom meradle to znamenalo prenikanie nových módnych prvkov, ktoré často presakovali zo západu. Ovplyvňovali umenie, hudbu, módu a prenikli aj do ostatných oblastí života spoločnosti. Vo svete sa začala vedecká a technologická revolúcia, ktorá bola v tomto čase reprezentovaná hlavne vesmírnymi pretekmi medzi Sovietskym zväzom a USA. Východný blok začal pozvoľna, no priepastne zaostával za západom a to hlavne po ekonomickej stránke. Päťročnicové plány komunistických režimov sa vo všetkých krajinách východného bloku plnili síce na 120 %, ako o tom hovorili dobové vtipy, no na skutočnom stave ekonomiky sa odrážali skôr opačné tendencie. V prvej polovici 60. rokov boli odhalené zločiny stalinizmu v Sovietskom zväze a rovnako sa v tom čase začali vyšetrovať politické zločiny a perzekúcie režimu v ČSSR v priebehu 50. rokov. Komunistická strana preto zmiernila svoj represívny tlak na spoločnosť, aby tým nevyvolala vlnu protestov.
Vesmírne preteky vyústili k prvému pristátiu človeka na mesiaci v roku 1969
Spoločnosť sa, následkom zmiernenia autoritatívnych prvkov režimu, dostávala k mnohým kultúrnym výdobytkom zo západu oveľa ľahšie. V krajine sa bežne púšťali západné filmy, tancovalo sa na hudbu západných kapiel a aj móda bola výrazne ovplyvnená západnými prvkami. ČSSR sa darilo prelomiť Železnú oponu a čoraz viac nadväzovala kontakty so západnými krajinami. V 60. rokoch totiž dorastala nová generácia, ktorá už nebola poznačená hrôzami druhej svetovej vojny. Takisto politické čistky 50. rokov sa jej príliš nedotýkali a preto táto generácia žiadala zmiernenie politického tlaku v spoločnosti. Mnohé doposiaľ perzekvované osobnosti z oblasti vedy, literatúry, umenia, politiky sa vrátili do verejného života.
Móda 60. rokov v ČSSR
Najviac na popularite strany však uberali ekonomické a hospodárske problémy. Tie sa rozmáhali po celom východnom bloku a krajiny pod kuratelou Sovietskeho zväzu čoraz viac zaostávali za západnou ekonomikou. Spôsobené to bolo viacerými faktormi, no jedným z nich bola likvidácia rozvinutých ekonomických väzieb na západné krajiny, riadenie národného hospodárstva podľa sovietskeho typu - teda centrálnou plánovanou ekonomikou ako aj orientácia iba na jednotlivé odvetvia hospodárstva. Medzi nimi bol hlavne ťažký priemysel, keďže ČSSR bola podľa plánov
Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) zásobarňou ťažkých strojov pre ostatné krajiny východného bloku. Tomu sa podriaďovali všetky požiadavky ekonomickej štruktúry a tá postupne prestala spĺňať základné nároky pre plnenie ostatných potrieb spoločnosti. Takisto ani kolektivizácia poľnohospodárstva nepriniesla požadované ciele. Väzby, ktoré v poľnohospodárstve existovali celé desaťročia, boli násilne pretrhnuté a celý systém sa nedokázal dostatočne rýchlo naštartovať, aby zabezpečil progres. Napriek tomu, že režim prostredníctvom propagandy presviedčal o prosperite, v spoločnosti bolo čoraz viac cítiť nespokojnosť.
Zasadanie RVHP v roku 1964 v Poľsku
Komunistická strana Československa sa snažila všemožne zabrániť destabilizácii krajiny. Cieľom Prahy, ale aj Moskvy, bolo, aby sa neopakovali povstania či protesty. V ČSSR preto prichádzalo k pozvoľnému uvoľňovaniu napätia a politického tlaku. Pripravovala sa dokonca vnútrostranícka výmena hlavných špičiek, o ktorej sa síce otvorene nehovorilo, no bolo zrejmé, že je nevyhnutná. Na čele štátu stál vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ (od r. 1953) a prezident (od r. 1957) v jednej osobe - Antonín Novotný. Jeho pôsobenie vo funkciách je rozporuplné. Na jednej strane sa snažil o zmiernenie politického napätia 50. rokov, čím sa jednoznačne odlišoval od svojich predchodcov.
Antonín Novotný
Na druhej strane bol opatrný voči kultúrnej a vedeckej revolúcii a tiež mal nekompromisné postoje voči inteligencii, nakoľko sám nepatril k príliš vzdelaným osobnostiam. Novotný postupne nadobudol názor, že najlepšia forma vlády je pražský centralizmus. Hlavne slovenská historiografia na neho preto pozerá s patričnou kritikou. Novotný totiž zastával nekompromisný a tvrdý postoj voči Slovákom, čoby jednému zo štátotvorných národov. Prejavilo sa to tým, že zrušil Zbor povereníkov (výkonný úrad pre správu Slovenska, ktorý existoval od skončenia druhej svetovej vojny), výrazne obmedzil práva Slovenskej národnej rady, nepriateľsky vystupoval voči Matici slovenskej a otvorene kritizoval existenciu Komunistickej strany Slovenska (čo bol skutočne svetový precedens a unikát, aby v jednom štáte existovali, i keď iba formálne, dve komunistické strany vedľa seba).
