„Prišiel som, videl som, Boh zvíťazil!“
Ján Sobieski sa narodil 17. augusta 1629 v Olesku (historický región Červená Rus) ako syn magnáta Jakuba Sobieskeho, neskoršieho kastelána krakovského a šľachtičnej Žofie Teofile Danilowiczownej. Sobieskeho rodina spadala medzi magnátov - šľachtu, no nemožno ju považovať za najurodzenejšiu a určite ani najbohatšiu. Ján vyštudoval spolu so svojím starším bratom Marekom v Krakove filozofickú fakultu a po štúdiu sa obaja vydali na dva a polročnú edukačnú cestu po Európe. Tá ich v rokoch 1646-1648 priviedla do Nemecka, Flámska, Francúzska, Holandska a Anglicka. V krajinách navštívili nielen hlavné mestá a architektonické skvosty, ale aj panovnícke dvory a strategické pevnosti. Mladý Sobieski totiž prejavoval záujem o vojenské záležitosti a umenie vedenia vojny, vďaka čomu mal možnosť vo Francúzku slúžiť v slávnej jednotke kráľovských mušketierov. V Paríži ho v roku 1648 zastihla smutná správa o smrti otca, vrátil sa tak do rodného Rzeczpospolita, kde prevzal úrad jaworowského starostu.
Rzeczpospolita, spoločný poľsko-litovský štát, prechádzal od polovičky 17. storočia hlbokou krízou. Celkom logicky sa zhoršovalo i medzinárodné postavenie poľského stavovského štátu. Mnohokrát sa stalo, že tamojší diplomati neboli v cudzine prijatí s náležitou úctou a rešpektom. Rástli i chúťky susedov na poľské územia. Od polovičky 17. storočia tak bola Rzeczpospolita vystavená nebezpečným vojenským konfrontáciam. Začalo to roku 1648 kozáckym povstaním na Ukrajine, ktoré sa snažil v bitke pod Zborovom potlačiť i sám Sobieski. Zúčastnil sa rovnako oslobodenia pevnosti Zbaraz i bitky pod Beresteczkom, kde bol ťažko zranený a upadol do bezvedomia. Táto nie práve najšťastnejšia udalosť mu znemožnila účasť na ďalších bojoch, čo mu v konečnom dôsledku zachránilo život. V roku 1652 v bitke pri lokalite Batoh podľahlo poľské vojsko tureckým oddielom, v krvavom pekle si svoju smrť našiel aj Janov brat Marek. Tragický osud milovaného súrodenca spôsobil u Sobieskeho doslova chorobnú nenávisť voči všetkému moslimskému.
Roku 1654 sa Ukrajina odtrhla od Poľska a pripojila sa k Moskovskej Rusi. Konflikt s ukrajinskými kozákmi sa premenil na vojnu Poľska s Ruskom. Ukončil ju až kompromisný mier, ktorým Poliaci navždy stratili Smolensko, Černigovsko, Seversko a rozsiahle územia na ľavom brehu Dnepru spolu s Kyjevom. O rok neskôr nastáva nová pohroma. Do Poľska vtrhli švédske vojská kráľa Karola X. Gustava a zaplavili ako potopa celú zem. Časť poľskej a litovskej šľachty sa postavili na stranu útočníka. Na čas medzi nich patril aj Sobieski. Prečo sa tak stalo, o tom vedú poľskí historici dodnes rozsiahle debaty. Nakoniec sa však Poľsko z tejto porážky spamätalo a Poliaci Švédov vytlačili z rodného kraja. Vojny so Švédmi využilo braniborské knieža Fridrich Vilém a zbavil svoju provinciu Východné Prusko lénnej závislosti na poľskom štáte. Švédsko-poľská vojna mala katastrofálne následky na vnútornú politiku krajiny. Napriek víťazstvu sa straty obyvateľstva odhadujú na celú jednu tretinu.