Alexander Dubček
Popularita prezidenta Novotného začala skutočne klesať v polovici 60. rokov. Na Slovensku bol síce neobľúbeným politikom už skôr, no už aj za riekou Moravou sa ozývali hlasy, ktoré žiadali jeho odstúpenie. Politickú krízu vo vnútri strany bolo nutné vyriešiť bez angažovania spoločnosti. Novotného napokon vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vymenil Alexander Dubček, hlavná tvár tzv. Pražskej jari. Neskôr sa stiahol z verejného života nadobro, keď ho vo funkcii prezidenta vymenil Ludvík Svoboda. Tieto dve funkcie sa teda v roku 1968 oddelili. Spoločnosť reagovala pozitívne a žiadala ďalšie reformy a ich urýchlenie. Postupne boli otvárané nové a nové témy, obmedzená cenzúra, ktorá prakticky takmer vymizla a umožnila naplnenie hlavnej požiadavky slobody slova, polícia sa stiahla z viacerých oblastí života, kde doposiaľ sledovala každý krok spoločnosti a pod. Dubček dokonca predstavil tzv. Akčný plán ÚV KSČ, v ktorom sa počítalo s federalizáciou krajiny a nastolenia tzv. socializmu s ľudskou tvárou. Vedúca úloha KSČ mala zostať zachovaná, no s výraznými slobodami pre obyvateľstvo.
Nápis v azbuke v uliciach Prahy - Okupanti choďte domov!
Konzervatívne prvky vo vnútri KSČ tento proces brzdili a nahliadali naň s nedôverou. Postupne sa táto nedôvera preniesla aj na Moskvu, ktorá dianie v Československu sledovala s patričnými obavami. Vývoj v krajine vnímali ako odklon od socializmu a ČSSR sa stávala témou číslo jedna. Na západe to bol príklad, ako môže prísť k reformám a k priznaniu slobôd občanom, na východe to bol príklad, ako môže byť veľké socialistické impérium rozvrátené zvnútra. Vodcovia Sovietskeho zväzu sa s predstaviteľmi československej politiky viac krát stretli a vyjednávali o otázkach tohto projektu. Napokon však dospeli moskovskí politici k názoru, že ČSSR bude nutné “priviesť k rozumu” silou. Reformy v krajine boli zastavené v noci z 20. na 21. augusta 1968, keď na územie ČSSR vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Začala sa okupácia krajiny a posledné okupačné jednotky ju opustili až v roku 1990.
Sovietske tanky v uliciach Prahy
Okupácia vojskami Varšavskej zmluvy vyvolala vlnu protestov. V krajine sa zdvihla vlna odporu voči Sovietskemu zväzu čoby hlavnému strojcovi okupácie. Tento odpor vydržal až do Nežnej revolúcie. Politici, ktorí presadzovali reformy boli zo svojich postov odvolaní. Ich miesta zaujali “noví” ľudia, ktorí boli poplatní moskovskej predstave o fungovaní štátu. Reformy, ktoré sa zaviedli alebo pripravili, boli zastavené. Začalo sa obdobie tzv. normalizácie.
Protest proti okupácii Československa v uliciach Helsiniek v roku 1968
Mnohí z krajiny emigrovali na západ. Obyvateľstvo, ktoré v štáte zostalo, hľadalo všetky spôsoby a možnosti na vyjadrenie protestu. Prejavovalo sa to demonštráciami, ale aj radikálnejšími spôsobmi, medzi ktorými dominuje hlavne samoupaľovanie. Na tomto mieste si treba pripomenúť hlavne prvú ľudskú pochodeň - Jána Palacha, ktorý sa na protest voči okupácii upálil na Václavskom námestí 16. januára 1969. Podporu obyvateľom Československa vyjadrovali aj v zahraničí a to ako na západe, tak aj vo východnom bloku.
Horiaci tank v uliciach Prahy
Napätie v krajine sa stupňovalo a vyvrcholilo to všetko v marci roku 1969. V Štokholme sa v tom čase konali Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Československá reprezentácia sa najviac sústredila na dva zápasy proti Sovietskemu zväzu. Zápasy sa hrali v týždňovom odstupe vždy v piatok. Prvý zápas sa odohral v piatok 21. marca 1969 a skončil sa víťazstvom Československa 2 : 0. Naši hokejisti nastupovali na ľad za výraznej podpory fanúšikov a funkcionárov všetkých zúčastnených krajín. Švédski fanúšikovia skandovali pri vstupe našich hokejistov na ľad DUBČEK! DUBČEK! Švédsky tréner pred úvodným buly plakal na ramene československého emigranta a novinára Slobodnej Európy. Sovietskych hokejistov vítali transparenty, na ktorých bolo napísané napr. “Dnes vám nepomôžu ani tanky!” alebo “My se Rusů nebojíme, v hokeji je porazíme a srpen im oplatíme!”
Po tomto zápase vypukol prvý hokejový škandál, ktorý mohol mať nedozerné politické dôsledky. V momente, keď dohrala Československá hymna, naši hokejisti sa otočili a odišli bez podania rúk do kabíny. Na takomto postupe sa naši hokejisti dohodli ešte pred zápasom. Bez ohľadu na výsledok boli odhodlaní Sovietom nepodať ruky. Chceli ich dokonca aj blokovať, ak by sa k nim vybrali sami od seba. Tréner reprezentácie, Jaroslav Pitner, neskôr komentoval, že u nás je zvykom, že porazení gratulujú víťazom a nie naopak.
Náš kapitán, Jozef Golonka, v súboji so sovietskymi hokejistami
Ošiaľ z víťazstva v Československu bol výrazný. Hokej bol v tom čase témou číslo jedna a takisto sa čoraz viac pretavoval aj do politickej roviny. To však na našich hokejistov čakal ešte jeden zápas. V piatok 28. marca 1969 nastupovali Sovietski hokejisti pod výrazným tlakom, pretože ďalšia prehra by znamenala obrovskú politickú blamáž. Naši hráči si to však uvedomovali tiež a na zápas nastupovali s jediným cieľom. Poraziť Sovietsky zväz za každú cenu. Niektorí hráči si v kabíne dokonca prelepili leukoplastom červenú hviezdu v štátnom znaku. Bol to závažný zločin hanobenia štátneho znaku, za ktorý hrozili vážne postihy.
Jaroslav Jiřík s prelepenou hviezdou na drese
Neskôr to komentovali, že o tom ani nevedeli, prípadne, že sa im v kabíne roztrhol dres a potrebovali to vyriešiť čo najrýchlejšie. ŠtB, samozrejme, vedela aká je pravda, no postih národných hrdinov nepripadal do úvahy. To však pred zápasom nebolo vôbec isté, preto toto správanie našich hráčov bolo priam hrdinské. Zápas sa niesol vo vyrovnanom tempe, oba celky zo seba dávali maximum. V hľadisku to vrelo a bolo jasné, že všeobecná podpora je na strane našich hokejistov. Opäť sa objavili transparenty, ktoré mali silný politický podtón. Opäť sa Sovieti museli vyrovnať s otvoreným nesúhlasom s okupáciou ČSSR. Zápas sa napokon skončil víťazstvom našich hokejistov 4 : 3!
Výprava ČSSR na MS v ľadovom hokeji v roku 1969
Oslavy prepukli hneď po zápase. Najdôležitejšie však bolo, že v Československu prepukli obrovské demonštrácie, ktoré spojili naše dvojnásobné víťazstvo s protestom proti okupácii. Na Václavskom námestí sa zišlo niekoľko tisíc ľudí, rovnako v každom väčšom meste sa konali oslavy nášho víťazstva, akoby sa naši hokejisti stali majstrami sveta. Z majstrovstiev priniesli bronzové medaily. Majstrami sa stali Sovieti, pretože v tom čase o majstrovi rozhodovalo bodové umiestnenie v tabuľke a skóre. Pre Čechov a Slovákov sa však reprezentanti stali hrdinami. Demonštrácie, resp. oslavy víťazstva, prebehli aj v ďalších dňoch. Tieto protesty však napokon režim zneužil k nastoleniu normality v krajine.
Oslavy víťazstva v Prahe
Agenti ŠtB umiestnili pred kanceláriu sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot na Václavskom námestí dlažobné kocky. Táto kancelária sa stala cieľom demonštrantov už 25. januára 1969 počas pohrebu Jána Palacha. ŠtB preto využila ten istý model aj v marci. Pri oslavách víťazstva sa na námestí zhromaždilo približne 150 000 ľudí. Agenti provokatéri začali hádzať dlažobné kocky do výkladu Aeroflotu a dav sa nechal rýchlo strhnúť k násiliu.
Pražské letisko plné fanúšikov čaká na príchod svojich hrdinov
Kremeľ neskôr tento incident využil na hrozbu ČSSR. Ak nenastane v krajine pokoj, sovietske tanky opäť vyrazia do ulíc. Komunistický režim preto riešil situáciu po svojom. Symbol Pražskej jari, Alexander Dubček, 17. apríla 1969 odstúpil z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Nahradil ho ambiciózny komunista, Gustáv Husák, ktorý prisľúbil, že situáciu v krajine dá do normálu. Výmena Dubčeka Husákom sa považuje za definitívnu bodku za Pražskou jarou a nastolenie normalizácie.
Detail z pražského letiska hovorí za všetko
Naši hokejisti sa po návrate do krajiny tešili veľkej popularite. Postupne však bola táto radosť národa utopená v normalizácii. Hráči ako aj realizačný tím boli za svoje správanie na majstrovstvách vyšetrovaní Štátnou bezpečnosťou. Napriek nepríjemným vyšetrovaniam neboli reprezentanti postihnutí žiadnymi represiami. Dôvod bol celkom prozaický - pre národ to boli hrdinovia.