Sobieskeho životné osudy tak neboli vždy ľahké, jeho cesta k moci bola viac než zložitá a nie vždy nachádzala pochopenie u svojich krajanov. Životnú oporu našiel vo svojej žene, ku ktorej prechovával hlboký cit. „Jediné potešenie mojej duše a srdca, najľúbeznejšia Mária, všetka moja na tomto svete radosť! V dnešnej pošte som nenašiel žiadny list od Vás, pani môjho srdca. To musí naozaj zarmútiť človeka, ktorý pri svojej tak ťažkej úlohe, v tom nachádza jedinú útechu.“ S Máriou, tiež prezývanou Maryšenka, rodenou de la Grange d Arquien, sa zoznámili vo Varšave, kde pôsobila ako dvorná dáma kráľovnej Ľudovíty Márie Gonzaga. Manželka vládnuceho poľského kráľa Jána ll. Kazimíra pochádzala z francúzskej rodiny de Nevers-Gonzaga, sídliacej po dlhé desaťročia v talianskom Mantove. Práve odtiaľ priviedla do poľského štátu mnoho svojich krajanov, vrátane Maryšenky, ktorými sa následne na kráľovskom dvore svorne obklopila. Jedného dňa sa v tejto spoločnosti stretla so švárnym a mnohými ženami obletovaným gavalierom - potomkom najstaršieho poľského rodu – Jánom Sobieskim. Padli si do oka a zdalo sa, že nič nebude stáť v ceste ich svadbe. Ibaže kráľovná rozhodla inak.
Roku 1658 vydala kráľovná 17-ročnú Máriu za bohatého magnáta Jana Zamoyského. Bolo to nešťastné manželstvo, počas ktorého mladá šľachtičná niekoľkokrát potratila. Mária ale stále myslela na Sobieského. A keď ju po čase navštívil v jej sídle Zamošči, bola z toho veľká romantická láska. Obaja si prisahali vernosť na veky. Ich milostný pomer však nemohol zostať utajený, ale skôr, ako vypukol škandál, Zamoyský v apríli 1665 nečakane zomrel. Maria bola voľná a ponáhľala sa za Sobieskim. Už v polovičke mája s ním uzatvorila, zatiaľ tajne, manželský zväzok. Od tej chvíle sa takmer osudovo zmenil život mladého korunného maršala. Ctižiadostivá Mária začala okamžite zasahovať do jeho rozhodnutí a intenzívne riadila jeho kroky s cieľom učiniť z neho „budúceho kráľa.“ Ich vzájomnej láske vďačí tiež poľská literatúra za vzácnu epistolografickú pamiatku. Janove listy manželke totiž vstúpili do dejín literatúry, keď boli počiatkom 20. storočia pod súhrnným názvom „Listy Marysieńke“ po prvýkrát publikované. Vynikali nie len silou citu, ktorý choval Ján Sobieski po celý život ku svojej manželke, ale vyznačujú sa rovnako čistotou jazyka a bohatosťou výrazov. Je to i významný prameň poľskej histórie z druhej polovičky 17. storočia.
Pokojné obdobie však čoskoro vystriedala ďalšia kríza. Roku 1670 rozpútali Turci spolu s kozákmi a krymskými Tatármi novú vojnu. Prenikli hlboko na poľské územie, dobyli významnú pohraničnú pevnosť Kamenec Podolský a zmocnili sa nakrátko i Lvova. Poliaci boli nútení podpísať s Turkami potupný mier. Na ďalšiu inváziu sa však Ján Sobiesky, vtedy už vo funkcií korunného hajtmana - najvyššieho veliteľa poľského vojska, dobre pripravil. Podarilo sa mu zmobilizovať všetky dostupné sily a tureckých útočníkov 11. novembra 1673 porazil u Chotyni na pravom brehu Dnestra, kde pobil väčšinu z 30 000 tureckého vojska. Svoje vojenské schopnosti prejavil Sobieski už skôr vo vojne so Švédmi i s kozákmi, kde dokázal so svojou elitnou husárskou jazdou poľahky poraziť niekoľkonásobne väčšieho nepriateľa. Korunný hajtman sa tak postupne pre mnohých príslušníkov poľskej šľachty stal symbolom vojvodcu, ktorý by mohol v postavení panovníka posilniť rozdrásané Poľsko-litovské kráľovstvo.
Po smrti kráľa Michala Wišniowieckého roku 1673 sa stal najvážnejším kandidátom na poľský trón. Bolo len treba v zákulisných jednaniach odsunúť niekoľko cudzích kandidátov a získať podporu francúzskej diplomacie. Tejto delikátnej úlohy sa ujala Maryšenka, ktorá nakoniec získala od francúzskeho vyslanca súhlas a k tomu 9000 libier na podporu volebnej kampane svojho muža. 21. mája 1674 zvolil s veľkou prevahou hlasov valný snem vo Varšave Jana lll. Sobieskeho novým poľským kráľom. Po dlhej dobe tak usadol na poľský trón zdatný, vzdelaný a energický vladár, schopný priviesť poľskú korunu k novému lesku. Najviac to bol kráľ poľského pôvodu, „nový Piastovec“, ako ho vzletne označila súdobá poľská propaganda.
Novozvolenému kráľovi bolo bezmála 45 rokov a mal tak pre svoju ťažkú úlohu dosť životných skúseností. Energicky sa ujal žezla a začal rozvíjať ďalekosiahle zahranično-politické plány. V spojení s Francúzskom a Švédskom chcel dobyť Východné Prusko a zakotviť pevne na Pobaltí. Narazil však, rovnako ako jeho predchodcovia, na silnú opozíciu domácej šľachty, ktorá sa nebola za žiadnu cenu ochotná vzdať niečoho zo svojich slobôd v prospech koruny. Kráľovu „Jagelonskú víziu“, plán na vzkriesenie poľskej veľmoci, sa tak nepodarilo uskutočniť. Jan sa nakoniec odpútal od francúzska a hodlal sa zmieriť s Habsburgovcami. Viedlo ho totiž k tomu nové turecké nebezpečie, ktoré ohrozovalo rovnako habsburskú monarchiu, ako aj poľsko-litovský štát. Dokázal nakrátko rozbiť magnátsku opozíciu a potom 13. marca 1683 uzavrieť spojeneckú zmluvu s cisárom Leopoldom l.
To sa už na Balkáne formovala turecká armáda pripravená tiahnuť na Viedeň. Veľkovezír Kara Mustaf hnaný vidinou rýchleho víťazstva a nehynúcej slávy sa pokúsil prepísať históriu. Legendárna bitka, ktorá mala na veky vekov vztýčiť vlajku Proroka nad hradbami európskej metropoly však skončila fiaskom. Hrdinská obrana Viedne, rýchla mobilizácia veľmocí a podceňovanie cisársko-poľskej armády rozhodli o zdrvujúcej porážke polmesiaca a smrti vyše 60 000 tureckých bojovníkov. Necelý mesiac po tejto udalosti začal Sobieski so svojím vojskom prenasledovať ustupujúcich Turkov mieriacich do Ostrihomu. Podľa rozkazov aliančnej armády nemal uskutočňovať žiadny osamotený výpad bez potrebnej podpory. Napriek tomu 7. októbra 1683 pri Parkane (dnešné Štúrovo) vydal rozkaz k útoku. Skúsený Budínsky paša Kara Mehmed mu však uštedril lekciu a nechal jeho vojsko spadnúť do pasce. V krvavých jatkách zomrelo vyše 1 500 Poliakov a nebyť rýchlej reakcie jazdy, samotný kráľ by skončil v zajatí. O dva dni neskôr, 9. októbra 1683, spojenecké vojská Turkov pri Parkane definitívne rozdrvili.
Viedenský triumf preslávil Sobieskeho po celom vtedajšom svete, ale jeho postavenie doma tomu neodpovedalo. Magnáti, zaskočení kráľovou popularitou, naopak zosilneli odpor proti kráľovskej moci. Z nenávisti k Jánovi a bez ohľadu na medzinárodné postavenie Poľska so sebou strhli do odboja i svojich prisluhovačov z radov drobnej šľachty. Nakoniec sa proti nemu dokázala v Poľsku spojiť habsburská i francúzska strana. V priebehu ďalších bojov s Turkami utrpel kráľ niekoľko neúspechov, čo ho ďalej oslabovalo v jeho pozícii. Lesk viedenského víťazstva tak rok od roku bledol. Ukázalo sa, že Ján lll. bol lepší politický stratég, než taktik. Jeho plány boli veľkolepé, ale stroskotávali na praktickej politike. Koniec jeho vlády bol poznamenaný samými neúspechmi. Jan predčasne zostarol, bol abnormálne tučný a trpel mnohými neduhmi. Stal sa nedôverčivý voči svojmu okoliu, malicherný, svojhlavý a ovládla ho starecká lakota do tej miery, že to spochybňovalo i jeho česť. Pohádal sa i so svojou vlastnou rodinou. Zomrel opustený a neobľúbený v noci 17. júla 1696 na svojom zámku vo Vilanove u Varšavy. Umieral ťažko a očití svedkovia zaznamenali, že odišiel zo sveta s veľkým krikom, s akým kedysi prišiel na svet. Okolo jeho mena sa časom vytvorila legenda o poslednom veľkom poľskom kráľovi, legenda, ktorej však skutočný Jan Sobieski zostal mnoho dlžný.
